Bjørn Lomborg

Svet mal prísť o všetko

Jedným z prvých známych ekologických poplachov bola kniha Populačná bomba (Population Bomb) z roku 1968. Varovala pred nekontrolovateľným rastom globálnej populácie a presadzovala rozsiahlu, nútenú sterilizáciu. Keďže sa počítalo s tým, že na hladomor zomrú stovky miliónov ľudí, kniha odporúčala, aby sme prestali posielať potravinovú pomoc do krajín ako India.

Našťastie, svet túto krutú a neľudskú radu ignoroval. Namiesto toho vedci spustili Zelenú revolúciu, ktorá viedla k výrazne vyšším poľnohospodárskym výnosom a zabezpečila potravu pre viac ako miliardu ľudí. Dnes je India najväčším vývozcom ryže na svete.

V roku 1972 kniha Limity rastu (Limits to Growth) varovala, že nedostatok potravín a znečistenie spôsobia globálny kolaps. Časopis Time vtedy predpovedal budúcnosť, v ktorej niekoľko vychudnutých preživších zúfalo obrába stredové pásy diaľnic na mieste, kde kedysi bolo Los Angeles. Podľa týchto predpovedí mal svet prísť o všetko – od hliníka a železa až po ropu a jedlo.

Ľudstvo si našťastie zvolilo inovácie

Táto pesimistická nálada ovplyvnila prvý environmentálny samit OSN v roku 1972. Jeho predseda Maurice Strong vyhlásil, že svet má len desať rokov na to, aby sa vyhol ekologickej katastrofe. Ako prvý riaditeľ Programu OSN pre životné prostredie tvrdil, že koniec je „veľmi pravdepodobný“, ak nezastavíme deštruktívny ekonomický rast.

Našťastie, jeho radu sme neposlúchli. Namiesto toho vďaka trvalému hospodárskemu rastu dnes viac ako tri miliardy ľudí, teda 41 percent svetovej populácie, nežije v extrémnej chudobe.

Predpovede, že nám dôjdu suroviny, boli neuveriteľne mylné. Namiesto prísnych obmedzení a prídelov na zostatkové zdroje si ľudstvo vybralo inovácie, ktoré mu umožnili výrazne zvýšiť dostupnosť surovín a zároveň znížiť ich cenu.

V roku 1980 sa odhadovalo, že zásoby ropy vystačia na tridsať rokov pri vtedajšej spotrebe. Odvtedy sme spotrebovali všetku ropu, ktorú sme si mysleli, že máme, a k tomu ešte o 80 percent viac. Napriek tomu, vďaka lepšej technológii, máme dnes zásoby na ďalších päťdesiat rokov, a to pri oveľa vyššej ročnej spotrebe.

Čelíme problému, nie katastrofe

Jednoduché a poplašné predpovede zo 70. rokov minulého storočia ovplyvnili verejnú debatu na celé desaťročia. Tieto postoje sa dodnes objavujú v diskusiách o klimatickej zmene, keď sa opäť opakujú staré obavy z nedostatku potravín a prírodných katastrof, aby sa presadili drahé a neefektívne klimatické politiky. Klimatická zmena je skutočná výzva, no podobne ako v minulosti, aj dnes sú mnohé varovania prehnané.

Pokiaľ ide o potraviny, jedna z najcitovanejších štúdií publikovaná v časopise Nature ukazuje zaujímavý fakt. Ak by nenastali žiadne klimatické zmeny, svet by do roku 2050 vyprodukoval o 51 percent viac kalórií ako v roku 2010. Aj keby boli klimatické zmeny oveľa horšie ako sa očakávalo, produkcia potravín by stále stúpla „len“ o 49 percent. Ide teda o problém, nie však o katastrofu.

A hoci sa často šíria obavy z extrémneho počasia, dáta ukazujú, že počet obetí povodní, sucha, búrok a lesných požiarov dramaticky klesol. Z pol milióna ročne v 20. rokoch minulého storočia je to menej ako 9-tisíc ročne za posledných desať rokov, čo predstavuje pokles o 98 percent. Celosvetové škody súvisiace s klímou, merané ako percento HDP – čo je metóda, na ktorej trvá OSN –  od roku 1990 klesajú, nie stúpajú.

Je zarážajúce, že navrhované riešenia od tých, ktorí šíria strach, sa za desaťročia takmer nezmenili: vzdať sa pokroku a „konať pokánie“. Akademici z bohatých krajín, často odtrhnutí od reality bežného života, presadzujú myšlienku obmedzenia rastu, hoci miliardy ľudí na svete stále potrebujú ekonomický rozvoj, aby sa vymanili z chudoby.

Investície do výskumu sú najrozumnejším riešením

Obavy z klimatickej krízy sa medzitým stali súčasťou oficiálnych politík. Takmer každá rozvinutá krajina dnes podporuje cieľ dosiahnuť nulové emisie uhlíka do roku 2050. No podľa najlepších akademických odhadov náklady na tieto politiky výrazne prevyšujú ich prínosy, a to až v pomere 7 : 1. Ich realizácia by si vyžadovala neuveriteľných 27 biliónov dolárov ročne, čo je suma, ktorú si svet jednoducho nemôže dovoliť.

Ekonomické analýzy jasne ukazujú, že najefektívnejším a najrozumnejším spôsobom, ako riešiť klimatickú zmenu, je výrazne investovať do výskumu a vývoja nízkouhlíkovej energie.

Inovácie nám môžu priniesť technologické prelomové riešenia, ktoré časom urobia zelenú energiu dostupnejšou a lacnejšou ako fosílne palivá. Namiesto toho, aby si bohaté krajiny kupovali drahú zelenú energiu len pre dobrý pocit, môžeme dosiahnuť stav, keď si ju bude môcť dovoliť celý svet práve preto, že bude lacnejšia.

Tak, ako by sme mali byť vďační, že sme v minulosti nepočúvali neúspešné katastrofické predpovede, dnes by sme si mali uvedomiť, že znovuzrodený klimatický pesimizmus je nielen väčšinou nepravdivý, ale aj úplne neproduktívny.