Don Camillo učí, že človek musí stáť pred krížom sám. Nesmie sa nechať pohltiť davom

Giovannino Guareschi, ktorého si mnohí pamätajú hlavne vďaka príbehom o Donovi Camillovi, bol často považovaný len za vidieckeho humoristu. V jeho príbehoch o kňazovi a starostovi z údolia rieky Pád sa však skrýva niečo hlbšie - až prorocké. Predvídal rozpad povojnového politického systému v Taliansku, založeného na kresťanskej demokracii a komunizme, krízu hodnôt v masovej politike a dokonca aj liturgické spory, ktoré neskôr otriasli celým katolíckym svetom.

Nebol odborníkom na teológiu ani politickú filozofiu. Jeho intuícia však často bola presnejšia ako názory mnohých profesionálnych mysliteľov. Nedôveroval ideológiám, kládol dôraz na hlas svedomia a predvídal, že korupcia zasiahne nielen politiku, ale aj samotnú Cirkev.

Keď hlas svedomia zaniká v dave

Guareschiho posolstvo sa sústreďuje na dôstojnosť jednotlivca. Rozhovory Dona Camilla s Kristom jasne ukazujú, že Boh posudzuje každého človeka osobitne. Pre neho neexistovalo kolektívne svedomie ani prenášanie zodpovednosti na politickú stranu či verejnú mienku.

Práve preto nedôveroval masovým stranám, ktoré ovládali Taliansko. Komunizmus vyžadoval poslušnosť triede, kresťanská demokracia strane. Obe ideológie oslabovali morálnu zodpovednosť jednotlivca. V tomto smere Guareschi predvídal dnešné davy, ktoré sa čoraz viac presúvajú do online priestoru, a skupiny založené na identite, v rámci ktorých osobný hlas často zaniká v hlučnom hlase ideológie. Jeho odkaz bol jednoduchý, no nadčasový: človek musí stáť pred krížom sám, nesmie sa nechať pohltiť davom.

Korupcia kresťanskej demokracie

Hoci sa Guareschi obával komunizmu, z celého srdca pohŕdal pokrytectvom kresťanskej demokracie. V roku 1948 síce aktívne bojoval za jej víťazstvo vo voľbách, no už po desiatich rokoch bol svedkom toho, ako táto strana premrhala svoj morálny kredit. Jej predstavitelia sa zaplietli do klientelizmu, potláčali kritiku a vieru vymenili za politické výhody. Keď ho uväznili za údajné ohováranie premiéra De Gasperiho, vnímal to ako dôkaz, že strana už nie je kresťanská, ale je len ďalším nástrojom moci.

Jeho slová sa naplnili. V 90. rokoch minulého storočia sa strana Democrazia Cristiana pod ťarchou škandálov rozpadla a nezanechala po sebe nič okrem sklamania. Podľa Guareschiho bol tento pád nevyhnutný. Strana, ktorá sa snažila spojiť vieru a politiku, nakoniec pokazila obe. A Cirkev, ktorá ju podporovala, zaplatila cenu vo forme straty dôvery, ktorú si dodnes celkom neobnovila.

Už v roku 1954 Guareschi poznamenal, že Taliansko potrebuje „poľského pápeža, ktorý sa nebojí povedať pravdu nahlas“. O dvadsaťpäť rokov neskôr sa objavil Ján Pavol II. – pápež z Krakova, ktorý sa neohrozene postavil komunizmu a obmedzil jeho vplyv vo východnej Európe. Hoci to znie drsne, vystihuje to podstatu. Guareschi cítil, že len niekto zvonka, nepoznačený talianskymi intrigami, môže obnoviť silu a autoritu pápežstva.

Zatiaľ čo obnova pápežstva si vyžadovala silu zo zahraničia, obnova Cirkvi si podľa neho žiadala vernosť vlastným tradíciám. Pre Guareschiho nebola stará omša len nostalgickou spomienkou, ale ochranou proti oslabovaniu viery. Považoval tridentskú liturgiu za štít, ktorý chráni posvätnú úctu a bráni tomu, aby sa viera zmenila na lacné divadlo. Skutočnosť, že sa k nej dnes vracia čoraz viac mladých katolíkov, potvrdzuje jeho inštinkt, že čo bolo pravdivé včera, zostáva pravdivé aj zajtra.

Politika v Cirkvi

Guareschi už vopred tušil, že politika naruší vnútornú integritu Cirkvi. Reformy 60. rokov minulého storočia, ktoré sa prezentovali ako otvorenie Cirkvi svetu, v praxi často znamenali ústupky svetským ideológiám. Talianskych biskupov kritizoval za to, že vydávali vyhlásenia, ktoré „sa dali interpretovať štyrmi rôznymi spôsobmi“, len aby vyhoveli stredoľavej koalícii.

Na vystihnutie tejto atmosféry vytvoril fiktívnu rodinu Bianchiovcov. Otec Cesare Bianchi, meštiak, ktorý slepo opakuje názory z novín, predstavoval typ katolíka, ktorý vymenil jasnosť viery za módne reči a dvojzmysly. Jeho syn Gypo, naopak, vyjadroval konzervatívne postoje, ktoré odrážali Guareschiho vlastné pochybnosti. Prostredníctvom tejto dvojice ukázal, ako zapletenie Cirkvi do politických hier oslabuje jej morálny hlas.

Proti klerikalizmu

Na rozdiel od toho, čo mu vyčítali jeho kritici, Guareschi nechcel, aby kňazi ovládali verejný život. Jeho problémom bol klerikalizmus, teda zneužívanie náboženstva na politické účely. Kňazi, ktorí si upravovali omšu podľa vlastných ideologických predstáv alebo ktorí vnímali vieru len ako nástroj politickej strany, sa podľa neho dopúšťali práve tohto zneužitia.

Guareschi mal výhrady voči klerikalizmu, a tým predbehol aj Josepha Ratzingera. Ten ako pápež Benedikt XVI. opisoval Cirkev ako „malú Petrovu loďku“, ktorá musí zvládnuť búrky sveta bez toho, aby sa nechala strhnúť politikou. Guareschi vyjadril tú istú myšlienku cez Dona Camilla: Cirkev nie je veľká loď riadená ideológmi, ale skromná loďka, ktorú nad vodou drží viera. Obaja odmietali politizáciu Cirkvi a zdôrazňovali, že jej základom má byť modlitba, obeta a pravda.

Taliansko, ktoré poznal Guareschi – rozdelené medzi kresťanskú demokraciu a komunizmus –, dnes už neexistuje. Obe strany sa rozpadli, ich ideológie stratili silu. No to, čo pretrváva, sú práve tie vnútorné zápasy, ktoré Guareschi tak presne pomenoval: napätie medzi hlasom svedomia a tlakom prispôsobiť sa, medzi túžbou po jasnosti a nutnosťou robiť kompromisy.

Zhrnutie

Prorocká sila Guareschiho spočíva v tom, že nehovoril len k svojej dobe, ale aj k tej našej. V časoch, keď sa opäť stretávame s ideologickým rozdelením, jednotvárnosťou médií a zmätkom v liturgii, jeho dôraz na svedomie, jasné postoje a tradíciu znie obzvlášť naliehavo. Už vtedy tušil, že keď sa politika a viera príliš prepoja, obom hrozí rozklad. Predvídal, že Cirkev, zlákaná snahou byť „moderná“, riskuje stratu vlastnej podstaty. A pochopil, že práve tradícia, stelesnená v starej omši, by sa mohla stať prameňom skutočnej obnovy, keď sa moderné trendy vyčerpajú.