Čo však v prípade, ak nejaká dôležitá téma prepadne medzi stoličkami a ignorujú ju obe hlavné strany politického boja? Práve obhajoba slobody občanov pri covidovom autoritárstve a obhajoba cirkevných a súkromných škôl medzi takéto témy patria.
A vláda ich ignoruje.
Kotlárov boj
Pandémia covidu okrem vážnej medicínskej krízy, s ktorou sme si poradili, priniesla aj jednu ďalšiu sekundárnu krízu, s ktorou sme sa nevyrovnali dodnes. A je to škoda. Hrôza z čias pandémie dala politikom do rúk nástroje, ktoré by boli v zrelej demokratickej spoločnosti neprijateľné – no dnes sa už považujú za bežný nástroj kontroly štátu nad občanmi.
Kotlárova funkcia mala tieto zlyhania preskúmať, pomenovať a racionálne posúdiť ich vplyv. Nie preto, aby sa ich predstavitelia prenasledovali (hoci aspoň úprimné ospravedlnenie alebo uznanie omylu by nezaškodilo). Pripomeňme, že aj mainstream, ktorý sa tváril ako „nositeľ vedy“, šíril dezinformácie, ktoré sú dnes vyvrátené, ale svoje omyly nikdy nereflektoval.
Pandémia nepriniesla len zdravotné riziká. V snahe zabrániť jej šíreniu sme sa dopustili mnohých chýb, ktoré môžu mať v konečnom dôsledku a v dlhodobom meradle vážnejší dosah než samotná „hnusoba“.
Objektívne posúdenie by pritom neznamenalo len nakladačku minulej vláde Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Napokon, bol to líder vtedajších Obyčajných, kto sa rozhodol na odporúčanie odborníkov (menujme aspoň nebohého profesora Vladimíra Krčméryho) objednať v čase nedostatku vakcín tie ruské. Liberálne médiá a politici vtedy spustili najmasívnejšiu antivaxerskú kampaň, ktorá svojím rozsahom prekonala aj alternatívne weby.
Sputnik bol vraj nebezpečný – pretože šlo o nedostatočne overenú vakcínu, a preto bolo väčším nebezpečenstvom ju "ochutnať" ako sa nechať otráviť samotným vírusom. Vari boli tie ostatné vakcíny overené? Dodnes nesú visačku „experimentálne“, pričom ich vedľajšie dôsledky sa pred občanmi dlhodobo tajili. Dnes už vieme, že v mnohých prípadoch vedome a zámerne.
Zatvorené školy
Šialenstvom boli aj neprimerane dlho zatvorené školy, ktoré desaťtisícom školákov zablokovali prirodzený a normálny vývin v kľúčových fázach detského či mládežníckeho vývoja. Táto politika spôsobila nenávratné škody v podobe výrazného nárastu samovrážd či depresií medzi mládežou.
Napokon, samotný Juraj K., ktorý pred takmer tromi rokmi vraždil v Teplárni, bol obeťou tohto prístupu, keďže odborná školská terapeutika sa v jeho prípade pretrhla práve z dôvodu zatvorenia škôl a zostal vo svojom probléme odkázaný sám na seba (a na nekonečné komnaty temných zákutí internetu).
Frustráciu v spoločnosti priniesla aj segregácia občanov, ktorí sa nenechali zaočkovať, pričom východisková téza, o ktorú bola takáto politika opretá – že očkovaní nešíria covid –, sa ukázala ako omyl. Tento omyl sa dlhodobo prezentoval ako „dokázaná veda“, aby napokon skončil ako obyčajný hoax.
V čom všetkom sme vtedy zlyhali a ako sa takýchto dôsledkov do budúcnosti vyvarovať? V tomto smere sme od splnomocnenca vlády pre prešetrenie omylov pandémie nedostali žiadny zrelý výstup.
Mnohí lekári, ktorí oponovali pandemickej politike a pokúšali sa vstúpiť do debaty, boli profesionálne likvidovaní, a to vrátane tých, ktorí vystupovali slušne a ich postoje sa neskôr ukázali ako plne relevantné. Kto si dovolil spochybniť oficiálnu politiku, bol odsúdený a likvidovaný ako nepriateľ spoločnosti. Napríklad útoky na doktora Bukovského sa začali už vtedy, keď si dovolil spochybniť význam rúšok v lesoparku.
Veda bez „práva na omyl“?
Všetky rozumné námietky sa odmietali s jedným primitívnym argumentom: čelíme najväčšej medicínskej kríze, preto sa oponentúra nepripúšťa. Ten „argument“ by sa pritom mal obrátiť: nemalo by byť práve počas „najväčšej krízy“, ktorá dala zabrať aj vede, dovolené slobodne sa vyjadrovať vedcom aj s oponentskými názormi?
Vieme ešte vôbec, čo znamená veda? Môže existovať bez oponentúry? Môže veda jestvovať bez „práva na omyl“, keď vedec radšej ticho mlčí, než by sa mal báť deštruktívnych dôsledkov svojej potenciálnej chyby?
Jeden z dôvodov, prečo sme z tejto krízy vyšli tak strašne, je aj ten, že mnohé rozumné hlasy boli en bloc odmietnuté, mnohí lekári či vedci sa báli ozvať, aby neprišli o kariéru, ktorú si dlho budovali.
Zatvorené kostoly
Veriaci ľudia museli tolerovať zavreté chrámy, čo bol krok, ku ktorému sa neodhodlali ani mnohé západné krajiny, kde do kostola už takmer nik nechodí. Slovami Angely Merkelovej: náboženská sloboda je základom ľudských práv a šlo by o taký závažný zásah, že nad ním v Nemecku radšej ani neuvažovali.
K týmto vážnym témam nemáme od Kotlára žiadny poriadny výstup, ktorý by dokázal otvoriť serióznu diskusiu s cieľom zabrániť podobným bláznovstvám v budúcnosti.
Peter Kotlár sa namiesto toho venuje ponižovaniu svojich oponentov, a to nezriedka rovnakou mierou, akou jeho nezrelí oponenti nakladajú jemu. Výsmech a ponižovanie sa stali bežnou súčasťou „diskusie“ medzi dvomi unáhlenými blokmi.
Nemalá časť spoločnosti, ktorá nežiada viac ako slušnú reflexiu minulých pandemických politík, ktoré z nich urobili deviantov, zostala nevypočutá. Kotlár sa ich nezastáva. Zastáva sa tých, ktorí chcú konflikt a pomstu. Práve preto ho odmieta pokarhať či usmerniť premiér, ktorý svoju pandemickú politiku tiež tematizuje na tejto úrovni.
Dnes už to môžeme povedať takmer definitívne: cieľom Kotlárovho konania v dôležitej funkcii nie je vyrovnanie sa s omylmi pandémie. Jeho cieľom je pokoriť oponenta takisto agresívne a deštruktívne, ako jeho rovnako primitívny súper predtým nakladal jemu.
A je to aj dôvod, prečo si premiér Kotlára pestuje ako signalizačnú opičku pre svoj tábor – je presvedčený, že práve túto skupinu občanov, nesúcu sa na vlne nespracovanej postpandemickej frustrácie, treba udržať vo vare.
Širšia obhajoba občana pred potenciálnym terorom štátu však zostáva mimo jeho záberu.
Cirkevné školy
Podobne sme sa na neklamné inštinkty Roberta Fica mohli v posledných týždňoch spoľahnúť aj pri téme diskriminácie cirkevných a súkromných škôl.
Robert Fico sa síce zaklial do pozície záchrancu „tradičných konzervatívnych hodnôt“ a bojovníka proti „progresívnemu vírusu“, no zjavne nedokáže bojovať proti tomuto druh autoritárskeho vírusu v jeho vlastnej vláde.
Ficov konzervativizmus je všeľudový, do podobných tém sa pustí, keď mu inštinkty zablikajú, že téma rozvášnila celú krajinu (počet pohlaví, transgender móresy a podobne). A jeho prístup sa vyznačuje značnou selekciou - podľa toho, či téma rozvášni ľud alebo len okrajové nátlakové skupiny, v tomto prípade školy a cirkvi.
Zmena financovania cirkevných škôl, ktorú presadil minister Tomáš Drucker (Hlas), zjavne nepatrí do tohto súdka. Fico napokon zvážil, že nebude oslabovať svoj vnútrokoaličný kapitál v téme, v rámci ktorej hrozia len malé straty. V tomto sú jeho inštinkty, žiaľ, neomylné.
Téma naozaj nezabrala. Možno aj preto, že školské témy sa cez prázdniny a počas letných prímorských dovoleniek voličovi ľahko stratia spred očí. Išlo o Druckerov priehľadný úskok, ktorý však priniesol ovocie.
Potlačenie slobody rodiča pri výbere školy, prirodzene, nie je vážnou témou ani pre progresívne médiá, ktoré majú pri podobných témach reflex uvažovať socialisticky. Napokon, „pokrok“ ako sociálna utópia sa najľahšie robí vtedy, ak má štát všetko pevne v rukách.
Progresivizmus nepraje decentralizácii škôl, keď ide o slobodu náboženského vyznania a konania. Čo by to bolo za pokrok, ak by deti verili Biblii? Ktorý diktátor by dokázal presadiť svoju vôľu?
Aj to má táto téma spoločné s pandémiou. A pred nami stojí rovnaká otázka: kto ochráni slobody občanov vtedy, keď sa ich nezastane žiadny z dvoch hlavných súperiacich politických prúdov?
