Macrona už nezachráni ani vojna. Aké sú riziká jeho frašky?

Francúzsky parlament v pondelok podľa očakávania vyslovil nedôveru vláde premiéra Francoisa Bayroua. Počas roka padla už tretia Macronova vláda. Pripomeňme, že začiatkom minulého septembra stál na čele kabinetu ešte mladučký Gabriel Attal, ktorého vtedy striedal staručký Michel Barnier. V decembri ho nahradil skúsený politik Bayrou, ktorý čoskoro odovzdá veslo bohviekomu.

Macron neskrýva zanietenie pre vojnu s Ruskom

Prezident Macron síce stratil kontrolu nad domácim dianím, ale s o to väčším zanietením smeruje Európu k vojne s Ruskom. Vo štvrtok v Paríži predsedal ďalšiemu stretnutiu koalície ochotných a vyhlásil, že väčšina účastníkov je pripravená na vojenskú misiu na Ukrajine. Táto Macronova hra na európskeho štátnika skončí buď zosmiešnením, alebo európskou katastrofou.

Vratkosť Bayrouovej vlády bola zrejmá od samého začiatku. Potom, čo Macron vlani neočakávane vyhlásil parlamentné voľby a v Národnom zhromaždení stratil väčšinu, bol odsúdený na dohody s politickými konkurentmi, ktorí mu s blížiacim sa koncom jeho mandátu nič nedarujú.

Dalo sa očakávať, že hlasovanie o rozpočte povedie k ďalšej vládnej kríze, najmä keď je Francúzsko nútené znižovať deficit, ktorého rozsah (šesť percent HDP) by pre každú inú krajinu eurozóny už dávno znamenal prísne opatrenia Európskej komisie.

Avšak kombinácia nízkeho rastu (vlani niečo vyše jedného percenta, tento rok bude zrejme polovičný) a rastúceho dlhu (113 percent HDP) je dnes natoľko alarmujúca, že Francúzsko už neochráni ani povestný bruselský dvojaký meter.

Finančné trhy žiadne bruselské ohľady nezaujímajú, podobne nemilosrdná je „liečba“ Medzinárodného menového fondu, ultimátne poníženie, o ktorom dnes Francúzi začínajú hovoriť. Zvyšovanie daní a osekávanie výdavkov je nevyhnutné. Čaká každého, kto dnes nastúpi po Bayrouovi a o dva roky po Macronovi.

Kto si vo Francúzsku naozaj žije nad pomery?

Napriek tomu by bol na mieste iný prístup k úsporám, než aký zvolil premiér. Francúzom vyčítal, že žijú nad pomermi a že verejné financie najviac zaťažuje povojnová generácia dnešných dôchodcov. To nie je úplne nesprávne, ale trochu generalizujúce, lebo nie každý poberá taký dôchodok ako 74-ročný Bayrou.

Presnejšie by bolo, keby povedal: najviac nás stoja ľudia, ako som ja sám. Platí to hneď dvakrát. Bayrou celý život patrí k privilegovanej kaste štátom rozmaznávaných štátnych zamestnancov a politikov, bohatí dôchodcovia sú dnes hlavnou voličskou oporou Emmanuela Macrona.

Ale Bayrou sa tiež vyše tridsať rokov prominentne podieľa na politických rozhodnutiach, ktoré Francúzsko priviedli ku krachu. Keď dnes navrhuje rozpočtové škrty, ktoré má niesť neprivilegovaná spoločenská väčšina, naráža na pochopiteľný odpor.

Na mier doma a vojnu v Európe peniaze sú

Navrhované škrty navyše obchádzajú dve nákladné výdavkové položky, ktoré sú v dnešnom Francúzsku nedotknuteľné: na sociálny mier doma a na vojnu v Európe. Peniaze na domáci mier nesmerujú k narastajúcej pracujúcej chudobe, z ktorej sa regrutovali žlté vesty a môže čakať len škrty, ale na migrantov a ich často neúspešnú integráciu.

Tieto peniaze udržiavajú pokoj na predmestiach, ktoré sa etnicky aj kultúrne oddelili od Európy. Navyše sú vyplácané cez progresivistické mimovládky, ktorých podpora sa liberálom hodí pri mobilizáciách proti „fašistom“, teda demokratickej opozícii Marine Le Penovej.

Výdavky na vojnu majú dokonca rásť. Keď Macron v roku 2017 nastúpil, presadil taký úsporný rozpočet pre armádu, že náčelník generálneho štábu rezignoval. Macronom to ani nepohlo, pretože mal jasný cieľ: dať do poriadku verejné financie a v zahraničnej politike stavil na diplomaciu zahrňujúcu nadštandardné vzťahy s Vladimirom Putinom.

Francúzsko ako vojenský lazaret

Dnes sú rozpočty v podstatne horšom stave, ako keď nastúpil. Výdavky na armádu chce Macron dotiahnuť do konca svojho mandátu na dvojnásobok roku 2017 s tým, že sa treba pripraviť na vojnu s Ruskom.

Jeho ministerka zdravotníctva v lete vyzvala nemocnice, aby boli do marca pripravené prijať až päťdesiattisíc vojnových pacientov. Toto číslo násobne presahuje počty vojakov, o ktorých Francúzsko uvažuje do európskych jednotiek na Ukrajine, pravdepodobne sa pripravuje na vojnovú úlohu európskeho poskytovateľa zdravotníckeho zázemia.

Tieto ďalšie kroky ukazujú, akou nebezpečnou cestou sa uberá koalícia ochotných, ktorú Macron organizuje s britským premiérom Starmerom. Od začiatku roka sa už stretla niekoľkokrát, zahŕňa popri Británii všetky členské štáty EÚ bez Maďarska a Slovenska, potom anglosaských spojencov Británie (Kanadu, často Austráliu a niekedy aj Nový Zéland) a nakoniec Turecko, Island aj niektorých ďalších členov NATO.

Naposledy sa zišla vo štvrtok v Paríži. Macron sa mohol pochváliť zatiaľ rekordným počtom 35 účastníkov, aj keď väčšina bola iba pripojená cez video. Vojensky sa angažovať na Ukrajine je podľa neho pripravených 26 z nich.

Francúzi a Briti verzus Poliaci a Nemci

Zmyslom tejto britsko-francúzskej iniciatívy je pripraviť európske vojenské jednotky pre Ukrajinu a presvedčiť prezidenta Donalda Trumpa, aby ďalej Ukrajinu podporoval a poskytol jej čo najpevnejšie americké garancie. Napriek Trumpovej opakovanej neochote sa z neho snaží vymámiť aspoň vágne prísľuby idúce týmto smerom.

Vo štvrtok strávili priami účastníci parížskej schôdzky dve hodiny na videokonferencii s Trumpom bez toho, aby ho o čomkoľvek presvedčili. Prezident Putin sa k tejto veci vyjadruje jasne. Varuje, že ak európski vojaci vstúpia na Ukrajinu, stanú sa ruským terčom.

Keď Macron vysvetľuje, že európski vojaci nemajú byť na Ukrajinu vyslaní teraz, ale až s podpisom prímeria, na postoji Ruska to nič nemení. Bez amerických garancií od začiatku vylučujú vojenskú účasť Nemecko a Poľsko. Zrejme správne odhadli, ako si Francúzi a Briti predstavujú deľbu práce.

Macronova fraška môže rozpútať vojnu

Obe veľmoci dnes upresňujú, že ich spoločné jednotky s počtom šesť- až desaťtisíc vojakov by boli námorné a letecké, teda operácií na Ukrajine by sa mohli zúčastniť aj z diaľky. Vyslanie pozemných vojsk do ukrajinského terénu, na splnenie základných úloh minimálne päťdesiattisícových, by bolo na iných. Nemci s Poliakmi hovoria zdvorilé nie a najskôr ich nepresvedčí ani ponuka lôžok vo francúzskych lazaretoch.

Ani americký nezáujem, ani európska neochota Macronovi nebránia v siláckych vyhláseniach na európskom javisku. Berú ho tam vážnejšie ako doma, kde už všetko prehral. Manželka Brigitte, ktorá ho kedysi učila hereckému umeniu, môže mať radosť. A my ostatní sa môžeme zasmiať jeho nechcenej fraške.

Nedá sa však vylúčiť možnosť, že Macronove manévre, napríklad aj nezamýšľane, nakoniec spustia vojnu. Ale potom sa nezasmeje ani Macron, ani nikto iný v Európe.