Táto generácia sa považuje za tú najšťastnejšiu v moderných dejinách. Hovoríme o baby boomeroch, ľuďoch narodených medzi rokmi 1946 a 1964, v Nemecku až do roku 1969. Keďže vyrastali v období povojnového hospodárskeho rozmachu, mali bezkonkurenčne jednoduchý prístup k pracovným príležitostiam, bývaniu, vyššiemu vzdelaniu a užívali si aj kultúrnu slobodu.
V roku 1968 vyšli do ulíc, snívali o Woodstocku, neskôr si vďaka štátnym dotáciám zaobstarali vlastné rodinné domy. Pomáhali formovať európsku prosperitu a liberálny poriadok. Dnes, keď vo veľkom odchádzajú do dôchodku, ich vplyv na bohatstvo a inštitúcie stále cítiť. Odkaz, ktorý po sebe zanechávajú, je zároveň oslnivý aj krehký.
Od emancipácie k dominantnému postaveniu
Baby boomeri vyrastali v časoch, keď sa ekonomika prudko rozvíjala, úvery boli lacné a spoločnosť sa menila neuveriteľnou rýchlosťou. Zatiaľ čo ich rodičia po vojne obnovovali krajiny, oni dostali do vienka prosperujúce továrne, štedré sociálne systémy a neotrasiteľnú vieru v pokrok. Celé desaťročia to vyzeralo ako nekonečný príbeh úspechu. Z boomerov sa stala chrbtová kosť európskej strednej triedy. Mali stabilné pracovné miesta v priemysle, štátnej správe či akademickej sfére.
To, čo kedysi prinášalo slobodu a nové možnosti, sa časom zmenilo na systém, ktorý mnohých vylučuje. Politiky bývania dnes chránia hlavne existujúcich vlastníkov domov. Trh práce sa stal menej otvoreným a zvýhodňuje ľudí s trvalými zmluvami. Generácia, ktorá kedysi bojovala za otvorenú spoločnosť, si dnes chráni vlastné výhody.
Čísla hovoria jasne. V Nemecku podľa Bundesbank viac ako 60 percent súkromného majetku vlastnia ľudia nad 60 rokov, zatiaľ čo krajine chýba približne 700-tisíc cenovo dostupných domov a bytov. V Británii sa od 90. rokov minulého storočia ceny domov štvornásobne zvýšili, čiastočne vďaka Thatcherovej politike „práva na kúpu“, ktorá výrazne zvýhodnila starších vlastníkov, zatiaľ čo mladým sťažila prístup k bývaniu. Mileniáli o sebe hovoria ako o „stratenej generácii, ktorá nikdy nebude vlastniť dom“.
V Taliansku ide na dôchodky takmer 16 percent HDP, čo je najvyšší podiel v Európe. Mladí Taliani preto často pracujú na neistých pozíciách a majú len malú nádej na finančnú stabilitu. Mohli by sme to zhrnúť aj takto: kým staršia generácia si už užíva plody systému, mladí sa stále snažia nájsť si miesto pri stole.
Pamäť ako sila
Z kultúrneho hľadiska majú boomeri stále hlavné slovo. Rádiá neustále hrajú piesne ich mladosti, múzeá organizujú výstavy venované ich ikonám a politici opakujú ich slogany.
Spojené štáty tento paradox ilustrujú najlepšie: Joe Biden, narodený v roku 1942, a Donald Trump, narodený v roku 1946, sú jasným príkladom politickej nadvlády starnúcej generácie. Aj politické diskusie vo Francúzsku sa stále točia okolo udalostí z roku 1968. A hoci je Emmanuel Macron mladší, jeho politika sa často odohráva v tieni generácie, ktorá si stále určuje pravidlá.
Ironické je, že generácia, ktorá sa kedysi vysmievala kultúrnym zvyklostiam svojich rodičov, dnes sama uviazla v minulosti a drží sa spomienok, ktoré bránia vzniku nových príbehov. V hudbe, politike aj vo verejnej diskusii pôsobí nostalgia ako tichá forma moci. Boomerov upokojuje predstava, že ich príbeh je stále tým hlavným, zatiaľ čo mladšie generácie márne hľadajú vlastný hlas, ktorý by neznel ako ozvena minulosti.
Uprostred stojí generácia X, narodená medzi polovicou 60. a začiatkom 80. rokov minulého storočia. Príliš mladá na to, aby zažila eufóriu povojnového rozmachu, no príliš stará na to, aby vyrastala s digitálnymi technológiami. Takže často stojí na hranici dvoch svetov.
Barack Obama, narodený v roku 1961, predstavuje generačný most medzi idealizmom hnutia za občianske práva a pragmatizmom technokratickej politiky. Elon Musk, narodený v roku 1971, zase stelesňuje nepokojnú povahu tejto generácie – spolovice rebel, spolovice kapitalista.
V Nemecku bol pre mnohých predstaviteľov generácie X kľúčovým historickým momentom pád Berlínskeho múru, len aby neskôr sledovali, ako sa politický priestor opäť ocitol v rukách starších boomerov. Po nich ho začali formovať netrpezliví mileniáli.
Generácia X, ktorá sa nachádza medzi baby boomermi a mileniálmi, je často nazývaná „sendvičovou generáciou“. Je pragmatická, prispôsobivá, často ironická, no len zriedka oceňovaná. Mnohí z jej príslušníkov majú podobné výhody ako boomeri, napríklad vlastné bývanie, no zároveň čelia nevôli mladších, ktorí ich nazývajú „miniboomeri“. Generácia X tak zostáva generáciou bez jasného príbehu, plnou protikladov.
Okupovaný dom prosperity
Aj samotný európsky projekt nesie rukopis baby boomerov. Sľuby o mieri, jednote a prosperite sa po celé desaťročia darilo napĺňať. Ako však Európa starne a čelí migrácii a hrozbe vojny, tieto sľuby znejú čoraz prázdnejšie. Boomeri sa na Európu pozerali ako na poistku: platili do nej, profitovali z nej a viac sa nepýtali. To, čo dnes chýba, nie je byrokracia, ale vízia. Mileniáli a generácia Z, vyrastajúci v neustálom krízovom režime, vidia tento rozpor oveľa jasnejšie ako boomeri, ktorí túto štruktúru vybudovali.
Odkaz baby boomerov je preto rozporuplný. Bez nich by neexistovala liberálna prosperita, kultúrny rozkvet ani otvorené spoločnosti. No bez reforiem v ich inštitúciách a myslení hrozí stagnácia. Trh s bývaním, dôchodkové systémy a kultúrne dedičstvo si vyžadujú obnovu.
Otázkou je, či sa boomeri dokážu vzdať svojej nadvlády a či mladšie generácie nájdu dostatok síl na vytvorenie nových príbehov. Možno sa úlohy staviteľa mostov zhostí práve generácia X, ktorá si už zvykla byť niekde uprostred a ktorá ako ironický pozorovateľ vie, ako fungovať uprostred protikladov.
Trvalý vplyv baby boomerov je zároveň darom aj bremenom. Ich úspech spočíval vo vybudovaní domu prosperity, no zlyhali v tom, že ho stále celý okupujú. Mladšie generácie stoja vonku, sú nepokojné a zima im zachádza pod kožu, zatiaľ čo generácia X čaká na chodbe s kľúčmi, ktoré do zámkov celkom nepasujú. Otázkou nie je, či tento dom vydrží, ale skôr to, či v ňom vôbec niekto bude chcieť bývať, keď sa na jeho stenách objavia praskliny.