V kultúrnej vojne zahynul „generál“. Skutočný bod obratu je teraz

V stredu 10. septembra zastrelil 22-ročný Tyler Robinson konzervatívneho aktivistu a organizátora Charlieho Kirka. Jednou strelou do krku z vysokorýchlostnej pušky zo strechy protiľahlého pavilónu ukončil jeho život pred zrakmi tisícov ľudí vrátane jeho manželky Eriky, trojročnej dcéry a jednoročného syna.

Guvernér Utahu Spencer Cox počas prejavu k začiatku pátrania po páchateľovi prízvukoval, že „v štáte majú stále trest smrti“, čo bola priama vyhrážka pre prípad odmietnutia spolupráce.

Zatkli a následne prepustili troch ľudí, prvým zadržaným bol priamo na mieste registrovaný demokrat Michael Mallinson, o generáciu starší od Kirka. FBI neskôr spresnila, že muž je vo „vysokoškolskom veku“, teda nemá viac ako 25 rokov.

Na mieste streľby sa tiež našlo niekoľko nábojníc s heslami odkazujúcimi na transhnutie či kváziteroristickú organizáciu Antifa, ktorá sa na zozname neocitla z dôvodu chýbajúcej centrálnej štruktúry.

Guvernér Utahu v piatok potvrdil, že Robinson sa priznal rodinnému priateľovi – alebo mu "naznačil, že spáchal" vraždu – a táto osoba následne vo štvrtok kontaktovala kanceláriu šerifa okresu Washington.

Aktuálne čelí mladík obvineniam za vraždu s priťažujúcimi okolnosťami, za závažný trestný čin použitia strelnej zbrane s následkom vážneho zranenia a pre marenie spravodlivosti.

Stúpajúca hviezda

Kirkova kariéra sa začala už v roku 2012, keď v príhovore na Benediktínskej univerzite v Arizone ako jediný rečník vzbudil ovácie publika. Len 18-ročného Kirka po prejave zastavil reklamný magnát na dôchodku Bill Montgomery, ktorý ho vyzval, aby „sa vykašľal na vysokú“ a založil organizáciu šíriacu konzervatívne hodnoty v prostredí škôl – v USA zo zásady liberálnom.

Po získaní akej-takej podpory od niekoľkých republikánskych donorov založili organizáciu Turning Point USA. Názvom odkazuje na jednu z najpoužívanejších fráz „Amerika sa blíži k bodu obratu“.

Skutočný bod obratu však nastal až teraz. Kirk totiž za celú svoju kariéru diskutoval s názorovými oponentmi, vystupoval ako umiernený konzervatívec a vždy sa snažil o korektnú komunikáciu. S mnohými si po horúcej výmene názorov podal ruky.

Jeho videá – spolu s aktivistami či komentátormi ako Ben Shapiro či Matt Walsh – sa dostali do všeobecného povedomia, najmä u mladých Američanov, ktorí sa snažili vyventilovať znechutenie z toho, že im znovuzvolený prezident Barack Obama nepriamo nadával do rasistov.

Kým v roku 2008 kandidoval na platforme mieru, v roku 2012 hral pesničku „rasovej spravodlivosti“, v rámci ktorej sú belosi vnímaní ako „nositelia vrodeného zla“ či akéhosi „dedičného hriechu“. Práve v tomto spoločenskom ovzduší začali vychádzať krátke videá na tému „nachytania liberálov“ (owning the libs), v ktorých bol hlavným hrdinom aj Kirk.

Tento ohromný názorový posun v rámci jednej generácie bezpochyby podporil Obamovho nástupcu Donalda Trumpa, ktorého práve konzervatívna scéna vnímala ako svojho reprezentanta. V Európe k tomu prispela aj migrantská kríza, ktorá bola jednou z príčin úspešnosti Brexitu – vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ.

Od prvej dekády 21. storočia tak v rámci kolektívneho Západu posilňuje svoju pozíciu niečo, čo možno zjednodušene opísať ako „populistická pravica“. Tú oponenti automaticky označili za „fašistov“, a miera násilnej rétoriky začala stúpať.

Kde sa končí diplomacia

Svetoznámy pruský vojenský stratég Carl von Clausewitz hovorieval a písal, že vojna je pokračovaním diplomacie surovejšími prostriedkami. Tento princíp platí na akejkoľvek sociálnej úrovni – medzi štátmi sa vojna začína po vyčerpaní rokovaní (Ukrajina), medzi ideologickými skupinami sa po zlyhaní napríklad parlamentných rozpráv rozbieha občianska vojna a medzi mužmi sa krčmová hádka zvrháva na bitku.

Jedným z dôležitých efektov sociálnych sietí je spoločenská izolácia, v rámci ktorej obrazovka reprezentuje ochranný kryt. Ľudia sú totiž na svojich anonymných profiloch omnoho odvážnejší ako na verejnosti, o čom už odbornejší popísali celé knižnice.

To je zároveň dôvod, prečo sa násilie stalo takým abstraktným – veľmi málo ľudí, ktorí sa na sociálnych sieťach háda o politike, skutočne dostalo nakladačku v reálnom živote. Na násilie sa len pozeráme, sledujeme ho na Instagrame, Telegrame a na rôznych iných platformách. Ochranný kryt nás pred jeho efektom chráni.

Americké sústreďovanie sa na rasu ako na politickú kategóriu a európske „wir schaffen das“ však vytvára podhubie pre skutočné násilie. Krajiny ako Nemecko, Belgicko či Británia priznávajú zvýšené zastúpenie arabských, tureckých či pakistanských migrantov v kriminálnych štatistikách, hoci to pripisujú „nedostatočnej integrácii“.

V rámci USA sa tiež táto prebudená vlna populistov začala sústreďovať na zločinnosť černošského obyvateľstva. Podľa dostupných policajných štatistík páchajú černosi viac ako polovicu všetkej násilnej trestnej činnosti – napriek tomu, že tvoria nanajvýš 13 percent populácie Spojených štátov.

Lokálni sudcovia a prokurátori sú tiež v tejto súvislosti mäkší voči páchateľom, čoho dôkazom je aj nedávny prípad vraždy ukrajinskej utečenky vo vlaku v meste Charlotte. Irynu Zaruckú bodol do krku neliečený schizofrenik Decarlos Brown Jr., ktorý bol predtým trestaný 16-krát. Zakaždým ho však prepustili na nulovú kauciu (no bail), čo nastupujúci populisti vnímajú ako vrcholne neférové.

V roku 2016 po prvý raz vyhral Donald Trump. Jeho excentrická a nezriadená osobnosť ešte hlbšie rozdelila spoločnosť, pričom médiá stredného prúdu ho vykresľovali ako „fašistu“ či „hrozbu pre našu demokraciu“ a Obamovi ľudia naňho dokonca našili vymyslenú aféru s napojením na Rusko.

Keďže sa modernitou vykorenení ľudia čoraz častejšie identifikovali so svojím politickým presvedčením, dostalo sa do popredia niečo, čo psychológia či politológia nazýva termínom „politický animus“.

Ľudia posadnutí týmto animom považujú svojich politických odporcov akoby za príslušníkov iného kmeňa a aplikujú na nich „in-group vs out-group“ vnímanie [v slovenčine ekvivalent my verzus oni]. Každý demokrat je pre posadnutého trumpovoliča „libtard“, zatiaľ čo každý MAGA volič republikánov je pre demokrata „fašista“.

V súčasnosti sú však týmto animom [z latinčiny duch, princíp] posadnuté stále väčšie počty inak obyčajných, zdravých, príčetných ľudí. Možno by v tejto ére bolo vhodné obrátiť sa na niekoho s expertízou v danej oblasti – napríklad na exorcistu.

… a začína sa vojna

Skutočné nepriateľstvo medzi politickými zoskupeniami v USA však siaha do dávnejšej minulosti než len do začiatku tohto tisícročia. Ešte pred republikánskymi primárkami v roku 1992 varoval jeden z prezidentských kandidátov Patrick Buchanan pred „kultúrnou vojnou“.

V jeho vnímaní išlo o obsadzovanie inštitúcií, ktoré rozhodovali o tom, či budú v Amerike „potraty na požiadanie“, pornografia či homosexuálne „manželstvá“. V časoch Charlieho Kirka išlo predovšetkým o obhajovanie slobody slova a americkej identity tvárou v tvár bezbrehej imigrácii – ktorá dokonca podľa New York Times oslabuje súdržnosť komunít a odrádza od riešenia problémov voľbami.

Oops… they forgot to scrub this pic.twitter.com/y6jpzpxeLv

— End Wokeness (@EndWokeness) June 14, 2025

Za Kirka, rodáka z mesta Scottsdale (štát Arizona), odslúžili v deň jeho smrti ružencovú vigíliu hneď v niekoľkých mestách. Pri kapitole v meste Boise (štát Idaho) smútočné stretnutie narušili provokatéri z černošského extrémistického hnutia Black Lives Matter, ktorého vodca bunky Terry Wilson III opakovane kričal „j***ť Charlieho Kirka“.

Demokrati v Kongrese tiež narúšali minútu ticha, ktorú navrhol predseda Snemovne Mike Johnson. Aj v europarlamente žiadali o minútu ticha, no rovnako ich narušili bruselskí ľavičiari. Špirála nenávistnej radikalizácie sa tak zdá byť nezastaviteľná.

Koniec umiernených v USA

Dá sa konštatovať, že Charlie Kirk bol zrejme posledný umiernený konzervatívec v Spojených štátoch. Keď sú totiž jeho oponenti ochotní zastreliť ho za „širokú diskusiu v štádiu pokusu“, pre jeho doterajších stúpencov je to signál, že táto diskusia už nie je možná.

Možno sa tak vraciame do akéhosi prirodzeného stavu, keď sa drobné kmene ľudí navzájom vyvražďovali do posledného jedinca – ako to robia šimpanzy, čo výskumníčku Jane Goodallovú uvrhlo do niekoľkoročnej depresie.

Počas výskumu v 60. rokoch pozorovala šimpanzí „kmeň“, ktorý sa rozdelil pod dvoch alfasamcov. Dva nové kmene sa začali vyhladzovať, pričom likvidovali aj mláďatá a požierali si navzájom tváre. Nebolo to však pre nejaký očakávaný „nedostatok zdrojov“, ale preto, že vyššie primáty sú tak jednoducho nastavené – cudzinec je automaticky nepriateľ.

Skutočným ľudským vývojom je teda to, že sme sa od totálneho vyhladenia celých rodín posunuli k vojne s pravidlami, v ktorých bojovali predovšetkým rytieri, a odtiaľ čoraz bližšie k diplomacii a dlhodobým mierovým zmluvám či zmluvám o dobrom susedstve.

Dlhodobý spoločenský šok spôsobený nekonečnou polarizáciou a vzájomnou démonizáciou však núti ľudské mysle, aby ustupovali do predošlého „prirodzeného“ stavu. To, čo sa začalo ako kultúrna vojna – vedená argumentmi a obsadzovaním pozícií vo vláde –, tak postupne opúšťa svoju obláčikovú abstraktnú sféru a zostupuje na zem, medzi ľudí.

Preto sa tiež americkí konzervatívci odvracajú od nedávnych obľúbencov združených okolo médií ako Daily Wire, National Review a ďalšie. Najmä na sieti X sa pravicová radikalizácia vzmáha na úroveň otvoreného spochybňovania holokaustu.

Práve Charlie Kirk bol jedným z tých, ktorí sa snažili spoločenské debaty držať v akomsi príčetnom centre, jeho smrť však doslova vyhecovala obrovské množstvo ľudí, ktorých sám odchoval. A hoci by to zrejme sám nechcel, ide o prirodzený efekt zabitia „generála v kultúrnej vojne“.

V súčasnosti nie je jasné, kto nahradí mladého muža, ktorý mal podľa všetkých svojich kolegov našliapnuté na dráhu prezidenta. Je tiež možné, že celý Turning Point sa akoby vytratí z verejného priestoru, respektíve sa transformuje na organizáciu s úplne iným zameraním.

Jasné je však to, že ktokoľvek aspoň čiastočne nastúpi na Kirkovo miesto, bude tvrdší, vyhranenejší a ešte menej si bude klásť servítku pred ústa. To sa, bohužiaľ, môže stať aj jeho synovi – ak bude vyrastať v spoločenskom povedomí, že mu politickí oponenti zabili otca.

Rakvu s telom Charlesa Kirka previezli 12. septembra vládnym lietadlom Air Force Two, niesol ju aj viceprezident JD Vance, ktorý pre túto príležitosť vycestoval do Utahu. V ten istý deň sa v kostole Dream City Church konal aj pohrebný obrad.

Skončíme v občianskej vojne?

Profesor vojenskej stratégie z londýnskej King’s College David Betz už v lete 2023 varoval pred tým, že spoločnosti kolektívneho Západu spĺňajú väčšinu podmienok potrebných pre rozpútanie občianskej vojny. Politický atentát tak môže byť rozbuškou podobnou atentátu na Františka Ferdinanda d’Este zo začiatku prvej svetovej vojny.

„Keď sa ľudia prestanú rozprávať, vtedy nastáva násilie, vtedy sa začína občianska vojna,“ znie Kirkovo varovanie. Práve o občianskej vojne však dnes hovoria všetci. Niektorí pred ňou varujú tiež, iní sa na ňu chystajú.

Málokto si však dnes vie predstaviť pouličné prestrelky medzi MAGA extrémistami a Antifa/BLM militantmi. Nehovoriac o tom, že aj Slovensko je na periférii amerického impéria, a to, čo sa začne tam, je do piatich rokov u nás.

Generál kultúrnej vojny Charlie Kirk padol. Nepochovajme s ním aj jeho taktiku.