Trumpovo nebezpečné divadlo vo Venezuele

Prezident Trump poslal koncom augusta k brehom Venezuely menšiu vojnovú flotilu. Medzi štyrmi a pol tisíc vojakmi na palube šiestich lodí a jadrovej ponorky má byť vyše dvetisíc príslušníkov námornej pechoty cvičených na útočné vyloďovacie operácie. Manéver údajne cieli na venezuelské drogové kartely a prezidenta Madura, ktorého Američania označujú za ich hlavu.

Nejde o drogy ani o demokraciu

Aj keď Maduro leží Američanom v žalúdku rovnako ako jeho predchodca Chávez, udržujú s ním kontakty a na inváziu sa pravdepodobne nechystajú. Ani venezuelskí narkobaróni nie sú tým hlavným cieľom. A už vôbec nejde o nejakú podporu demokracie, ako tvrdia jej ešte stále vplyvní vývozcovia. Trumpovo rozhodnutie v skutočnosti reaguje na vnútorné washingtonské spory, cieli na venezuelskú ropu a testuje silu nepohodlného režimu.

USA už majú viac ako štvrťstoročie s Venezuelou problém. Washingtonu sa nepáčilo, keď si Venezuelčania koncom deväťdesiatych rokov zvolili za prezidenta Huga Cháveza. V ekonomike sa hlásil k demokratickému socializmu, v zahraničnej politike odmietal americké zasahovanie kdekoľvek na svete a v Latinskej Amerike budoval s podobne zmýšľajúcimi vládami bolívarovskú alternatívu k washingtonskému vazalstvu, ktorú dokázal podporiť dodávkami lacnej venezuelskej ropy.

Popri Simónovi Bolívarovi, otcovi juhoamerického boja za nezávislosť, považoval za svoj vzor aj Fidela Castra. Ale na rozdiel od neho konal demokraticky. Svojimi sociálnymi programami financovanými z ropných príjmov si získal podporu nižších vrstiev, vďaka ktorej vyhrával napriek washingtonskému tlaku voľby aj referendá.

Madurov štýl: ropa a represie

Jeho niekdajší viceprezident a nástupca Nicholas Maduro zďaleka tak pevnú pôdu pod nohami nemá. Už sedem rokov čelí pokusom o likvidáciu zo strany USA, chýba mu charizma aj rešpekt k demokracii svojho predchodcu, ale tiež žne trpké plody jeho krokov: Chávez síce otriasol oligarchiou a bodoval v chudobných štvrtiach, ale následne dochádzajú peniaze, rastie kriminalita, mizne kompletná správa štátu a jeho firiem.

Maduro stavia na ropné príjmy a represiu, ktorá sa opiera o ozbrojené zložky a lojálnych sudcov, ktorí potláčajú demokraticky volené inštitúcie; sudcokracia nie je iba nástrojom liberálov. Na medzinárodnej scéne Maduro stráca podporu aj tých, ktorí by mu inak boli naklonení. Rusko aj Čína sa ho síce občas zastanú, ale so susednou Brazíliou už počítať nemôže. Prezident Lula vlani vetoval vstup Venezuely do BRICS, hoci v minulosti podporoval Cháveza aj Madura.

Američania sa pokúšajú Madura zbaviť už od prvej Trumpovej administratívy. V spolupráci s opozíciou vtedy odmietajú uznať Madurovo pravdepodobne zmanipulované volebné víťazstvo a za prezidenta v roku 2018 vyhlasujú opozičného predsedu parlamentu Juana Guaida, ktorý sa však prezidentských volieb ani nezúčastnil a nakoniec skončil v americkom exile. Odvtedy vo Washingtone identifikovali ďalších opozičných politikov, ktorými by radi Madura nahradili.

Dvojaká politika Washingtonu

Ale on sa drží a vo Washingtone si očividne kladú otázku, či im skutočne prospieva pokračovať v neúspešných pokusoch o zmenu vlády krajiny s najväčšími ropnými zásobami na svete. Venezuela má čierneho zlata viac ako Saudská Arábia. Určitú páku dáva Washingtonu fakt, že časť ložísk sa nachádza pri hraniciach, o ktoré Venezuela vedie už takmer dvesto rokov spor. Najprv s Britským impériom a posledných šesťdesiat rokov s Guyanou. Netreba dodávať, že guyanskí predstavitelia majú vo Washingtone dvere otvorené.

Trumpova administratíva vedie voči Venezuele dvojakú politiku: maximálny tlak aj pragmatická spolupráca. Politika tlaku sa prejavuje úsilím o zmenu režimu. Washington odmieta uznať Madura za legitímneho predstaviteľa štátu a označuje ho za hlavu drogového kartelu na úteku pred americkou spravodlivosťou. Na jeho hlavu je už niekoľko rokov vypísaná odmena, ktorú Trump v auguste zdvojnásobil na 50 miliónov dolárov.

Drogové kartely určite kontrolujú časť venezuelskej štátnej správy, justície i politiky a časť Madurovho klanu z drogových peňazí zrejme profituje, ale jeho vláda tiež proti kartelom bojuje; venezuelská armáda pred dvoma rokmi obsadila väznicu, ktorú jeden z gangov opanoval a teraz spoločne s Kolumbiou bojuje s narkomafiou v spoločnom pohraničí. Bežné latinskoamerické pomery. Pre USA je v tomto ohľade oveľa väčšou hrozbou susedné Mexiko.

Obvinenie Madura z obchodu s drogami pripomína minulé falošné obvinenia, ktoré USA vznášali proti Kaddáfímu či Saddámu Husajnovi. V prípade drogových mafií navyše platí, že ich hrozbu nemá zmysel riešiť v zahraničí, vojenskými intervenciami a zmenami režimov, ale pri zdroji peňazí, a teda v samotných USA, pretože narkobaróni žijú z amerického trhu.

Ideologické, osobné a finančné záujmy

Súčasťou politiky tlaku je aj dlhodobá démonizácia. Je dielom venezuelských exulantov usadených na Floride a amerických vývozcov demokracie; neokonzervatívna National Endowment for Democracy považuje Venezuelu za jednu zo svojich dlhodobých priorít.

Popri ideologických a osobných záujmoch ide aj o peniaze. Významným podporovateľom think tankov, ktoré vykresľujú Madurov režim v najčiernejších farbách, je ropný gigant Exxon, ktorý investoval do ložísk v susednej Guyane, s ktorou sa Venezuela o ropu háda.

Vyslaním americkej flotily politika tlaku zatiaľ vrcholí. Vylodenie a pokus o násilnú zmenu nemožno očakávať. V roku 1989 sa síce Američania týmto spôsobom zbavili Manuela Noriegu, panamského diktátora, ktorý ich prestal počúvať, ale v tridsaťmiliónovej Venezuele s rozlohou dvakrát väčšou ako Kalifornia by pár tisíc mariňákov skutočne nestačilo. Vojenskou prítomnosťou však demonštrujú silu v regióne, ktorý považujú za svoju sféru vplyvu. Navyše tým môžu mobilizovať venezuelskú opozíciu a zistiť reálny pomer síl vo vnútri krajiny.

Trumpov dvojkoľajný prístup

Hoci vo Washingtone označujú venezuelského prezidenta za vyhnanca na úteku, súčasne s ním udržujú pragmatické vzťahy. Takmer súčasne s vyslaním lodí padá v Bielom dome ešte iné rozhodnutie. Ďalší ropný gigant firma Chevron dostáva výnimku zo sankcií, ktorá jej umožňuje pokračovať v spolupráci s venezuelskou vládou pri ťažbe ropy. Caracas tiež spolupracuje s Washingtonom na jednej z Trumpových kľúčových priorít. Od začiatku roka už prijal niekoľko tisíc venezuelských občanov deportovaných americkými lietadlami z USA.

Trumpova administratíva pristupuje k Venezuele s podobnou dvojkoľajnosťou ako k Rusku, kde sa tiež bije stratégia pragmatickej dohody s Putinom a pokračovanie bidenovskej podpory vojne. Ani v jednom prípade pravdepodobne nejde o premyslenú stratégiu, ale o stret rôznych záujmov v okolí prezidenta Trumpa. V prípade Venezuely tento stret dobre ilustrujú konkurenčné záujmy dvoch naftárov: Exxonu v Guyane, Chevronu vo Venezuele.

Sám Trump je pragmatik a ak by nebol viazaný aparátom, pravdepodobne by sa s Madurom rýchlo dohodol. V kruhu najbližších mu môže dávať opačnú radu minister zahraničia Rubio. Ako bývalý floridský senátor považuje Latinskú Ameriku za hlavnú prioritu a súčasne má blízko k exulantským skupinám. Snáď Trump dokáže celý manéver udržať na úrovni demonštrácie sily bez nepredvídateľných incidentov či občianskej vojny.