Ilúzia záruk pre Ukrajinu a východisko pre Európu

Zelenského režim a jeho európski podporovatelia vzdorujú Trumpovmu úsiliu ukončiť vojnu na Ukrajine dvoma požiadavkami: Ukrajina sa nevzdá stratených území a potrebuje záruky, ktoré ju ochránia pred ďalšou ruskou inváziou.

Kyjev čakajú bolestivé ústupky

Nezmyselnosť prvej požiadavky je natoľko zrejmá, že aj takí podporovatelia Ukrajiny ako český prezident Pavel pripravujú Kyjev na bolestivé ústupky, ktoré budú zahŕňať prinajmenšom dočasnú stratu územia, ktoré Ukrajina nedokázala pred Ruskom ubrániť.

Je zrejmé, že o Kryme a štyroch oblastiach na východe Ukrajiny Moskva rokovať nebude, dnes už ich považuje za integrálnu súčasť Ruskej federácie. O Krym prišla Ukrajina v roku 2014, keď po majdanskom prevrate začala ostro protiruský kurz, a o zvyšok na jar 2022, keď pod tlakom Západu odmietla pokračovať v istanbulských rokovaniach s Ruskom.

A záruky?

Ukrajinská požiadavka je pochopiteľná. Je aj legitímna do tej miery, že Ukrajina nechce, aby niekoľko rokov po uzavretí mieru čelila ďalšej ruskej invázii. Ale prestáva byť legitímna v okamihu, keď je vystupňovaná do nesplniteľnej podoby a stáva sa prekážkou mieru. Žiadna definitívna záruka, ktorú by Západ mohol Ukrajine poskytnúť, totiž neexistuje. Nebolo by ňou ani členstvo v NATO, ktoré USA od nástupu Trumpa vylučujú a ktoré patrilo k hlavným rozbuškam súčasného konfliktu.

Európa je len šampión siláckych rečí

Členovia NATO sa zaväzujú, že ak je jeden z nich napadnutý, ostatní podniknú kroky, ktoré uznajú za vhodné na jeho obranu. Nikde nie je napísané, či pôjde o tvrdú nótu alebo vyslanie vojakov. Američania, napriek predchádzajúcej rétorike, neboli nikdy pripravení poslať pre Ukrajinu svojich vojakov do vojny s Ruskom; napokon nie je zrejmé, či by to urobili napríklad pre Estónsko.

A Európa, ktorá sa dnes stáva šampiónom siláckych rečí, na to nemá, a podľa všetkého nikdy nebude mať vojenské schopnosti. Ak by ich snáď niekedy mala, vojnu s Ruskom pre Ukrajinu by si rozmyslela, bez ohľadu na predchádzajúce verejné sľuby či zmluvy. Ukrajina nepredstavuje nič, za čo by Európa či USA boli (alebo mali byť) ochotné prijať náklady vojny s jadrovou veľmocou.

To, že Západ mocensky sám neurobí nič, čo by Rusku raz a navždy zabránilo vojensky konať na Ukrajine, a raz a navždy ju ochránilo pred ruským zásahom, neznamená, že neexistujú žiadne cesty k posilneniu bezpečnosti povojnovej Ukrajiny.

Realistická cesta k bezpečnosti Ukrajiny

Nevedú však cez fantazmagórie o kolapse či rozklade Ruska, ktorými sa časť európskych a amerických predstaviteľov ukájala, keď po ruskej invázii presvedčili Ukrajinu o tom, že môže zvíťaziť. Ruská politika aj ekonomika sa ukázali odolnejšími ako očakávali.

Nevedú ani cez ďalšiu ekonomickú kolonizáciu Ukrajiny podľa bilaterálnych zmlúv, ktoré v poslednom roku vnútili Ukrajine najprv Veľká Británia a potom USA. Viceprezident Vance síce pri neslávnom prvom prijatí Zelenského v Bielom dome vysvetľoval obchodnícky ukrajinskému predstaviteľovi, že ak Amerika získa na Ukrajine významné ekonomické aktíva, Ukrajina tým dostane implicitnú bezpečnostnú garanciu, pretože Američania si tieto aktíva budú chcieť ochrániť.

Ale každý obchodník vie, že pokiaľ sa aktíva začínajú prepadať do strát, jednoducho sa odpíšu.

Kľúčom sú nové dohody s Ruskom

Cesta k posilneniu budúcej ukrajinskej ale aj európskej bezpečnosti vedie cez dohodu s Ruskom. Takáto dohoda musí brať do úvahy, že nielen Ukrajina, Poľsko či pobaltské štáty sa cítia ohrozené Ruskom, ale že aj samo Rusko sa cíti ohrozené vojenskými či spravodajskými akciami Západu, najmä jeho aktivitami v geograficky blízkych krajinách.

V prvom kroku by si USA, európske mocnosti a Rusko mali dohodnúť - medzi sebou a potom aj s Ukrajinou - také pravidlá rokovaní, ktoré zaistia, že sa na Ukrajine nebudú navzájom provokovať. Tak ako sa po druhej svetovej vojne hlavní hráči dohodli na Fínsku či Rakúsku, a to nielen vo vlastný prospech, ale - ako sa ukázalo - aj v prospech Fínov a Rakúšanov.

V druhom kroku bude na mieste širšia dohoda o európskej bezpečnostnej architektúre, ktorá nahradí organizácie, ktoré dnes Európe bezpečnosť zaistiť nedokážu, ako kedysi nádejná Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), či jej dokonca škodia, ako NATO.

Trump a Putin vs. zideologizované európske figúrky

Iba širšia dohoda o európskej bezpečnosti dáva nádej, že sa ukrajinský konflikt po vyriešení opäť nerozhorí alebo sa nezopakuje inde. Vzhľadom na rozloženie síl a pozícií je nevyhnutné, aby základ takejto dohody položili USA a Rusko.

Najvyšší predstavitelia Európy, ľudia ako Macron, Starmer, Leyenová, Kallasová opakovane preukazujú rovnakú neschopnosť strategickej úvahy o vlastnej aj európskej bezpečnosti ako predstavitelia kyjevského režimu. Realistická dohoda Trumpa s Putinom dnes ponúka pre európsku bezpečnosť lepšie východisko, ako manévre týchto zideologizovaných figúrok a figúr.

Ak sa Trump s Putinom dohodnú, bude namieste, aby európski predstavitelia, skôr nejakí noví ako tí súčasní, vzali ich dohodu ako realistický základ vlastných krokov. Budú stáť pred úlohou zabezpečiť základné záujmy európskych národov, ktoré úplne pochopiteľne ani Američanom, ani Rusom na srdci neležia.