Konečne skutočne žijeme. Po americkej vojne nastal talibanský mier

Dedinský staršina, tak ako každé ráno, pracoval na svojej pastvine. Bol skrčený v ďateline vysokej po pás a kosákom sekal husté porasty. Spolu s vnukmi zväzovali rastliny do veľkých snopov, ktoré potom na chrbtoch nosili k dvom kravám čakajúcim v zadnej časti hospodárstva.

Keď som naposledy navštívil túto malú farmársku osadu na juhu Afganistanu, takéto jednoduché práce neboli možné. Dedina sa nachádzala priamo na frontovej línii nekonečnej vojny. Pod zemou sa ukrýval obrovský arzenál výbušných zariadení, obľúbených zbraní Talibanu proti americkým jednotkám.

„Báli sme sa, že nás zabijú, báli sme sa výbuchov a guliek,“ povedal mi nedávno 58-ročný staršina Hadži Muhammed Zarif. Ako žmúril do ranného slnka, vrásky na jeho tvári sa ešte viac prehĺbili.

Jeden z výbuchov si pamätá obzvlášť živo. Bolo to 23. októbra 2010, keď americkí vojaci prehľadávali jeho marhuľový sad. V neďalekom objekte náhle zaznel výbuch. Do vzduchu sa zdvihol oblak dymu, zatiaľ čo pán Zarif sledoval dianie z bezpečnej vzdialenosti. O niekoľko minút pristál neďaleko na poli vrtuľník a on videl, ako k nemu vojaci nesú zraneného muža.

Povedal som mu, že tým zraneným mužom som bol ja. V tom čase som pracoval ako fotograf pre denník New York Times. Stúpil som na mínu a prišiel o obe nohy.

Od chvíle, keď som znova vzal do ruky fotoaparát, som túžil vrátiť sa do dediny Deh-e Kuchay, ktorá leží v úrodnom údolí Arghandab. To bolo možné až po skončení vojny v roku 2021. A tak po viac ako 30 rokoch od mojej prvej návštevy Afganistanu a takmer 15 rokoch po mojom zranení som sa mohol vrátiť späť. Videl som krajinu tak ako nikdy predtým: v mieri.

Bol som tu, aby som uzavrel istú kapitolu, ale nie v emocionálnom zmysle. Hnal ma pocit nedokončenej práce. Môj pobyt v Afganistane sa skončil náhle. Nestihol som zachytiť odchod amerických vojsk ani prevzatie moci Talibanom. Mrzelo ma, že som nemohol sledovať príbeh až do konca. Teraz som sa však k nemu mohol vrátiť a začať novú kapitolu.

Netušil som, aký bude život pod vládou Talibanu a bol som pripravený prijať čokoľvek, čo uvidím. Necítil som voči nim hnev. Obe nohy som stratil pri akte násilia, ale nebral som to osobne. Tá mína bola určená pre kohokoľvek, kto by tadiaľ prešiel ako prvý. Keď som videl, koľko životov vojna zničila a koľko ľudí zmrzačila, nebolo pre mňa prekvapením, že som sa stal jedným z nich.

V ten jesenný deň pred mnohými rokmi som bol na hliadke s jednotkou Task Force 1-66 zo Štvrtej pešej divízie americkej armády. Spolu s reportérkou denníka New York Times Carlottou Gallovou sme dokumentovali odstraňovanie mín. Bolo to obdobie, keď americká prítomnosť v južnom Afganistane dosahovala vrchol, niekoľko mesiacov po tom, čo prezident Barack Obama poslal posily v snahe zvrátiť nepriaznivý vývoj vojny.

Vojaci opustili svoju základňu a automaticky sa zoradili do jednej kolóny. Keď sa blížili k opustenému kontrolnému stanovišťu Talibanu, ktoré bolo ideálnym miestom na nastraženie bômb, dostali rozkaz zastaviť. Traja vojaci potom vyrazili vpred a začali prehľadávať cestu pred sebou.

Dvaja z nich – seržant Brian Maxwell, ktorý mal so sebou psa na vyhľadávanie bômb, a seržant Anton Waterman, ktorý zabezpečoval ochranu – pokračovali k zničenému objektu. Vstúpili dnu a ja som ich dychtivo nasledoval s fotoaparátom v ruke, pripravený zachytiť každý moment zblízka.

Výbuch som nepočul. Len kovové cvaknutie, krátke a ostré, po ktorom mi spodnou časťou tela prebehla vlna neznesiteľnej bolesti, ktorá mi úplne vyradila všetky zmysly. Zrútil som sa do stúpajúceho oblaku dymu a prachu.

„Chlapi, potrebujem pomoc!“ spomínam si, ako som zakričal. Keď som ležal na zemi, inštinktívne som sa pokúsil odfotiť svoje roztrhané nohy, no neúspešne. Stihol som trikrát stlačiť spúšť a odfotiť vojakov, s ktorými som tam bol. Tí utrpeli iba otras mozgu, ale inak vyviazli bez vážnych zranení. No potom ma premohla bolesť a fotoaparát mi vypadol z rúk.

O chvíľu ma už niesli k neďalekej ceste, ktorá predstavovala aspoň aký-taký pocit bezpečia. Požiadal som o cigaretu. Keď sa pri mne objavila Carlotta, použil som satelitný telefón, ktorý niesla, a zavolal som manželke Vivian domov do Južnej Afriky. Pomyslel som si, že bude lepšie, ak sa to dozvie odo mňa, ako od nejakého redaktora v New Yorku. A úprimne, túžil som ešte raz počuť jej hlas. Pre každý prípad.

Poprosil som o ďalšiu cigaretu, ale tentoraz mi ju odmietli dať. Zdravotníci sa medzitým zúfalo snažili udržať ma pri živote. Moje spomienky blednú v momente, keď ma naložili do záchranárskeho vrtuľníka.

Keď som sa v máji vrátil do Deh-e Kuchay, prvý, koho som stretol, bol pán Zarif, staršina dediny. Stál pred malou policajnou stanicou. Povedal, že si myslel, že človek, ktorého vtedy v roku 2010 zasiahla explózia, neprežil. „Ale dnes ma teší, že tým človekom ste boli vy a že ste nažive,“ povedal a uprene sa mi pozrel do očí.

Rozprával mi o tom, ako sa život v dedine zmenil, odkedy sa vojna skončila.

„Predtým sme len prežívali. Nedokázali sme si život užívať,“ povedal pán Zarif. „Ale teraz, keď máme pokoj a je tu bezpečne, si vychutnávame každý okamih. A konečne máme pocit, že skutočne žijeme.“

Zaviedol ma na miesto, kde som prišiel o nohy. Ale to, čo som videl, mi nič nepripomínalo. Objekt už neexistoval. Na jeho mieste sa rozprestieral rozkvitnutý sad granátovníkov, ich krvavočervené kvety žiarili v popoludňajšom slnku. Prinieslo mi zvláštnu útechu vidieť, že tam, kde kedysi bola skaza, dnes rastie život.

Za nami stálo kontrolné stanovisko, ku ktorému sa vojaci Štvrtej pešej divízie kedysi opatrne približovali. Teraz ho opäť ovládal Taliban. Vlajka Afganského islamského emirátu, ako Taliban nazýva svoju vládu, provokatívne pripomínala 20 rokov márnej vojny, ktorá zabila viac ako 160-tisíc Afgancov a viac ako šesťtisíc Američanov. Na plastovej stoličke sedel policajt s puškou na kolenách a sledoval pokojnú premávku v dedine.

Veliteľ kontrolného stanoviska 43-ročný Muttaqi Saheb a jeho muži oddychovali pod morušovníkom, kde popíjali čaj a modlili sa. Počúval môj príbeh s miernym záujmom a potom sa opýtal, ako sa dnes cítim.

„Som v poriadku, som silný,“ povedal som a on prikývol na znak porozumenia. Devätnásť mesiacov som sa zotavoval v americkej vojenskej nemocnici Walter Reed Army Medical Center. Hoci moje zranenia znamenali, že už nikdy nebudem fotografovať bojové scény, časom som sa k práci vrátil. Musel som sa však naučiť, že akcia musí prísť ku mne, namiesto toho, aby som sa ja hnal za ňou.

Počas podávania čaju sme sa so Sahebom rozprávali o vojne.

„Spojené štáty so všetkými svojimi zdrojmi, leteckými a pozemnými silami, nedokázali v Afganistane zabezpečiť poriadok,“ povedal. „Ale Taliban, ktorý nemal nič okrem motocyklov a kalašnikovov, dokázal v krátkom čase ovládnuť celú krajinu a nastoliť bezpečnosť.“

Deh-e Kuchay je dnes opäť rušnou poľnohospodárskou dedinou, kde si obyvatelia zarábajú na živobytie prácou na poliach. Približne 250 rodín má k dispozícii dva malé obchody na opačných koncoch dediny. Jeden z nich slúži aj ako dielňa na opravu motocyklov a jednoduché opravy, ako napríklad defekty.

Zo školskej budovy sa ozýva detský smiech. Mladí muži hrajú kriket na otvorenom priestranstve, ktoré kedysi slúžilo ako pristávacia plocha pre americké vrtuľníky.

Stopy po okupácii pomaly miznú. Stará americká základňa v dedine je už minulosťou, no pozdĺž cesty stále stoja mohutné betónové bariéry. Na mieste, kde kedysi stáli domy pre amerických vojakov, robotníci stavajú základy nových domov, ktoré budú obývať miestni obyvatelia.

Vyhľadal som Hadžiho Muhammeda Jana, 67-ročného farmára, ktorého sme s Carlottou stretli deň pred mojím zranením.

Rozšíril svoj sad granátovníkov, kde sme sa pred rokmi stretli. Povedal, že je rád, že sa vrátil mier, no zároveň priznal, že život je stále náročný. Hospodárstvo upadá. Drastické škrty v medzinárodnej pomoci, tvrdé sankcie súvisiace s obmedzeniami Talibanu voči ženám a dievčatám a povojnový zákaz pestovania ópia spôsobili mnohým Afgancom veľké problémy.

„Keďže naši mladí ľudia nemajú prácu, počet krádeží vzrástol,“ povedal pán Jan. „Všetko, čo sa dá predať, ukradnú a odnesú.“

Keď slnko vystúpilo nad obzor, posadili sme sa na deku na okraji poľa pána Jana, lámali sme chlieb, popíjali čaj a spomínali na vojnu. Pripomenul si aj deň, keď americkí vojaci vykopli bránu jeho sadu. S úsmevom spomínal na vojaka menom Nick, ktorého opísal ako chudého, ale neuveriteľne silného. Vraj musel použiť všetku svoju silu, aby ho porazil v pretláčaní rukou.

Zrazu sa objavil susedný farmár s rozstrapatenými vlasmi a divokým pohľadom. V rukách držal kyticu ruží a iných kvetov. Správa o prítomnosti cudzieho novinára v dedine sa rýchlo rozšírila. Zahraniční novinári v Afganistane čelia prísnym obmedzeniam, a tak keď som sa zastavil, aby som urobil zopár fotografií, začal sa okolo mňa zhromažďovať dav.

„Kedysi sme pre vás pripravovali nástražné míny,“ povedal 50-ročný muž menom Sher Ahmad, keď mi podával kvety. Bez akýchkoľvek formalít si prisadol k nám. „Dnes vám dávame kvety.“

Trvalo mi chvíľu, kým som jeho slová spracoval. V paštunskej kultúre je darovanie kvetov gestom lásky, úcty a pocitu bezpečia. Premýšľal som, či ruže, ktoré mi podal, mali byť symbolickým gestom mieru.

Čoskoro som sa dozvedel, že brat pána Ahmada bol významný bojovník Talibanu. Podľa riaditeľa školy Mawlawiho Hafizullaha to bol práve on, kto nastražil mnoho bômb, ktorých cieľom boli americké jednotky.

V komunite je známy pod krycím menom Sardar Agha a mnohí si ho vážia. Postavil impozantnú mešitu s vysokým minaretom, ktorý zatieňuje okolité hlinené stavby. Pán Ahmad mi povedal, že mu brat odkázal: „Privítaj novinára, ako sa patrí.“

Prostredníctvom sprostredkovateľa som požiadal Sardar Aghu o stretnutie. Spočiatku to vyzeralo nádejne, a hoci som sa veľmi tešil na rozhovor, napokon odmietol.

Bolo mi to ľúto, no neprekvapilo ma to. Niekde v kútiku duše som tušil, že šanca na rozhovor je malá. Zostávalo mi len premýšľať, či aj Sardar túži uzavrieť kapitolu vojny, alebo ho niekto od stretnutia odhovoril.

Keď sme opúšťali dedinu a obloha sa rozjasnila jemnými farbami úsvitu, cítil som pokoj. Bolo pre mňa vzácne opäť stáť na tejto pôde, hoci s pomocou protéz, a dostať sa až sem. Aj keď Afganistan má pred sebou ešte dlhú cestu.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.