Eurázia silnie, Západ slabne a robí chyby

Vrcholná schôdzka Organizácie šanghajskej spolupráce v čínskom Tchien-ťine sa zaradila k najvýraznejším tohtoročným udalostiam svetovej diplomacie. Dlho podceňovaná organizácia nadobúda po dvadsiatich piatich rokoch existencie predtým netušený geopolitický rozmer rozhodujúceho miesta politickej diskusie o hlavných otázkach Eurázie. Účasť o tom svedčí.

Počiatky Organizácie šanghajskej spolupráce

Na rozdiel od nedávneho samitu BRICS, kde chýbal ruský aj čínsky prezident, sa tchienťinského samitu zúčastnili najvyšší predstavitelia všetkých členských krajín, na najvyššej úrovni bola zastúpená aj väčšina partnerov a hostí. Vzhľadom na nový vývoj v politike globálneho vyvažovania Indie bola kľúčová účasť jej premiéra Modiho. Váhu šanghajskej spolupráce zvyšujú aj slabosť a chyby Západu.

Organizácia vznikla začiatkom nášho storočia ako miesto koordinácie záujmov a riešenia sporov medzi Ruskom, Čínou a novovzniknutými stredoázijskými štátmi Kazachstanom, Uzbekistanom, Kirgizskom a Tadžikistanom. Turkménsko, ktoré by sem tiež patrilo, sa z dôvodov striktnej politiky neutrality nezúčastňuje a nie je ani formálnym partnerom; jeho prezident prišiel tento rok do Číny ako hosť.

V prvom desaťročí sa organizácia venuje koordinácii boja proti terorizmu motivovanej silnejúcim islamizmom, ale inak zostáva iba jedným z početných regionálnych fór, ktorých sú po svete desiatky.

Spravodlivý medzinárodný poriadok

Zásadnou premenou prechádza od druhej polovice minulého desaťročia. So vstupom Indie a Pakistanu stráca v roku 2017 svoj výlučne stredoázijský charakter a s minuloročným a predvlaňajším rozšírením o Bielorusko a Irán sa stáva organizáciou eurázijskou, medzi partnermi ktorej dnes nachádzame štáty od Egypta cez Turecko, krajiny Perzského zálivu, Indonéziu až k Mongolsku a Vietnamu.

Tento vzostup je poháňaný rovnakým motorom ako vzostup BRICS: úpadkom americkej hegemónie a vyplývajúcou potrebou nájsť nový model medzinárodného poriadku.

Podobne ako BRICS odmieta západný koncept medzinárodného poriadku „založeného na pravidlách“ už preto, že k samotnej formulácii pravidiel Američania nikoho ďalšieho nepustia, a predovšetkým preto, že sám Západ všetky proklamované pravidlá sám opakovane porušuje.

V Tchien-ťine sa namiesto toho hovorilo o „spravodlivom medzinárodnom poriadku“. Na rozdiel od BRICS nestavia šanghajská spolupráca na globálnom pôdoryse, ale sa obmedzuje na najdôležitejší svetový kontinent, čo má svoje obmedzenia, ale aj výhody.

Euroázijská emancipácia

Rysuje sa ako hlavná inštitúcia eurázijskej emancipácie. V 19. storočí sa o otázkach Eurázie rozhodovalo predovšetkým v Londýne, v 20. storočí vo Washingtone a po nejaký čas aj v Moskve. V tomto storočí sa rozhodovacie centrá presúvajú z anglosaského sveta, od atlantických námorných veľmocí, ku kontinentálnym eurázijským veľmociam Číne, Indii a Rusku.

Každá predstavuje vlastnú civilizáciu, každá je bezpečnostne sebestačná a každá je schopná odolať americkým pokusom o izoláciu či vydieranie. Tým sa líšia napríklad od Brazílie a Juhoafrickej republiky, s ktorými inak tvoria jadro krajín BRICS. Nie sú porovnateľne silné ani odolné, čo obmedzuje manévrovací priestor nielen ich samých, ale aj celého BRICS.

Šanghajská spolupráca stojí práve na spolupráci týchto troch sebavedomých eurázijských veľmocí. K politickému Západu pristupujú rôzne. Najbližšie mu stojí svojou históriou a kultúrou Rusko, vojenská superveľmoc s ekonomikou síce neveľkou, ale mimoriadne odolnou. Západnú trajektóriu spočiatku sledoval aj prezident Putin, kým zistil, že USA a Európa nepovažujú Rusko za rovnocenného partnera a v obrane základných ruských záujmov sa proti nim ostro vymedzil.

Rozmanitosť vzťahov voči Západu

Expanzívna politika USA od Busha mladšieho cez Obamu a Bidena vytvorila z priateľsky naladeného Ruska nepriateľa. Trump sa to vo svojom predchádzajúcom období pokúšal zvrátiť, no neuspel. Dnes to vyzerá, že sa situácia opakuje. Nemecko a Francúzsko, ktoré sa až donedávna pokúšali aj proti USA vzťah s Ruskom udržať, sú dnes hlavnými rozbíjačmi.

Naopak, najďalej od Západu stojí Čína. Historicky predstavuje voči Západu dôslednú civilizačnú alternatívu, ktorá má dnes podobu ekonomickej i vojenskej superveľmoci s rozširujúcou sa vlastnou globálnou sieťou partnerov a klientov.

Jej vzťah so Západom je rýdzo pragmatický; v minulosti bolestivo poznačený ekonomickou kolonizáciou, v poslednom pol storočí prínosnou modernizáciou. Nevyhľadáva konfrontáciu, ale trpezlivo sa pripravuje na okamih, keď sa stret môže ukázať ako nevyhnutný. Trumpova politika globálneho zadržiavania Číny ju pravdepodobne presviedča, že stret raz príde.

India vs. jej šanghajskí partneri

Najviac rozkolísaná je India, demografický obor, kultúrne vnútorne rozrôznený, s nedostatočne rozvinutou ekonomikou a vojenskou silou, ktorej výbava závisí od dodávok z Ruska i Západu. Politickým režimom je Západu bližšie ako Rusko, civilizačne je od neho rovnako vzdialená ako Čína.

Za väčšiu strategickú hrozbu ako USA považuje svojich šanghajských partnerov Čínu a Pakistan. Na rozdiel od Ruska a Číny nemá globálne veľmocenské ambície a nevytvára exkluzívne spojenectvo. Vychádza z nehrúovskej politiky nezúčastnenosti (non-aligned) a nestojí o svet multipolárny, ale „nepolárny“ (non-polar) a „mnohopartnerský“ (multi-aligned).

Na stretnutiach BRICS vždy zdôrazňovala, že nejde o protizápadný blok, ale o miesto, ktoré umožňuje nekonfrontačnú spoluprácu krajín globálneho Juhu. Pestuje intenzívne vzťahy s Európou a USA. Rozumie si najmä s Francúzskom, od ktorého kupuje dosť zbraní. Na podnet Francúzska údajne vetovalo aj vstup Alžírska do BRICSu; Paríž má s Alžírskom veľa problémov a Indov presvedčil, že Alžírsko ovládajú Číňania.

Vždy mala záujem aj o priateľské vzťahy s USA. Spolupracuje s nimi ako bilaterálne, tak regionálne vo formáte Quad, ktorého sa zúčastňujú ešte Austrália a Japonsko. Tento rok vo februári bol premiér Módí jedným z prvých hostí v Trumpovom Bielom dome.

Chyby Západu upevnili spoluprácu jeho rivalov

V nasledujúcich mesiacoch sa Trumpovi podarilo americko-indické vzťahy podstatne narušiť. Najprv sa vychválil, že sprostredkoval prímerie v konflikte medzi Indiou a Pakistanom, čo Indovia podráždene popreli – považujú za neprípustné, aby do ich vzťahov s Pakistanom vstupoval ktokoľvek tretí.

Oveľa vážnejšie bolo sankčné zvýšenie ciel na indické vývozy na 50 percent, ktoré Washington odôvodnil indickými nákupmi ruskej ropy. Indovia nechápali, prečo sa USA miešajú do ich obchodu s Ruskom, najmä keď od Rusov odoberajú ropu a plyn aj ďalšie štáty, ktoré zostali od sankčných ciel ušetrené.

Západ v posledných dvadsiatich rokoch urobil veľa pre to, aby si všetky tri eurázijské veľmoci znepriatelil a upevnil ich spoluprácu. Rusko posilňuje strategické partnerstvo tak s Čínou, ako aj s Indiou. Jedným z výsledkov Putinovej cesty do Číny je dohoda o novom plynovode Sibírska sila 2, ktorý by mal zdvojnásobiť ruské vývozy plynu do Číny; pôjdu z ložísk na Jamalskom polostrove, odkiaľ bývala zásobovaná Európa.

Dochádza aj k otepleniu v komplikovanom čínsko-indickom vzťahu zaťaženom sporom o hranice. Jeho výrazom je čínska podpora rozšírenia Bezpečnostnej rady OSN o Indiu a tiež účasť indického premiéra na samite Organizácie šanghajskej spolupráce. Čínu navštívil po siedmich rokoch a s čínskym náprotivkom sa okrem iného dohodli na obnovení leteckého spojenia medzi oboma krajinami.

Dvere k USA si tým Módí nezatvára, ale dáva Washingtonu najavo, že nemôže počítať s čínsko-indickou rivalitou, o ktorú Západ opiera svoje pôsobenie v Eurázii.

Keď (ne)chýba zmysel pre geopolitickú realitu

Tí západní komentátori, ktorí samit označovali za zlet diktátorov, sa kŕčovito držia scestnej predstavy, že štáty s inými politickými režimami nepredstavujú rovnocenných partnerov a že politický Západ si vystačí sám. S morálnym sebauspokojením ostrakizujú európskych lídrov, ktorí sa do Číny vydali. Skôr si zaslúžia pochvalu, pretože preukazujú schopnosť brať na vedomie geopolitickú realitu rastúcej Eurázie.

Na stretnutí v Tchien-ťine nemal nikto na západ od Bieloruska účasť, pretože na šanghajskej spolupráci sa štáty západnej a strednej Európy nezúčastňujú. Inak to bolo na vojenskej prehliadke, ktorá po samite nasledovala v Pekingu pri príležitosti výročia konca druhej svetovej vojny v Číne. Na tribúne stáli okrem premiéra Fica aj srbský prezident Vučič a maďarský minister zahraničia Szijarto.

Nie je to prvýkrát, čo tieto tri stredoeurópske štáty preukazujú zmysel pre geopolitickú realitu, ktorý sa zo západnej Európy vytratil.