Vyzdvihoval krásu, domov, vieru aj ekológiu. Kto dnes započuje jeho tichý hlas?

Jednou z tragédií západného intelektuálneho sveta je, že proroci bývajú uznaní až s odstupom času. Roger Scruton, anglický filozof, ktorý zomrel v roku 2020, bol jedným z nich. Včas odhalil krízu moderného sveta, hoci sa nikdy nestal populárnym v akademickom prostredí. Dnes, keď sa európske spoločnosti zmietajú v chaose migrácie, sporov o identitu a kultúrneho nihilizmu, jeho hlas znie až znepokojivo aktuálne.

Scruton mal výnimočný dar: dokázal opísať, aké to je stratiť svoju civilizáciu bez toho, aby upadol do nostalgie. Jeho eseje o kráse, architektúre a o tom, čo je pre človeka posvätné, neboli výkrikmi minulosti, ale jasnými pripomienkami toho, čo dávalo životu pevný základ. Bol kronikárom toho, čo mizne – krajiny vôkol, spôsobov správania, ľudských väzieb. A práve tým sa možno nevedomky stal prorokom. Raz povedal: „Keď vnímame krásu, cítime spojenie so svetom, a ten sa nám stáva bližším“ (Krása, 2009).

Krása ako obranná línia

„Na kráse záleží,“ opakoval Scruton. Pre neho nebola krása luxusom, ale absolútnou nutnosťou. Považoval ju za krehké puto, ktoré spája a drží komunitu pokope. Znetvorené mesto, znesvätená krajina či pokrivená kultúra – to všetko boli preňho jasné znaky civilizácie, ktorá sa odtrhla od svojich koreňov.

Keď sa prechádzate parížskymi predmestiami alebo modernými štvrťami s presklenými mrakodrapmi vo Frankfurte, cítite, akú mal pravdu. Škaredosť totiž ničí dôveru, zatiaľ čo krása vytvára pocit spolupatričnosti.

Scrutonova viera v krásu bola jednou z jeho najväčších provokácií voči modernému akademickému svetu. Zatiaľ čo postmoderní teoretici ju odmietali ako výmysel buržoázie, Scruton ju považoval za hlboko ľudskú pravdu. „Ak pohŕdame krásou,“ varoval, „strácame pocit domova vo svete“ (Krása, 2009).

Náboženstvo ako domov

Scruton, syn socialistického železničného úradníka, sa k anglikánskemu kresťanstvu prihlásil až v dospelosti po období ateizmu. Napriek tomu jeho texty často vyjadrujú blízkosť ku katolíckej tradícii, a to najmä v dôraze na posvätnosť. Preňho bol totiž zmysel pre posvätné nevyhnutnou podmienkou skutočnej slobody.

Bez presahu do duchovna sa spoločnosť rozpadá na konzum. „Kultúra, ktorá sa vysmieva posvätnému,“ trval na svojom, „ničí základy tolerancie“ (Naša cirkev, 2012).

Scruton zaviedol pojem oikofília, teda láska k domovu. Nemyslel tým nacionalistickú pýchu, ale hlboký vzťah k miestu, ktoré človeku dáva identitu. Pohŕdať vlastným domovom znamená otvoriť dvere ľubovôli a chaosu.

V tomto je jeho odkaz mimoriadne aktuálny. Zatiaľ čo európske elity hľadajú riešenia v globalizme, Scruton upozorňoval, že strata domova vedie k duchovnej prázdnote. „Ak ľudia prestanú milovať svoj domov,“ napísal, „nebudú ho brániť a nebudú vidieť žiadny dôvod, prečo by mali“ (Zelená filozofia, 2012).

Intelektuál ako disident

Proroci sú vždy mimo hlavného prúdu, čo Roger Scruton pocítil na vlastnej koži. V 80. rokoch minulého storočia pomáhal disidentom vo východnej Európe. Pašoval filozofické a literárne texty do podzemných hnutí, ktoré túžili po slobode myslenia. Na Západe ho však označili za „reakcionára“, čo mu výrazne sťažilo akademický postup.

Ukazuje sa, že Scruton rozumel intelektuálnym trendom viac ako mnohí uznávaní myslitelia jeho doby. V čase, keď sa univerzity prikláňali k ideológiám namiesto úprimného hľadania pravdy, Scruton neúnavne obhajoval filozofiu postavenú na skutočnosti a morálnej zodpovednosti. „Úlohou filozofie,“ napísal, „je ukázať nám veci, ktoré by sme inak neboli schopní vidieť“ (Moderná filozofia, 1994).

Európa medzi chaosom a poriadkom

Scrutonovo myslenie bolo hlboko európske. Anglicko nevnímal ako osamotený ostrov, ale ako neoddeliteľnú súčasť civilizácie, ktorú formovalo kresťanstvo. Práve preto bol skeptický voči nadnárodným inštitúciám, ktoré sa snažili potlačiť tradíciu a identitu. Tvrdil, že Európa môže prežiť iba vtedy, ak si zachová svoje korene, a nie ak ich potlačí.

V tejto jeho myšlienke sa skrývalo proroctvo: kríza Európskej únie nie je ekonomická, ale kultúrna. Predpovedal problémy ako migrácia, vznik paralelných spoločností a strata náboženskej viery. Podľa neho kontinent, ktorý zatvára svoje kostoly, nemôže zostať politicky silný.

Zelený konzervatívec

Menej sa však vedelo o Scrutonovej „zelenej stránke“. Na rozdiel od ľavicových environmentalistov nevnímal ekológiu ako formu triedneho boja, ale ako prejav zodpovednosti voči svetu, ktorý obývame. V knihe Zelená filozofia (2012) napísal: „Oikofília – láska k domovu – je tým motívom, ktorý nás vedie k ochrane životného prostredia a k tomu, aby sme ho odovzdali neporušené našim nástupcom.“

Pre Scrutona nebol konzervativizmus v rozpore s ochranou prírody. Práve naopak, tvrdil, že skutočnú starostlivosť o životné prostredie prejavuje ten, kto cíti zodpovednosť za svoj domov. Namiesto vzdialených klimatických plánov OSN veril v silu miestnych iniciatív, susedských väzieb a občianskej angažovanosti. To, čo dnes znie ako samozrejmosť, bolo vtedy odvážnym a nečakaným postojom.

Aj tu sa ukázal ako prorok. Varoval pred environmentalizmom, ktorý ľudí odcudzuje namiesto toho, aby ich spájal. „Keď stratíme spojenie s miestom, kde žijeme,“ napísal, „strácame aj zodpovednosť“ (Zelená filozofia, 2012). V čase, keď sa svet rozpadá pod tlakom globálnych výziev, táto veta znie ako návod na prežitie.

Scrutonovo dedičstvo

Scruton nám dnes chýba ako hlas umiernenosti a jasnosti. Jeho tón nebol nikdy arogantný ani nenávistný, vďaka čomu dokázal pomenovať problémy bez akejkoľvek zloby. Keď sa dnes hovorí o „kultúrnom odpore“, často sa používajú práve jeho pojmy, no chýba im hĺbka a pokora, ktoré do nich vložil on sám.

Scruton rozumel tomu, že kultúra nie je niečo, čo si kupujeme, ale niečo, čo dedíme. Ak sa o ňu nestaráme, ničíme ju. Ak sa o ňu staráme, budujeme základy pre ďalšie generácie. V tom spočíva jeho tiché, no naliehavé posolstvo.

Zhrnutie

Roger Scruton nebol populistom v akademickom prostredí, ale skôr tichým prorokom. Hovoril o kráse, domove, viere a ochrane prírody s pokojom a istotou, akoby išlo o samozrejmé veci. Práve tým ukazoval, ako rýchlo sa z nášho sveta vytrácajú. Jeho posolstvo bolo síce nepríjemné, no práve preto prorocké: kultúra, ktorá pohŕda krásou, vysmieva sa posvätnému, bezohľadne využíva prírodu a pohŕda domovom, si píli konár, na ktorom sedí. Scruton chápal, že Európa bez svojich koreňov nemôže prežiť. Čítať jeho diela dnes nie je prejavom nostalgie, ale aktom zodpovednosti.