Mémy a „reelska“ síce rýchlo zaujmú, no umelo nafukujú sebavedomie

„Kde je ten život, ktorý sme stratili počas bytia? Kde je múdrosť, ktorú sme stratili v poznaní? Kde je poznanie, ktoré sme stratili v informáciách?“ pýtal sa T. S. Eliot vo svojom diele Choruses from the Rock (Chóry zo skaly) pred takmer sto rokmi. Keď dnes píšeme o mémoch a krátkych videách (reels), vidíme, že tieto formy komunikácie nie sú ďaleko od toho, aby prekročili hranice bežných nástrojov, ktoré máme k dispozícii, a narušili ich rovnováhu.

Francúzsky filozof Jean Baudrillard síce nezažil éru mémov ani krátkych videí, no pravdepodobne by vedel vysvetliť, ako sa z nich mohol stať fenomén. Podstatou jeho celoživotnej sociologickej analýzy bola myšlienka, že moderné médiá už nefungujú len ako sprostredkovatelia obsahu. Vytvárajú nový typ vzťahu medzi médiom a publikom, ktorý však potláča spätnú väzbu a bráni skutočnému dialógu. Tento jav nazval „reč bez odpovede“.

V súčasnom prebytku mediálneho obsahu sa zdá, že informácie slúžia len samy sebe. Ich cieľom je byť viditeľné, nie zmysluplné. Práve v takomto prostredí majú mémy a krátke videá obrovský potenciál. Môžu si robiť žarty zo samotného mediálneho systému a odhaľovať jeho paradoxnú podstatu. Môžu využívať jeho zameranie na seba, jeho viralitu a možnosť neustále upravovať a pretvárať obsah. Keďže vyzývajú na odpoveď, vytváranie vlastných verzií a paródií, dokážu znova oživiť symbolickú výmenu, ktorú masmédiá narušili, a niekedy dokonca obrátiť samotnú pozornosť a neúprosnú logiku konzumácie obsahu proti médiám.

Tento potenciál nie je len teoretický, ale už sa uplatňuje v praxi. Tvorcovia klimatického obsahu na TikToku spopularizovali videá, ktoré parodujú firemné PR kampane. Pri hláškach ako „záleží nám na planéte“ napríklad ukazujú fakty o emisiách alebo rušení dôležitých opatrení. Výsmech funguje, pretože mémy odhaľujú rozpor: znak „udržateľnosti“ sa dostáva do konfliktu s iným mediálnym posolstvom. Podobne ako vo filme Matrix sa táto falošná realita opakuje, až kým sa nerozpadne a pozornosť sa vráti späť k skutočnej realite.

Obrovský obsah, malý priestor

Čím je obraz reality vytvorený pomocou mémov premyslenejší a dôvtipnejší, tým účinnejšie dokáže ovplyvniť ľudí. Štúdie z obdobia pandémie COVID-19 ukázali, že mémy a krátke videá, ktoré pôsobili odborne a mali objektívny tón, boli vnímané ako dôveryhodnejšie a presvedčivejšie než tie, ktoré pochádzali od neodborníkov alebo boli subjektívne ladené.

Na to, aby boli mémy naozaj užitočným nástrojom na prelomenie „špirály“ dnešných médií, musia byť spojené s overiteľnými informáciami. Ich úlohou by mala byť paródia zakorenená v realite, nielen prázdna hra so znakmi.

Krátke formáty, ako sú mémy či reels, si vyžadujú stručnosť, a to prináša výzvy. Keďže pozornosť diváka sa dokáže sústrediť len na 15 až 90 sekúnd alebo zopár obrazov, je ťažké na takom priestore vysvetliť zložité témy, ako napríklad vedu či politiku. Na druhej strane, práve tento časový tlak núti tvorcov k jasnej štruktúre. Výskumy v oblasti multimediálneho vzdelávania ukazujú, že rozdelenie náročného obsahu na malé, postupne spracovateľné časti zlepšuje porozumenie - presne tak, ako to robia úspešné reels, keď v každom kroku komunikujú jednu konkrétnu myšlienku.

Výskumy ukazujú, ako vyzerá efektívna komunikácia v praxi, a to aj v krátkych formátoch. Analýzy vedeckých a vzdelávacích videí na TikToku, označené ako #veda či #vzdelávanie (#science, #education), odhalili, že diskusie v komentároch často prebiehajú v štyroch fázach: otázka, rozšírenie, hodnotenie a aplikácia. To naznačuje, že diváci nie sú len pasívni pozorovatelia, ale aktívne sa zapájajú, premýšľajú a prenášajú získané poznatky aj mimo pôvodného videa.

Podobné výsledky priniesli aj experimenty vo vysokoškolskom vzdelávaní, v rámci ktorých sa TikTok využíval ako nástroj mikrovzdelávania. Krátke videá pomáhali študentom pochopiť základné koncepty, aby ich tak pripravili na hlbšie štúdium.

Súbežné zmeny: nástroje a publikum

Spolu s tým, ako sa menia komunikačné nástroje a spôsob ich používania, mení sa aj publikum. Zmeny sa týkajú najmä pozornosti a schopnosti sebaregulácie. Jedna rozsiahla štúdia sledovala ľudí počas dvoch rokov a zistila, že častejšie používanie moderných digitálnych médií súvisí s miernym, ale významným nárastom symptómov podobných ADHD. Hoci to nepotvrdzuje priamu príčinnú súvislosť, poukazuje to na riziko, ktoré predstavuje intenzívne a neustále používanie médií.

Mémy aj krátke videá sú vytvorené tak, aby pôsobili jednoducho a prirodzene. Práve táto ľahkosť spracovania však môže viesť k tomu, že si ľudia začnú byť až príliš istí svojimi názormi, aj keď nemajú dostatok informácií.

Psychológia ukazuje, že opakované tvrdenia sa nám zdajú pravdivé, aj keď nie sú (efekt iluzórnej pravdy). Zároveň máme tendenciu myslieť si, že rozumieme zložitým veciam, až kým ich nemáme vysvetliť (ilúzia hĺbky vysvetlenia). Keď sa tieto dva javy spoja, ľudia môžu mať pocit, že sú odborníci len na základe krátkeho videa či mémov. To môže byť motivujúce, ale zároveň nebezpečné, pretože to oslabuje schopnosť pochybovať, byť pokorný voči poznaniu a udržať si kontakt s realitou mimo médií.

Pokiaľ mémy a krátke videá neovplyvnia aj našu myseľ, ich oslobodzujúci a parodický efekt ostane neistý. Práve to, že sa pri ich konzumácii mení aj samotné publikum, môže tento účinok oslabiť alebo úplne zničiť. Krátke formáty síce dokážu podporiť učenie, rozšíriť prístup k informáciám a rozvíjať prenositeľné zručnosti, no ak ich necháme napospas algoritmom, môžu viesť k povrchnému porozumeniu, prehnanému sebavedomiu a rozptýlenej pozornosti.

Mémy a krátke videá stoja pred voľbou: buď budú bojovať proti kompresii v médiách, alebo sa samy stanú jej súčasťou. Môžu byť nástrojom prázdnej a samoúčelnej komunikácie alebo, naopak, prostriedkom, ako ju kontrolovať. Iba jemná múdrosť dokáže rozhodnúť, či ich vtip zasiahne tú správnu stranu.

Zhrnutie

Mémy a krátke videá (reels) stoja na prahu mediálneho prebytku. Majú dve možnosti: buď ho parodicky narušia, alebo sa doň samy zapletú. Tým, že komprimujú myšlienky, podporujú paródiu a umožňujú spätnú väzbu, dokážu znovu otvoriť diskusiu, ktorú masové médiá uzavreli. Najlepšie fungujú, keď sú založené na odborných znalostiach a overiteľných zdrojoch. No tá istá plynulosť, ktorá priťahuje pozornosť, však vedie aj k prehnanej sebaistote, roztrieštenej pozornosti a povrchným vedomostiam. Úloha je preto jasná: musíme ich správne navrhovať a používať. To znamená rozčleniť zložité témy na menšie časti, priznať obmedzenia formátu, odkazovať na hlbšie zdroje, oceňovať spätnú väzbu a pestovať pokoru voči poznaniu. Ak sa krátke formáty použijú premyslene, nemusia nahrádzať realitu. Namiesto toho môžu na ňu odkazovať a vytvárať priestor na zmysel tam, kde predtým vládla len povrchná viditeľnosť.