Správa z bieloruskej hranice, kde sa miešajú migranti, Litovci, Bielorusi, Nemci aj Američania

Vyvinie sa to tak, že sa rozprávam takmer len so starými Pabradčankami. Pýtam sa, prečo Lukašenko posiela utečencov na druhú stranu akurát cez Pabradé. Pretože sa tu už dávno na­chádza litovské centrum prvého prijatia, ktoré donedávna zívalo prázdnotou? Pretože sa Lu­kašenko hrá s emóciami pomerne prorusky naladeného prihraničného obyvateľstva? Pabradské babičky však nepovažujú Lukašenka za dôležitého. Nie sú pobúrené jeho konaním, vôbec o ňom nehovoria. Chcú nadávať na svoju vládu. A na EÚ.

Vyrazím autom čo najbližšie k hranici, do Zalavas. Táto malá osada má poľský charakter, narodil sa tu Piłsudski, nájdem tu idylku z farebných drevených domov stojacich ďaleko od seba. Len tu mám príjem bieloruského štátneho rádia. Sedím v aute a počúvam. Rečniaci znejú všetci ustarostene, ale aj vyrovnane. Akademička z medicínskej fakulty hovorí tak ako naše akademičky z medicínskych fakúlt o Covid-19, alarmuje ohľadom Long Covidu, je plná porozumenia pre skeptikov voči očkovaniu, „je to normálna reakcia, človek je už raz taký“. 89-ročná babka s bielou šatkou na hlave sedí v zadnej časti svojho dvora s dcérou a vnučkou. Táto poľská žena si myslí, že pabradskí Rusi a Bielorusi sú prisťahovalcami z obdobia Sovietskeho zväzu, z nových prisťahovalcov ešte nijaký neprišiel cez Zalavas. Áno, strachuje sa, na druhej strane, už aj predtým sa strachovala – žije sama.    

• 

• 

Idem späť autom k pabradskému centru prvého prijatia. Lístok na vonkajšom plote hovorí o zákaze dronov, bacuľatá Litovka v maskáčoch stráži novú symbolickú hradnú priekopu a zakáže mi stáť pri plote. Hneď za táborom leží pabradské sídlisko, jeho obyvatelia chodia popri plote do supermarketu. „Učiteľ kreativity“ s mladou rodinou ako zo škandinávskej rozprávky nemá s prebiehajúcou migračnou krízou nijaký problém, práve sa sem sťahuje z Vilniusu.

Ani 74-ročná pani s elegantným modrým klobúkom sa nechce odsťahovať. Stačí, že polovica jej rodiny – ako je to v Litve bežné – sa vysťahovala do Anglicka. Je starovereckou Ruskou a zdôrazní: „Od čias Petra Veľkého žijeme v Pabradé, prosím pekne! Sme tu stovky rokov, máme aj svoj vlastný chrám.“

Táto obyvateľka sídliska nepočuje žiaden hluk z tábora. „Bývam v zadnej časti paneláku. Susedia z prednej časti sa však sťažujú, že migranti robia v noci hurhaj. Vraj sa v noci modlia a bubnujú.“ Tvrdí, že poľská vláda odmietla Lukašenkových utečencov. „Len Litva ich prijíma!“ Spýtam sa jej: „Kto tu vlastne vládne? Liberáli, alebo..?“ "Áno, sú to liberáli," potvrdí, a zrazu rozhodí rukami: „A k tomu ešte lesby!“ – “Čože?” – “Ženy, čo milujú ženy!”

V krčme Kaviné Varnelé usporadúva päť pabradských dôchodkýň tradičný malý banket k 76. narodeninám jednej z nich. K tomu patrí umelecký aranžmán z kúskov ovocia, biely majonézový šalát, šampus a vodka. Babičky hovoria po rusky, jedna z nich do toho opakovane mieša poľštinu. Poľsko je ďaleko, Pabradé leží východne od Vilniusu, táto Poľka v každom prí­pa­de tiká prorusky. Keď vypadne v krčme wifina, zodpovednosť za to pripíše blíz­kej vojenskej základni: „Tam sú umiestnení Američania, Nemci, všetko možné. Nemáme ich radi.“ Pozajtra sa babičky posadia do autobusu a budú demonštrovať pred sídlom vlády vo Vilniuse proti litovskej migračnej politike.  

Skôr, ako odídem preč, ide do tuhého – pri pulte sa náhle objaví jeden migrant. Vyzerá ako Che Guevara, len bez iskier v očiach, pôsobí vyčerpane. Aj keď teraz pracujú viac s grimasami a pohľadmi, babičky ďalej nadávajú na migrantov. „Presne tých tu nechceme,“ povie jedna a vytvaruje svoje pery k Allahu-akbar. S napätím pozorujem, ako Che reaguje na koncentrovanú nenávisť. Javí sa tak, že si babičky vôbec nevšíma. A pohrúžený do ťažkých myšlienok sadne si von na terasu.