Dnešná komunistická Čína, samozrejme, nie je tá istá, ako počas vlády cudzej mandžuskej dynastie. Kultúrne podhubie tejto obrej krajiny má však podstatne hlbšie korene ako naše predsudky, ktoré nám bránia položiť si niektoré kľúčové otázky.
Rusko dotlačené do čínskeho náručia
Jednou z nich je aj to, kto je vlastne víťazom aktuálnej vojny na Ukrajine. Západ to rozhodne nebude, ten zostal zosmiešnený, porazený a dnes už len hľadá cestu von. Ukrajina je zničená. Je víťazom Rusko? Síce dosiahne a v istej miere presadí svoje ciele, no zostane oslabené.
Napríklad aj tým, že ju Západ svojou politikou de facto dotlačil do náručia Číny, čoho sa v Rusku odvekov báli. Postavy z Clavellovho románu cítili strach z krajiny, s ktorou mali päťtisíckilometrovú hranicu. Svoju „Monroeovu“ doktrínu mali postavenú na princípe, že ju musia buď ovládnuť a urobiť z nej vazalský štát, alebo zabrániť tomu, aby sa stala kolóniou cudzej veľmoci. Bez toho by Rusko nebolo bezpečné, hrozilo by, že sa ocitne v pasci medzi Východom a Západom bojujúc na dvoch frontoch.
Dnes sa skôr Rusko ocitlo v záujmovej sfére Číny, než naopak.
Hľadiac na vec optikou nákladov a výnosov, skutočným víťazom aktuálnej vojny je práve Ríša stredu. A to bez toho, aby sa do nej vojensky zapojila (hoci Rusku pomáhala vyhrabať sa spod dôsledkov sankcií a z hľadiska dovozu potrebných komponentov).
Získala Rusko ako zdroj lacných energetických zdrojov, ktoré čínsky priemysel potrebuje ako soľ. Doposiaľ z ruského nerastného bohatstva čerpala najmä Európa, tá si to však z moralistických dôvodov zakázala a tento poklad prenechala Číne. Nie je tajomstvom, že Čína si neželá ani rýchlu výhru Ruska (stále z vojny a z Ruska nevyťažuje všetok potenciál, ktorý sa ponúka), ale neželá si ani víťazstvo Západu (prehra ho oslabí).
Zároveň má žetóny rozhodené na všetky strany. Obchoduje rovnako s Ruskom ako s Ukrajinou, pre Európsku úniu je dokonca najväčším obchodným partnerom – hoci prítomnosť európskeho štátnika na významnom čínskom podujatí sa považuje za prekročenie „červenej čiary“, čo je schizofrénia pre súčasnú EÚ skôr typická než čudná.
Ako je teda možné, že Čína dokázala „vyhrať“ vojnu bez toho, aby použila zbrane? Neurobila nič iné ako to, čo robí už veky. A práve Clavellov román umožňuje pozrieť sa na ich netypické mocenské uvažovanie z nadhľadu.
Dobyť svet - bez zbraní
Niežeby Čína nemala ambíciu dobýjať svet. V čínskom myslení v tom čase chýbal priestor pre imperiálne vojenské dobýjanie nepriateľa. Dobýjať vojensky, teda delami a flotilami, prišli Európania a minimálne na mori im Čína nedokázala čeliť.
Číňania sa už v roku 1841, keď sa odohrával román, pokladali za najstaršiu civilizáciu sveta. Európanov považovali za barbarov, ktorí smrdeli, mali škaredé oblečenie, boli vulgárni a hrubí. Voči čínskej kultúre, ktorá disponovala rozvinutou poéziou tisícročia pred nami, sa im Európania naozaj zdali ako neotesaní burani.
Pohŕdali európskym jedlom a stravovacími návykmi, keď sa museli pozerať na západných námorníkov, ako im po mastnej tvári stekala krv z polosurového mäsa (Číňanom, pravdaže, treba odpustiť isté kognitívne skreslenie, tu mali totiž do činenia s anglickým „jedlom“).
Clavell opisuje myslenie miestnych mocipánov a odveký cieľ Ríše stredu – scivilizovanie barbarského sveta, jeho osvietenie a zjednotenie pod jedinou vládou, ktorá verila vo svoje kultúrne predurčenie vládnuť svetu. Tento cieľ však nechceli dosiahnuť pomocou armád – tam boli slabí a nebol to ani ich štýl.
Číňania boli sebavedomí v solídnej sile svojej civilizácie, ktorá je o päťtisíc rokov staršia ako tá európska. Objavili koleso, papierové peniaze a množstvo iných vynálezov stáročia predtým, ako v Európe panovala temnota po páde Rímskej ríše. A z toho pramenilo aj čínske sebavedomie.
To museli pred dvesto rokmi pochopiť aj Clavellove postavy, ak chceli s Číňanmi vychádzať, obchodovať a vyjednávať. Pre Číňana čas neznamená dni ani roky, ale pokolenia. Dirk Struan, tvrdý škótsky obchodník, musel pochopiť mnoho úskalí Číňanov, ak chcel v tomto prostredí uspieť. Čínski obchodníci či miestni úradníci, skorumpovaní Mandaríni, sa nezaujímali o krátkodobý zisk, ale o dlhodobé zaistenie celých pokolení.
Túto taktiku používajú aj dnes. Vedia, že čas im hrá do karát.
Spojenie Číny a sveta
Dirk Struan patril medzi tých, ktorí pochopili obrovský potenciál spojenia Východu a Západu. Anglickí obchodníci ako on verili, že obchod je silnejší ako vojna a sám dokáže zabezpečiť mier. Veril, že táto obrovská krajina, ktorej trhový potenciál najľudnatejšej krajiny sveta priemyselná Británia potrebovala, sa bude rozvíjať spolu s Európou a budú sa navzájom obohacovať, keďže obe si mali vzájomne čo ponúknuť.
Obchodovanie tej doby si však nepredstavujme ako disciplínu salónnych mužov. Obchod v Číne je nemilosrdný a patril tvrdým ostrieľaným a odvážnym mužom, ktorí riskovali krk. Bez obchodu by sa však vrátilo peklo – stav, keď vládne tvrdá sila a najťažší bič. Obchod zabezpečí mier. Pokorní síce nezískajú zem, vravel si veriaci protestant Struan, ale budú aspoň pod ochranou zákonov a pravidiel, ktoré im umožnia žiť podľa svojich predstáv.
Biznis v Číne nebol ani ktovieako morálny. Obchod s ópiom (teda drogami) bol síce zakázaný, ale Británia ho nemo podporovala a kryla, keďže vyrovnával negatívnu obchodnú bilanciu. Čína mala totiž všetkého dostatok, preto si vyžadovala, aby im Briti za čaj a bavlnu platili striebrom. Briti teda museli nájsť niečo, čo Čína predsa len nemá, a to bolo práve ópium. Makoviciam sa v Číne nedarilo, Briti ich vo veľkom pestovali v indických kolóniách. Podľa Struana, ktorý patril medzi hlavných pašerákov, by Anglicko nedokázalo vyrovnať obchodnú bilanciu a britské impérium by sa rozpadlo.
Čína je neskrotná, dá sa s ňou obchodovať, ale nie jej vládnuť
Dirk sa domnieval, že Čínu dokáže scivilizovať práve Európa a Anglicko, ale vedel, aké to bude ťažké. Príznačné je, ako nedokázal vysvetliť svojej čínskej milenke Mejmej zásadu kresťanského Boha. Mejmej Ježiša Krista považovala za barbarského boha, lebo prišiel s barbarmi. Navyše bol mladý, keďže sa narodil ani nie pred dvoma tisícročiami. Pre Číňana je to príliš málo, aby bol dôveryhodný (ich božstvá boli násobne staršie).
Čína však európskych „barbarov“ s veľkými obmedzeniami prijala, pretože s nimi chcela obchodovať. Ponúkla najväčší spotrebiteľský trh na svete (už v tom čase odhadovaný na 300 miliónov) a držala si monopol na obchodovanie a prísne pravidlá. Európania napríklad nesmeli vstúpiť do vnútrozemia a na obchodovanie boli stanovené úzke prístavy, prípadne izolované mestá vo vnútrozemí (portugalské Makao).
Európania si síce vedeli vojensky Čínu skrotiť, ale Číňania sa ani nesnažili ktovieako vojensky brániť. Cítili, že z hľadiska tisícročí má ich kultúra navrch. Čínski obchodníci boli bezohľadní a až diabolsky rafinovaní. Struan sa musel naučiť s nimi rokovať, aby dokázal s ich prešibanosťou držať krok.
Dnes už vieme, ako tento zápas napokon dopadol. Nebol to Západ, kto scivilizoval Čínu, ale skôr Čína získava čoraz väčšiu ekonomickú moc vo svojom okolí, keď sa stále viac menších ázijských krajín ocitá v jej pazúroch skrze dostredivú silu ohromnej hospodárskej bázy. A dokáže to aj bez zbraní.
Kde spočíva budúcnosť Číny?
Na konferencii južne od Pekingu sa stretli predstavitelia veľmocí, ktorí majú silné surovinové základne a vedia sa o seba postarať sami. Na rozdiel od Európy. Tá je, naopak, od nich závislá.
Neradi to vidíme, keďže my za civilizáciu považujeme len to, čo sa zrodilo na Západe. Lenže – v dobrom i zlom - v Číne a širšom „okolí“ vzniká kompletná civilizačná alternatíva, ktorá má všetkého nadostač a ktorá sa rozvíja a silnie napriek komunistickej diktatúre.
Má všetkého dostatok, veľkú ekonomickú silu a jej súperi sú závislí skôr od nej než naopak. Nemá záujem o vojnu, ale vie, že v novej geopolitickej realite, keď sa skončila unipolárna éra jedného globálneho hegemóna a nový model medzinárodného poriadku ešte nevznikol, môže dôjsť k veľkej vojne. Čína po nej netúži, ale aj na ňu sa pripravuje, keďže historicky vie, že jej rival každý konflikt rieši bombami. Krátkodobo to môže fungovať, ale dlhodobo môže v súperení s čoraz mocnejšou veľmocou pomôcť len obchod. Pred dvesto rokmi v Hongkongu sme to vedeli. Dnes to nevieme.
Ako ukázalo aj šanghajské stretnutie, Čína už dnes má, demograficky vzaté, viac partnerov ako Západ. Spojenie Číny a Ruska, energetickej superveľmoci, ktorá dodáva čínskemu masívne sa rozvíjajúcemu priemyslu silu, je pre Západ katastrofou. Nechceme ju vidieť, lebo sme si ju privodili vlastnými chybami, ktoré si pre prázdne moralizovanie ani nemôžeme priznať.
K Rusku a Číne sa dnes pridáva India, čo pre zmenu zabezpečila americká „politika“, ktorá ich začala považovať za nepriateľov, lebo neboli ochotní stať sa ich vazalmi.
Tieto tri krajiny sú významne sebestačné. Kedysi sa museli skláňať pred vydieraním zo strany mocného Západu, ktorý bol vtedy hádam aj nositeľom istej morálnej oprávnenosti. Dnes už zo Západu zostala iba arogancia, ktorá nie je krytá skutočnou mocou. A ony to vedia. Majú odolné ekonomiky a spolu navzájom aj ťažko prekonateľné. Pre pyšný Západ neboli súperom, až kým sa nestali väčšími a silnejšími, ako je Západ sám.
Západ si stále bude namýšľať, že ich uprace vojenskou silou a nastolí si poriadok. Preto ich nemusí brať vážne. Ale tá doba je dávno preč.
