Nájdeme svoj stratený mýtus alebo budeme ďalej zbožšťovať klimatické ciele?

Každá kultúra potrebuje svoj pôvodný mýtus. Bez neho sa začne rozpadávať a upadne do stavu, ktorý Franz Borkenau (1900 – 1957), neprávom zabudnutý filozof histórie, nazval barbarským medziobdobím. Je to akési prechodné štádium, keď spoločnosť hľadá svoj zakladajúci príbeh.

Vo svojej knihe Koniec a začiatok, ktorá vyšla po jeho smrti, Borkenau bravúrne opísal, ako sa kultúry zbavujú starých zvykov a hľadajú nové mýty. Obzvlášť presvedčivo a priam epicky popísal, ako si Západ vytvoril svoj pôvodný mýtus – cez učenie o prepodstatnení (transsubstanciácii).

To, čo môže dnešného čitateľa šokovať, je, ako až znepokojivo presne jeho slová vystihujú našu dobu. Nachádzame sa totiž uprostred zápasu o nový zakladajúci mýtus, zatiaľ čo ten starý sme potichu odložili nabok.

Medzi Bohom a „bohmi“

Pád Sovietskeho zväzu a Fukuyamova téza o „konci dejín“ priniesli všeobecnú zhodu: liberálna demokracia, raj pre konzumentov a hedonistické sebavyjadrenie. Zdalo sa, že dejiny sa skončili. Lenže ten údajný nový raj začal časom pripomínať bezduché nákupné centrum. Už v 90. rokoch minulého storočia sa objavili prvé praskliny. Prázdne miesto začali zapĺňať ezoterické terapie, mystika sebapoznania a rôzne formy duchovna, ktoré si ľudia vytvárali podľa vlastnej potreby.

Potom prišiel 11. september a islam sa opäť dostal do popredia ako globálny protimýtus. Jeho posolstvo bolo jasné: oproti dekadentnému Západu tu bola kultúra, ktorá stále verí v absolútne hodnoty.

Západ však nereagoval návratom k svojim kresťanským koreňom, ale improvizoval. Klimatická kríza sa premenila na novodobé náboženstvo: pôvodný hriech v podobe emisií oxidu uhličitého, odpustky predávané ako uhlíkové kredity a ESG skóre, proroci katastrof zhromažďujúci veriacich. Chýbala však spása. Žiadny raj na obzore – len nekonečné pokánie.

Na scénu nastúpilo nové, lákavejšie vierovyznanie: umelá inteligencia. Pre jej zástancov je AI božstvom, ktoré má priniesť poriadok, zmysel a možno aj nesmrteľnosť. To, že zatiaľ nedokáže ani poriadne citovať Wikipédiu, o tom sa radšej mlčí.

Borkenau vo svojom diele Koniec a začiatok napísal: „Sily, ktoré formujú kultúru – rozklad a túžba po zachovaní –, sa objavujú rovnako v období jej rozmachu, ako aj v čase jej úpadku. Rozdiel je len v tom, aké majú šance na úspech. Snaha spájať rozbité časti kultúry do jedného celku je typická pre obdobie úpadku. Ak však jednotlivé časti zostávajú nespojené, takáto snaha môže rozpad ešte urýchliť.“

Týmito slovami Borkenau opisoval minulosť, no rovnako dobre mohol hovoriť aj o našej súčasnosti. Klimatické kulty, uctievanie umelej inteligencie či pocity postkoloniálnej viny – všetky sa snažia stať jednotným príbehom Západu. Žiadne z týchto hnutí však nemá dostatočnú silu, aby sa dokázalo sformovať do jedného celku.

Starý spor

Prečo je to také zložité? Podľa Borkenaua siahajú korene európskej dilemy až do začiatku 5. storočia, keď sa Augustín postavil proti Pelagiovi. Išlo o otázku spásy: zachraňuje človeka výlučne Božia milosť (Augustín) alebo môže človek dosiahnuť vykúpenie vlastnou cnosťou (Pelagius)?

Nešlo len o akademické spory. Išlo o stret dvoch nezlučiteľných pohľadov na svet: romanizované národy, ktoré si už dávno zvykli na život v impériu, a germánske kmene, ktoré sa bránili začleneniu. Tieto rozdiely znemožňovali dosiahnuť skutočnú dohodu. Podobné napätie cítiť aj dnes medzi pôvodnými západnými spoločnosťami a migračnými kultúrami, najmä tými moslimskými, ktoré sa riadia odlišnou civilizačnou logikou.

Žiaľ, história nám nedáva veľa dôvodov na optimizmus. V období neskorej antiky trvalo päť storočí, kým sa vyriešili pretrvávajúce rozpory. Po sérii neúspešných pokusov o obnovu rímskej jednoty sa obe kultúrne sféry postupne rozpadli a pretvorili na niečo celkom nové.

Napriek tomu Borkenau nebol pesimista. Na rozdiel od Oswalda Spenglera, ktorý tvrdil, že civilizácie sú uzavreté a nemôžu ovplyvniť vlastný osud, Borkenau sa inšpiroval Arnoldom Toynbeem. Zastával názor, že kultúry môžu prosperovať a rásť, ak prevezmú a pretvoria fragmenty a dedičstvo svojich predchodcov.

Práve preto môže byť kresťanstvo - najmä katolicizmus - stále kľúčovým základom. Ponúka totiž silnú štruktúru, ktorá dokáže udržať vysokú kultúru. Hoci by bolo potrebné prehodnotiť, ako by malo spolunažívať s novými silami formujúcimi „nový Západ“, materiály na to už máme.

Stačí si to len uvedomiť.

Zhrnutie

Franz Borkenau predvídal našu dobu: civilizáciu bez vlastného príbehu, unášanú prúdom, snažiacu sa zachytiť útržky minulosti. Kedysi sme verili, že liberálna demokracia je naším definitívnym osudom. Dnes sa však len trápi, zatiaľ čo ju nahrádzajú iné rituály, napríklad pocity viny za znečistenie, viera v "spasiteľskú" umelú inteligenciu alebo snaha predstierať pokánie. Nič z toho však nedokáže spoločnosť skutočne zjednotiť. Borkenau si všimol, že keď kultúra upadá, začne chaoticky hľadať nové príbehy, čo často chaos ešte prehlbuje. Dnešný Západ tak pripomína neskorú antiku – je rozdelený, vyčerpaný a čaká na nejaké nové spojenie. Historický spor medzi Pelagiom a Augustínom o ľudskej prirodzenosti pretrváva v podobe kultúrnych vojen a napätia okolo migrácie. Na rozdiel od pesimistického Oswalda Spenglera, ktorý videl len neodvratný zánik, Borkenau veril v možnosť znovuzrodenia. Hoci je katolicizmus dnes oslabený, stále predstavuje jediný „mýtus“, ktorý má silnú a funkčnú štruktúru. To, či si na tento fakt spomenieme alebo sa radšej utopíme v nových „technoliturgiách“, môže rozhodnúť o tom, čo nahradí príbeh upadajúceho Západu.