Ako skrachovala prísne tajná americká misia v Severnej Kórei

Na túto operáciu si armáda vybrala špeciálne komando z tímu SEAL Team 6, rovnakú jednotku, ktorá zneškodnila Usámu bin Ládina. Vojaci sa na misiu pripravovali celé mesiace, pretože vedeli, že každý detail musí byť dokonalý. V osudnú noc dorazili na pobrežie, ktoré považovali za opustené. Mali na sebe čierne neoprénové obleky a okuliare na nočné videnie. No misia sa rýchlo začala komplikovať.

Z tmy sa vynorila severokórejská loď. Z jej provy sa po vode mihali svetlá z bateriek. Vojaci z jednotky Navy SEAL sa obávali, že boli odhalení, preto okamžite spustili paľbu. V priebehu pár sekúnd boli všetci na člne mŕtvi.

Americkí vojaci sa stiahli späť do mora bez toho, aby zariadenie na odpočúvanie vôbec nainštalovali.

Spojené štáty ani Severná Kórea nikdy verejne nepriznali, dokonca ani len nenaznačili, že by k spomínanej operácii v roku 2019 došlo. Podrobnosti zostávajú utajené a tento článok ich prináša prvýkrát. Trumpova administratíva o misii neinformovala ani kľúčových členov Kongresu, ktorí majú na starosti dohľad nad spravodajskými operáciami, a to ani pred jej začatím, ani po jej ukončení. Tento postup mohol byť v rozpore so zákonom.

Biely dom celú vec odmietol komentovať.

Tieto informácie vychádzajú z rozhovorov s približne dvoma desiatkami osôb. Medzi nimi sú aj civilní vládni úradníci, členovia prvej Trumpovej administratívy a súčasný aj bývalý vojenský personál, ktorí mali prístup k informáciám o misii. Všetci prehovorili pod podmienkou anonymity vzhľadom na utajovaný charakter misie.

Niektorí z oslovených uviedli, že sa rozhodli prehovoriť o podrobnostiach misie, pretože ich znepokojuje, ako často sú neúspechy špeciálnych operácií utajované vládou. Ak sa verejnosť a politickí lídri dozvedajú len o mediálne známych úspechoch, ako napríklad o zásahu, pri ktorom bol v Pakistane zabitý Usáma bin Ládin, môžu si vytvoriť skreslený obraz a podceniť obrovské riziká, ktorým americkí vojaci čelia.

Operácia na severokórejskom území v blízkosti amerických vojenských základní v Južnej Kórei a oblasti Tichomoria tiež riskovala vyvolanie rozsiahlejšieho konfliktu s nepriateľským, jadrovo vyzbrojeným a vysoko militarizovaným protivníkom.

Denník New York Times pristupuje k zverejňovaniu informácií o utajených vojenských operáciách opatrne. Z tohto dôvodu denník neuviedol niektoré citlivé detaily o misii v Severnej Kórei, ktoré by mohli ovplyvniť budúce špeciálne operácie a misie zamerané na získavanie spravodajských informácií.

Nie je známe, do akej miery sa Severnej Kórei podarilo túto misiu odhaliť. Zásah jednotky SEAL však predstavuje len jednu epizódu v dlhoročnom úsilí amerických vlád nadviazať kontakt so Severnou Kóreou a obmedziť jej jadrový program. Takmer nič z toho, čo Spojené štáty vyskúšali, či už to boli ponuky na zlepšenie vzťahov, alebo tlak prostredníctvom sankcií, neprinieslo očakávaný výsledok.

V roku 2019 sa prezident Trump pokúsil o osobný prístup ku Kim Čong-unovi v nádeji, že dosiahne prelom, ktorý sa predchádzajúcim prezidentom nepodaril. Rokovania však stroskotali a jadrový program Severnej Kórey sa výrazne zrýchlil. Americká vláda odhaduje, že krajina teraz disponuje približne 50 jadrovými zbraňami a raketami schopnými zasiahnuť západné pobrežie USA. Kim Čong-un zároveň oznámil, že plánuje výrazne rozšíriť svoj jadrový arzenál, aby odradil Spojené štáty od toho, čo označuje za provokatívne správanie.

Slepé miesta

Cieľom misie jednotky SEAL bolo vyriešiť vážny spravodajský problém. Americké tajné služby sa totiž celé roky márne snažili získať informátorov alebo odpočúvať komunikáciu v uzavretom a autoritárskom režime Severnej Kórey.

Keď sa Trump ujal úradu, pochopiť spôsob uvažovania Kim Čong-una sa stalo pre neho prioritou. Severokórejský líder pôsobil čoraz nepredvídateľnejšie a nebezpečnejšie, pričom jeho vzťah s Trumpom sa neustále menil. Raz si vymieňali priateľské listy, inokedy si verejne hrozili jadrovou vojnou.

V roku 2018 sa zdalo, že vzťahy sa zlepšujú. Severná Kórea pozastavila testy jadrových zbraní a rakiet a začali sa rokovania. Spojené štáty však stále mali len minimálne informácie o skutočných úmysloch Kim Čong-una.

V čase tejto neistoty spravodajské služby informovali Biely dom, že vyvinuli nové elektronické zariadenie, ktoré dokáže zachytiť Kimovu komunikáciu, a tým vyriešiť dlhodobý problém s nedostatkom informácií.

Toto zariadenie však musel niekto nenápadne nainštalovať priamo na území Severnej Kórey.

Podľa vojenských predstaviteľov bola táto úloha v roku 2018 zverená elitnej jednotke SEAL Team 6.

Aj pre túto skúsenú skupinu išlo o mimoriadne náročnú misiu. Vojaci, zvyknutí na rýchle zásahy v Afganistane či Iraku, museli vydržať hodiny v ľadovej morskej vode, nepozorovane prekĺznuť cez pozemné hliadky, technicky presne nainštalovať zariadenie a následne sa stiahnuť bez toho, aby ich niekto spozoroval.

Práve únik bez odhalenia bol absolútne kľúčový. Počas prvého funkčného obdobia prezidenta Trumpa boli najvyšší predstavitelia Pentagónu presvedčení, že aj menšia vojenská akcia proti Severnej Kórei by mohla vyprovokovať katastrofálnu odvetu. Krajina mala približne osemtisíc diel a raketových systémov namierených na približne 28-tisíc amerických vojakov v Južnej Kórei a navyše jadrové rakety schopné zasiahnuť územie Spojených štátov.

Vojaci SEAL verili, že misiu dokážu uskutočniť, pretože už v minulosti niečo podobné úspešne zvládli.

Podľa ľudí, ktorí boli oboznámení s touto akciou, sa im v roku 2005 údajne podarilo pomocou malého ponorného plavidla nepozorovane pristáť na pobreží Severnej Kórey a rovnako nenápadne sa stiahnuť. Táto operácia, ktorá sa uskutočnila počas prezidentovania Georgea W. Busha, nikdy predtým nebola zverejnená.

Jednotka SEAL navrhla operáciu zopakovať. Na jeseň 2018, v čase prebiehajúcich rokovaní na vysokej úrovni so Severnou Kóreou, dostalo Spojené veliteľstvo špeciálnych operácií (JSOC), ktoré na jednotku SEAL Team 6 dozerá, súhlas od prezidenta Trumpa na začatie príprav. Nie je však jasné, či mal Trump v úmysle získať okamžitú výhodu v rokovaniach, alebo išlo o súčasť širšej stratégie.

Spojené veliteľstvo špeciálnych operácií sa k celej veci odmietlo vyjadriť.

Podľa plánu mala americká armáda použiť ponorku na jadrový pohon takmer takú dlhú ako dve futbalové ihriská. Tá by sa tajne dostala do vôd pri pobreží Severnej Kórey. Následne mala vypustiť dva malé tímy vojakov SEAL v miniponorkách, z ktorých každá bola veľká asi ako kosatka, ktoré by sa ticho plavili k pobrežiu.

Tieto miniponorky boli takzvané „mokré ponorky“, čo znamenalo, že vojaci v nich strávili približne dve hodiny ponorení v ľadovej oceánskej vode s teplotou okolo štyroch stupňov Celzia. Prežitie im zabezpečovali vyhrievané obleky a špeciálny potápačský výstroj.

V blízkosti pobrežia by miniponorky vypustili asi osem vojakov, ktorí by doplávali k cieľu, nainštalovali zariadenie a potom sa nepozorovane stiahli späť do mora.

Tím však čelil zásadnému problému: do akcie išli takmer naslepo.

Pri bežných operáciách majú špeciálne jednotky k dispozícii drony, ktoré im v reálnom čase posielajú kvalitné obrazy z cieľovej oblasti. To umožňuje vojakom na mieste aj veliteľom vo vzdialených centrách zásah presne koordinovať. Často dokážu dokonca odpočúvať nepriateľskú komunikáciu.

V Severnej Kórei by však dron okamžite vzbudil podozrenie. Misia sa preto musela spoliehať na satelity a výškové špionážne lietadlá operujúce z medzinárodného vzdušného priestoru, ktoré poskytovali iba statické snímky s nízkym rozlíšením, ako uviedli predstavitelia.

Obrázky navyše neprichádzali okamžite, ale s niekoľkominútovým oneskorením. A aj keby dorazili včas, nedali sa poslať do miniponoriek. Jediný šifrovaný prenos by mohol prezradiť celú operáciu. Misia sa musela uskutočniť prakticky bez akejkoľvek komunikácie.

Ak by na vojakov na brehu niečo čakalo, dozvedeli by sa to až vtedy, keď by už bolo neskoro.

Operácia sa rozpadá

Jednotka SEAL Team 6 trénovala niekoľko mesiacov vo vodách pri americkom pobreží a v prípravách pokračovala aj začiatkom roka 2019. Vo februári Trump oznámil, že sa na konci mesiaca stretne s Kim Čong-unom na jadrovom samite vo Vietname.

Na misii sa tím SEAL Team 6 spojil s elitným námorným tímom SEAL Delivery Vehicle Team 1, ktorý už dlhé roky vykonával špionážne akcie s miniponorkami. Vojaci SEAL nastúpili na ponorku na jadrový pohon a zamierili k Severnej Kórei. Keď sa už ponorka nachádzala na otvorenom oceáne a blížila sa k oblasti bez spojenia, prezident Trump dal konečný súhlas na spustenie operácie.

Nie je jasné, aké faktory Donald Trump zvažoval, keď misiu schvaľoval. Dvaja z jeho vtedajších najvyšších predstaviteľov národnej bezpečnosti – jeho poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton a úradujúci minister obrany Patrick M. Shanahan – sa k článku odmietli vyjadriť.

Ponorka sa priblížila k severokórejskému pobrežiu a vypustila dve miniponorky. Tie sa dostali na miesto asi 90 metrov od brehu, kde bola voda plytká a čistá.

Plánovači misie sa pokúsili kompenzovať absenciu živého videozáznamu tým, že celé mesiace pozorovali pohyb ľudí v danej oblasti. Študovali rybárske zvyklosti a vybrali si čas, keď bola lodná doprava minimálna. Spravodajské analýzy naznačovali, že ak vojaci SEAL dorazia na miesto potichu a v správnom čase, najlepšie uprostred zimnej noci, je veľmi nepravdepodobné, že by na niekoho narazili.

Noc bola pokojná a more tiché. Keď sa miniponorky pomaly blížili k cieľu, ich senzory potvrdili, že spravodajské informácie boli presné. Pobrežie sa zdalo byť úplne prázdne.

Miniponorky dorazili na miesto, kde mali zakotviť na morskom dne. Tu tím urobil pravdepodobne prvú z troch chýb, ktoré sa v danej chvíli zdali bezvýznamné, no mohli rozhodnúť o osude celej misie.

V tme sa prvá miniponorka usadila na dne mora podľa plánu, druhá však minula svoj cieľ a musela sa otočiť, uviedli predstavitelia.

Podľa plánu mali byť miniponorky zakotvené rovnakým smerom. No po tom, čo sa druhá ponorka musela otočiť, smerovali oproti sebe. Keďže času nebolo nazvyš, tím sa rozhodol najprv vyslať skupinu na pobrežie a problém s parkovaním vyriešiť neskôr.

Bočné dvere na ponorkách sa otvorili a vojaci SEAL vyzbrojení zbraňami a muníciou, ktoré sa nedali vystopovať, potichu vyplávali smerom k brehu, nesúc so sebou odpočúvacie zariadenie.

Každých niekoľko metrov sa krátko vynorili nad hladinu, aby skontrolovali okolie. Všetko sa zdalo byť bezpečné.

To však mohla byť druhá fatálna chyba. V tme sa na hladine kolísala malá loďka. Na jej palube bola skupina Severokórejčanov, ktorých americkí vojaci nemuseli vôbec zaregistrovať. Ich okuliare na nočné videnie totiž čiastočne fungovali na princípe snímania tepla, no obleky, ktoré mali Severokórejčania na sebe, boli ochladené studenou morskou vodou, takže ich senzory nedokázali zachytiť.

Vojaci dorazili na breh, presvedčení, že sú sami, a začali si vyzliekať potápačský výstroj. Cieľ sa nachádzal len zopár stoviek metrov od nich.

Medzitým piloti miniponoriek upravovali polohu tej, ktorá bola otočená nesprávnym smerom. Aby mali lepší výhľad a mohli komunikovať, otvorili posuvné dvere kokpitu. Jeden z nich naštartoval elektrický motor a ponorku otočil.

Práve tu pravdepodobne nastala tretia chyba. Niektorí členovia tímu neskôr počas brífingu špekulovali, že vlny spôsobené motorom mohli upútať pozornosť severokórejskej lode. A ak posádka počula špliechanie vody a otočila sa, mohla si všimnúť svetlo vychádzajúce z otvorených kokpitov ponoriek.

Loď sa začala približovať k miniponorkám. Severokórejčania svietili baterkami a rozprávali sa, akoby si niečo všimli.

Niektorí piloti miniponoriek neskôr počas brífingu uviedli, že z ich pohľadu, keď cez priezračnú vodu sledovali hladinu, sa loď stále zdala byť v bezpečnej vzdialenosti. Pochybovali, že by si ich niekto všimol. Vojaci na pobreží to však vnímali inak. V tme a bez akýchkoľvek orientačných bodov sa im zdalo, že je loď prakticky priamo nad miniponorkami.

Keďže komunikácia bola prerušená, pobrežný tím sa nemohol spojiť s miniponorkami. Svetlá z lode prečesávali vodu. Vojaci SEAL nevedeli, či ide o bezpečnostnú hliadku, ktorá ich hľadá, alebo len o obyčajnú rybársku posádku, ktorá si neuvedomuje, aká dôležitá misia sa okolo nich odohráva.

V tej chvíli jeden muž zo severokórejskej lode skočil do mora.

Ak by sa tím na pobreží dostal do problémov, jadrová ponorka mala pripravenú záložnú skupinu vojakov SEAL s nafukovacími člnmi. Ďalej na mori, na palubách lodí amerického námorníctva, čakali tiché vrtuľníky s ďalšími jednotkami špeciálnych operácií pripravené zasiahnuť, ak by to bolo potrebné.

Vojaci SEAL stáli pred kritickým rozhodnutím, no neexistoval spôsob, ako sa o ďalšom postupe poradiť. Veliteľ misie sa nachádzal míle ďaleko na veľkej ponorke. Bez dronov a bez akejkoľvek možnosti komunikácie prišli o väčšinu technologických výhod, na ktoré sa zvyčajne spoliehali. Zostalo len niekoľko mužov v mokrých neoprénových oblekoch, ktorí netušili, čo majú urobiť.

Tím na pobreží sledoval Severokórejčana, ktorý skočil do vody. Najvyššie postavený vojak SEAL na brehu sa rozhodol konať. Bez jediného slova namieril pušku a vystrelil. Ostatní vojaci inštinktívne urobili to isté.

Prezradenie a únik

Ak si členovia jednotky SEAL pred streľbou neboli istí, či bola misia prezradená, po nej už nemali žiadne pochybnosti. Podľa plánu mali okamžite ustúpiť, ak by narazili na kohokoľvek. Hrozilo, že dorazia severokórejské bezpečnostné sily. Nebol čas na umiestnenie zariadenia.

Pobrežný tím doplával k lodi, aby sa presvedčil, že všetci Severokórejčania sú mŕtvi. Nenašli žiadne zbrane ani uniformy. Dôkazy naznačovali, že posádka, ktorú tvorili dvaja alebo traja ľudia, boli v skutočnosti civilisti, ktorí sa potápali a zbierali morské plody. Všetci boli mŕtvi vrátane muža vo vode.

Podľa úradníkov oboznámených s misiou príslušníci jednotky SEAL stiahli telá do vody, aby ich skryli pred severokórejskými úradmi. Jeden z nich dodal, že im dokonca nožmi prepichli pľúca, aby sa ich telá potopili a neplávali na hladine.

Následne doplávali späť k miniponorkám a vyslali núdzový signál. Velenie sa obávalo, že ich zajatie je len otázkou času, a tak sa veľká jadrová ponorka odvážne priblížila k pobrežiu do nebezpečne plytkých vôd, aby ich vyzdvihla. Ponorka ich naložila a okamžite vyrazila späť na otvorené more.

Všetci príslušníci americkej armády vyviazli bez ujmy.

Hneď po incidente americké špionážne satelity zaznamenali prudký nárast severokórejskej vojenskej aktivity v oblasti, uviedli predstavitelia USA. Severná Kórea však nevydala žiadne oficiálne vyhlásenie o úmrtiach. Podľa amerických zdrojov nie je isté, či Severokórejčania vôbec pochopili, čo sa stalo a kto za tým stál.

Jadrový samit vo Vietname, ktorý sa konal koncom februára 2019, sa síce uskutočnil podľa plánu, no rokovania sa rýchlo skončili bez akejkoľvek dohody.

Už v máji Severná Kórea obnovila testy svojich rakiet.

V júni sa Donald Trump a Kim Čong-un stretli ešte raz, tentoraz v demilitarizovanej zóne medzi Severnou a Južnou Kóreou. Stretnutie pôsobilo ako scéna z televízneho filmu, najmä keď Trump symbolicky prekročil hranicu a vstúpil na územie Severnej Kórey. Napriek dramatickému gestu však stretnutie neprinieslo nič viac ako len podanie rúk.

V nasledujúcich mesiacoch Severná Kórea odpálila viac rakiet ako kedykoľvek predtým vrátane takých, ktoré by mohli zasiahnuť územie Spojených štátov. Podľa amerických odhadov si odvtedy Severná Kórea vybudovala arzenál približne päťdesiatich jadrových hlavíc a má dostatok materiálu na výrobu ďalších štyridsiatich.

Kolísavá bilancia úspechov

Zrušená misia SEAL vyvolala počas prvého funkčného obdobia Trumpa sériu vojenských vyšetrovaní. Tie dospeli k záveru, že zabitie civilistov bolo oprávnené podľa pravidiel zapojenia. Podľa vyšetrovateľov bola misia zmarená spojením nešťastných udalostí, ktoré nebolo možné predvídať ani sa im vyhnúť. Zistenia boli utajené.

Vládni úradníci uviedli, že Trumpova administratíva o operácii a jej záveroch nikdy neinformovala vedúcich predstaviteľov kľúčových výborov Kongresu, ktoré dohliadajú na vojenské a spravodajské aktivity. Podľa Matthewa Waxmana, profesora práva z Kolumbijskej univerzity, ktorý v minulosti pôsobil v oblasti národnej bezpečnosti za bývalého prezidenta Georgea W. Busha, mohla administratíva týmto konaním porušiť federálny zákon.

Matthew Waxman uviedol, že zákon obsahuje nejasnosti, ktoré dávajú prezidentom určitú voľnosť v tom, čo oznámia Kongresu. Pri závažných misiách sa však od nich očakáva, že Kongres budú informovať.

„Cieľom je, aby Kongres nezostával v nevedomosti, keď sa dejú dôležité veci,“ povedal Waxman. „Toto je presne ten typ misie, o ktorej by výbory mali byť informované a aj by očakávali, že im o nej bude povedané.“

Viacerí členovia tímu, ktorí sa na operácii podieľali, boli neskôr povýšení.

Napriek tomu incident znepokojil niektorých skúsených vojenských predstaviteľov oboznámených s misiou. Sú presvedčení, že jednotka SEAL má kolísavú bilanciu úspechov a že ich úspechy aj zlyhania sú už desaťročia utajované.

Elitné jednotky špeciálnych operácií sú pravidelne nasadzované na najťažšie a najnebezpečnejšie úlohy. V priebehu rokov si vojaci jednotky SEAL vďaka veľkým úspechom, ako sú útoky na teroristických vodcov, záchrana dôležitých rukojemníkov či zneškodnenie Usámu bin Ládina, vybudovali povesť takmer nadľudských hrdinov.

No medzi niektorými vojakmi, ktorí s nimi spolupracovali, majú SEAL aj inú reputáciu. Sú známi tým, že plánujú príliš odvážne a komplikované misie, ktoré sa môžu skončiť neúspechom. Príkladom je ich úplne prvá operácia počas americkej invázie na Grenadu v roku 1983, ktorá sa skončila fiaskom.

Plán bol odvážny. Americkí vojaci mali skočiť padákmi do mora, na rýchlych motorových člnoch sa dostať na pobrežie a umiestniť navádzacie majáky, ktoré mali útočným silám ukázať cestu k letisku na ostrove. Lenže lietadlo odštartovalo neskoro. Skákali v noci, do rozbúreného mora, za silnej búrky a s ťažkým výstrojom. Štyria členovia jednotky sa utopili. Ostatní sa síce dostali k pobrežiu, ale člny, ktoré sa prevrátili, boli viac nepoužiteľné.

Letisko nakoniec obsadili výsadkári z jednotky Army Rangers, ktorí zoskočili padákmi priamo na jeho plochu.

Odvtedy sa jednotka SEAL zúčastnila viacerých odvážnych a zložitých operácií, ktoré sa skončili neúspechom, či už v Paname, Afganistane, Jemene a Somálsku. Počas záchrannej misie v Afganistane v roku 2010 členovia tímu SEAL Team 6 omylom zabili rukojemníčku, ktorú sa snažili zachrániť. Zasiahli ju granátom a následne poskytli svojim nadriadeným nepravdivé informácie o tom, ako zomrela.

Aj kvôli takýmto incidentom prezident Barack Obama ku koncu svojho druhého funkčného obdobia obmedzil počet špeciálnych operácií a zaviedol prísnejší dohľad. Odvtedy sa zložité zásahy elitných jednotiek povolili len vo výnimočných prípadoch, napríklad pri záchrane rukojemníkov.

Trumpova administratíva zrušila mnohé obmedzenia týkajúce sa špeciálnych operácií a výrazne skrátila proces schvaľovania citlivých misií. Len pár dní po nástupe do úradu v roku 2017 prezident Trump obišiel zaužívaný rozhodovací proces a schválil zásah tímu SEAL Team 6 v jemenskej dedine. Operácia skončila tragicky. Zahynulo 30 civilistov, jeden člen SEAL a bolo zničené lietadlo v hodnote 75 miliónov dolárov.

Keď sa moci ujal prezident Joseph R. Biden Jr., tajná misia v Severnej Kórei opäť pritiahla pozornosť. Minister obrany Lloyd J. Austin III. nariadil nezávislé vyšetrovanie, ktoré viedol generálporučík z úradu generálneho inšpektora armády.

V roku 2021 Bidenova administratíva informovala kľúčových členov Kongresu o výsledkoch vyšetrovania, uviedol bývalý vládny predstaviteľ.

Tieto zistenia však zostávajú utajené.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.