Koniec médií sa nachádza medzi Huxleyho zábavou a Orwellovou kontrolou

Dlhé desaťročia sa veľké mediálne inštitúcie vnímali ako sprievodcovia, ktorí ľuďom pomáhali zorientovať sa vo svete. Boli zároveň vysielačmi aj prijímačmi – priestorom, v ktorom sa správy tvorili, šírili a ľudia sa o nich rozprávali. Táto éra sa však končí.

Nejde len o ďalšiu zmenu v médiách, ale o zásadný zlom. Smerujeme k svetu, v ktorom klasické spravodajstvo zanikne. Každý si vytvorí svoju vlastnú virtuálnu realitu a informácie, ktoré mu budú podsúvať stroje, budú hlavne propagandou.

Od McLuhana k metaverzu

V 60. rokoch minulého storočia Marshall McLuhan povedal: „Médium je správa.“ To, čo vtedy znelo ako provokácia, je dnes krutá pravda. Médiá totiž neodovzdávajú len informácie. Formujú spôsob, akým vnímame svet. Ak v budúcnosti prestanú existovať noviny, rádio či televízia a nahradia ich personalizované digitálne simulácie, potom sa rozpadne spoločná realita. Nebudeme žiť v jednom svete, ale každý si vytvorí svoj vlastný.

Dnešné sociálne siete už na to, čo sa stane, pripravujú pôdu. Algoritmy v nich fungujú ako filtre, ktoré nám ukazujú len tie informácie, ktoré nás podľa nich zaujímajú. Preto každý vidí iné veci – je to ako prispôsobený prúd informácií.

Keď sa však rozšíri virtuálna realita (VR), rozšírená realita (AR) a platformy ako metaverzum, tento proces sa ešte zrýchli. Ľudia už nebudú mať spoločné témy na rozhovor, pretože nebudú čítať rovnaké správy. Budú žiť vo svojich vlastných informačných bublinách. V dôsledku toho "správy" prestanú byť niečím, čo spája ľudí, a stanú sa len jednou z foriem zábavy v individuálnom digitálnom svete.

Viriliova dromológia

Paul Virilio, filozof, ktorý sa zaoberal vplyvom rýchlosti na spoločnosť, už dávno varoval pred tým, že čím rýchlejšie sa šíria informácie, tým bližšie sme k nejakej "nehode" v komunikácii. Podľa neho každý vynález so sebou prináša aj riziko nehody. Napríklad auto prinieslo autonehody, lietadlo letecké havárie. Maximálne zrýchlenie digitálnych médií prinesie „mediálnu nehodu“, a to úplnú stratu orientácie a prehľadu v informáciách.

Už teraz vidíme, ako sa táto nehoda prejavuje. Hovoríme o falošných správach, deepfakoch (videách s falošnými tvárami a hlasmi) a o obrazoch, hlasoch a textoch, ktoré vytvorila umelá inteligencia.

Tieto veci sú však len začiatok. V blízkej budúcnosti bude všetok obsah, ktorý konzumujeme, pre nás vytvárať a prispôsobovať umelá inteligencia. Keď sa to stane, stratíme poslednú možnosť overiť si, čo je pravda. Správy, ktoré nás spájajú vďaka spoločným faktom, sa rozpadnú. Konečným dôsledkom bude rozpad pravdy samotnej.

Orwell a Huxley

George Orwell sa obával sveta, v ktorom by vláda úplne ovládala jazyk a informácie. V jeho knihe 1984 sa vymazávali slová, menil sa význam pojmov a prepisovala sa história. No aj v tom svete existovala jedna centrálna moc, jeden zdroj informácií. Dnes sa však objavuje oveľa nenápadnejšia forma ovládania.

Aldous Huxley vo svojom diele Prekrásny nový svet opísal spoločnosť, ktorá vymenila slobodu za pohodlie a pravdu za zábavu. Problémom nebola cenzúra, ale prebytok rozptýlenia. V tomto zmysle už žijeme v Huxleyho svete. Sme zahltení obrazmi, videami, hlasmi a simuláciami, ktoré nás neosvecujú, ale otupujú.

Orwell sa bál, že pravda bude potlačená. Huxley predvídal, že o pravdu už nikto nebude mať záujem. A dnes sa tieto dve vízie spájajú.

Načo je nám vlastne cenzúra, keď sa ľudia dobrovoľne uzatvárajú do vlastných svetov ilúzií? Rozdiel medzi propagandou a správami sa vytráca. Všetko sa mení na zábavu, simuláciu a manipuláciu zároveň.

Koniec správ

Následky pre politiku a spoločnosť sú obrovské. Správy neboli len informáciami, boli rituálom. V Nemecku napríklad relácia Tagesschau, ranné noviny alebo diskusie o hlavných správach vytvárali verejný priestor. A ten bol kľúčový pre existenciu a prosperovanie demokracie.

Dnes však každý žije vo vlastnej digitálnej bubline, vytvorenej algoritmami. Verejnosť sa rozpadá na jednotlivcov, ktorí dostávajú správy prispôsobené ich psychológii. Overiteľné, všeobecne dostupné informácie miznú. Namiesto nich vznikajú personalizované príbehy, ktoré síce pôsobia presvedčivo, no často nemajú nič spoločné s realitou. „Okno do sveta“ sa rozpadá na tisíce pixelov.

Strojová propaganda

Príbehy, ktoré nám budú servery ponúkať, nebudú neutrálne. Budú ich kontrolovať vlády, firmy a rôzne záujmové skupiny. Propaganda sa zmení. Už to nebudú len jednoduché heslá, ale príbehy šité na mieru, ktoré budú prispôsobené našim najväčším túžbam, obavám a potrebám.

A práve v tom bude spočívať tá veľká zmena. Už nepôjde o propagandu, ale o „moju pravdu“. Je to kombinácia Huxleyho sveta zábavy a Orwellovho sveta kontroly. Stroje sa stávajú rozprávačmi. Nie preto, aby informovali, ale aby formovali naše vnímanie reality.

Existuje z toho cesta von? Možno len v pripomínaní si, čo verejná sféra kedysi znamenala – spoločný priestor na výmenu názorov, kritiku a diskusiu. Alebo tým, že začneme uchovávať mediálne archívy, aby sa dôležité dokumenty nestratili v záplave digitálnych simulácií.

Ak sa na to však pozrieme realisticky, smerujeme do sveta, v ktorom skutočné správy zaniknú. Nahradia ich roztrieštené, algoritmicky generované reality. Posledným štádiom vývoja médií nie je úplná informovanosť, ale úplná simulácia.

McLuhan mal pravdu: samotné médium je správou. Virilio predvídal katastrofu spôsobenú zrýchlením. Huxley varoval pred stratou seba samého, Orwell pred kontrolou jazyka. Spoločne nám naznačujú, ako bude vyzerať blízka budúcnosť: svet bez správ, bez vysielača a prijímača, len virtuálne ostrovy. Každý človek žije vo vlastnej realite riadenej strojmi, ktoré pod zámienkou informovanosti šíria propagandu.

Éra správ sa končí. Začína sa éra virtuálnych realít.

Zhrnutie

Budúcnosť médií nebude plynulým vývojom, ale radikálnym zlomom. Klasické správy miznú. Namiesto spoločného informačného priestoru bude každý človek uzavretý vo vlastnej virtuálnej realite, ktorú mu budú vytvárať a prispôsobovať algoritmy a stroje. Marshall McLuhan mal pravdu: médium je správou – a tou správou je rozpad spoločného sveta. Paul Virilio predvídal katastrofu spôsobenú zrýchlením. Orwell varoval pred ovládaním jazyka a Huxley pred otupujúcim pôžitkom. Všetci mali pravdu. V budúcnosti už nebudú žiadne správy, iba propaganda ušitá na mieru. Verejný priestor, kde sme sa mohli stretávať a diskutovať, zmizne a s ním aj základy demokracie. Zostanú len ostrovy ilúzie.