Oproti prípravnému konaniu nenastalo posilnenie dôkaznej situácie a ani jej udržanie. Pred súdom sa svedkovia Beňa, Makó a Kollár ešte viac rozchádzali pri subjektívnom opise deja, na ktorom boli údajne súbežne účastní. Výpoveď Beňu zostala ešte viac osamotená, tvrdí súd.
Drevený mobil
Podľa súdu k utlmeniu aktivity voči Kollárovi nedošlo, práve naopak. Pčolinský podľa svedectiev usilovne tlačil na čo najintenzívnejšie rozpracovanie Zoroslava Kollára.
„Utlmenie“ aktivít voči Kollárovi bolo vraj preukazované na základe toho, že Pčolinský údajne dal ústny rozkaz, aby zhodili odposluch takzvaného dreveného mobilu, ktorý formálne nepatril Kollárovi, ale používal ho na komunikáciu asi s piatimi ľuďmi.
Tento telefonický kontakt bol v SIS odhalený 30. septembra, teda šesť týždňov po údajnom odovzdaní úplatku a takmer tri mesiace po tom, ako údajne nastala dohoda v cigarovom salóniku medzi Makóom, Beňom a Pčolinským.
Dva dni nato bol odposluch tohto čísla ukončený, na pokyn prvého námestníka Beňu, ktorý však tvrdí, že mu na to dal Pčolinský pokyn. Pčolinský tvrdí, že o ukončení odposluchu sa dozvedel až o štyri mesiace na základe kontroly spisu. Súd na základe svedectiev dospel k záveru, že neexistuje dôkaz o tom, že by Pčolinský klamal.
Svedectvá zvnútra
Rozsudok ponúka vôbec po prvýkrát možnosť komplexne nahliadnuť do svedectiev príslušníkov SIS, ktorí vypovedali v tomto prípade. Bol ich približne tucet a ich svedectvá potvrdili Pčolinského verziu, no podľa súdu naznačili ešte niečo navyše.
Súd z ich svedectiev pobadal, akoby v SIS existovali navzájom konkurenčné „skupinky“ – a to Beňova a Pčolinského. Vyplýva z nich, že kým Pčolinského ľudia sa snažili o čo najmasívnejšie sledovanie Zoroslava Kollára, Beňova skupinka sa snažila o zhodenie odposluchu Kollárovho dreveného čísla.
Vtedajší riaditeľ kontrarozviedky vypovedal, ako sa ho Beňa pýtal na okolnosti, prečo začali Kollárovi odpočúvať drevený mobil, a vzápätí mu dal priamy príkaz, aby odposluch bezodkladne ukončili (doklad je súčasťou utajovanej prílohy spisu).
Riaditeľa SIS o tom neinformoval, keďže na to vraj nebol dôvod, rozkaz o tom mu dal Beňa ako prvý námestník a ten takouto kompetenciou disponoval. „My ako sekcia sme tomu nerozumeli, keďže pokyn pána riaditeľa bol získať maximum informácií o objekte spravodajského záujmu [Z. Kollárovi, pozn. red.],“ povedal svedok. Preto pokračovali v ostatných aktivitách, pričom sledovanie pokračovalo až do Kollárovho zadržania políciou. Riaditeľ SIS podľa neho zabezpečoval súčinnosť s políciou pri jeho úspešnom zadržaní. Jeho slová potvrdil aj ďalší svedok, zástupca riaditeľa tejto sekcie.
Ďalším svedkom bol systémový administrátor odpočúvacieho systému SIS, ktorého úlohou bola aktivácia a deaktivácia ITP. Vypovedá, že mu volali z práce s urgentným príkazom, aby prišiel deaktivovať nejaké číslo z odposluchu. V tom čase však bol s Pčolinským na Bratislavskom hrade, kde spolu prijímali zahraničnú delegáciu. Informáciu oznámil Pčolinskému a ten mu povedal, že deaktivácia počká. „Obžalovaný vraj pôsobil pokojne a vôbec ho to nevyrušilo.“ Tento svedok po skončení rokovania volal do SIS, kde mu oznámili, že deaktiváciu už vykonali aj bez neho.
Informáciu, že sa tento svedok obrátil na Pčolinského a ten mu odpovedal, že „to počká“, potvrdil aj námestník riaditeľa pre medzinárodné vzťahy, ktorý bol na rokovaní so zahraničnou delegáciou prítomný. Pčolinský sa k tejto okolnosti mediálne vyjadril už dávnejšie s tým, že nevedel, o čo ide, a nevenoval tomu vtedy bližšiu pozornosť, keďže sa venoval delegácii. Neskôr, keď už bol Kollár vo väzbe, si však domyslel, že práve vtedy došlo k zhodeniu jeho mobilu.
Viacero svedectiev opísalo, ako Pčolinskému záležalo na čo najrozsiahlejšom a najaktívnejšom sledovaní Kollára.
Riaditeľka sledovacieho útvaru vypovedala, že Pčolinský sám inicioval sledovanie už v lete 2020 a za jej rýchlu reakciu v tejto veci ju aj osobitne pochválil. Apeloval na to, aby bol Kollár sledovaný ešte intenzívnejšie, a podobné pokyny následne prichádzali aj od jej nadriadeného - vraj na želanie samotného riaditeľa Pčolinského. V rámci internej komunikácie Pčolinský pochválil celý sledovací tím, pričom prejavil nadšenie a dodal aj emotikon s pohárom šampanského (emotikon pochádza zo dňa, keď bol Kollár zadržaný, pozn. red.).
Aj riaditeľ odboru organizovaného zločinu SIS na súde potvrdil, že sledovanie sa začalo na pokyn Pčolinského, ktorý žiadal „okamžité nasadenie“. Keď odhalili „drevený“ telefón, vtedajší šéf kontrarozviedky [ide o Petra Gašparoviča, odsúdeného v inej veci, pozn. red.] podľa neho nadával a robil „bordel“ z toho dôvodu, že si dovolili toto číslo nahodiť. Oni to pritom považovali za dobrú prácu. Číslo teda zhodili, pričom obžalovaný sa ich neskôr pýtal na to, prečo to urobili.
Svedok spomenul, že práve Beňa so šéfom kontrarozviedky si ho zavolali na stretnutie do Zvolena, kde ho obaja vulgárne kritizovali za nahodenie dreveného mobilu.
Ďalší príslušník SIS vypovedal, že bol v septembri 2020 svedkom slovnej výmeny medzi Pčolinským a Beňom. Riaditeľ svojmu námestníkovi vraj vyčítal nedostatky pri žiadostiach o ITP. Pčolinský povedal Beňovi, aby odteraz boli všetky žiadosti o ITP predkladané jemu na kontrolu a podpis. O nevôli Beňu a šéfa kontrarozviedky vypovedali aj ďalšie dve príslušníčky SIS. Vraj na nich tlačili, aby odposluch okamžite zhodili.
Jedna z nich vypovedala, že s nahodením dreveného čísla sa ponáhľali a snažili sa odposluch aktivovať čo najskôr, ako ho objavili. Prekvapilo ju však, keď na druhý deň prišiel pokyn na zhodenie čísla, „čo bola škoda, lebo tam boli zaujímavé informácie“, povedala (v skutočnosti v ten jeden deň odposluchu nič nenahrali, ale z výpisov hovorov zistili zaujímavé kontakty na osoby z prostredia justície, pozn. red.). Jej výpoveď potvrdil aj jej nadriadený. Riaditeľ kontrarozviedky ich kritizoval za údajne svojvoľný a protiprávny postup. Z tohto prístupu boli na odbore vraj rozčarovaní.
Podľa prvého zástupcu riaditeľa kontrarozviedky bolo rozpracovanie Kollára jednou z „najmasívnejších akcii tohto druhu“. Pčolinský vraj povzbudzoval podriadených k vyššej aktivite, svedok mal však pocit, že Beňa a riaditeľ kontrarozviedky si robili „vlastnú politiku“.
Sudca si poradil aj s námietkou, že svedectvá zamestnancov sú nedôveryhodné, pretože šlo o Pčolinského podriadených [tento naratív v tomto prípade šírili mnohé médiá dezinformujúce o tejto kauze, podľa ktorých jedinými dôveryhodnými svedkami v SIS sú mnohokrát usvedčení zločinci Beňa a Makó - všetci ostatní zamestnanci sú vraj z princípu nedôveryhodní, pozn. red.].
„Súd nemohol tieto dôkazy hodnotiť a priori ako nedôveryhodné len preto, že obžalovaný je bývalý riaditeľ SIS, a teda vopred prezumovať, že tam môžu byť väzby,“ konštatuje sudca. „Súd k prípadu nemôže pristupovať s predsudkom, že celá SIS a jej personálny aparát sú ako celok pochybné. Napokon, svedkovia Makó a Beňa sú tiež z tohto prostredia.“
Zo žiadnych úkonov sa nedá odvodiť utlmovanie činnosti SIS voči Kollárovi, naopak, ukazujú sa skôr opačné snahy smerujúce k zintenzívneniu aktivít voči Kollárovi, domnieva sa súd.
Obžalovaný Pčolinský bol podpísaný pod pokynom zo dňa 28. júla 2020 na použitie vyhľadávacieho zariadenia, na základe ktorého bol drevený mobil identifikovaný. Pčolinský podpísal koncom septembra aj žiadosť o poskytnutie údajov z tohto telefónneho čísla za predchádzajúce obdobie.
V čase, keď podľa obžaloby dochádzalo k utlmovaniu činnosti voči Kollárovi, riaditeľ SIS aktivitu, naopak, ešte viac zintenzívňoval. Odhalenie inkriminovaného dreveného telefónu pritom nastalo až po tom, ako sa Pčolinský vraj dohodol na úplatku v cigarovom klube, čím zaniká samotná pointa obžaloby. „Naopak, po údajnom korupčnom stretnutí zo začiatku júla 2020 došlo k realizácii ďalších (nových) spravodajských aktivít SIS,“ konštatuje správa komisie riaditeľa SIS.
Dokazovanie zároveň vylúčilo, že by existovala iná listina, z ktorej by sa Pčolinský mohol dozvedieť o predčasnom ukončení ITP.
Podľa sudcu z výsluchu príslušníkov SIS vyplýva skôr to, že v nej dochádzalo k selektívnemu rozlišovaniu, teda „skupinkovaniu“ jej príslušníkov a funkcionárov podľa toho, či išlo o „Beňových ľudí“ alebo „Pčolinského ľudí“. Súd tak mal podozrenie na existenciu súperiacich štruktúr v SIS [v tajných službách ide o bežnú prax koaličných vlád, keď si politické strany navzájom dozerajú na svojich nominantov, pozn. red.].
Súd vzal do úvahy aj komunikáciu Pčolinského s Danielom Lipšicom, ktorému exriaditeľ SIS hovoril o tom, že Kollár za ním posiela nejakých „emisárov“. Lipšic vystupoval v prípade ako svedok a komunikáciu s Pčolinským doložil. „Pokiaľ by obžalovaný Pčolinský plánoval páchať niečo také, zostáva otáznym, prečo vzápätí informoval o takom stretnutí tretiu osobu,“ zamýšľa sa sudca Stieranka.
Intenzívne sledovanie
Sledovanie Kollára sa začalo ešte 8. júla 2020, keď Pčolinský stretol Kollára v reštaurácii UFO v Bratislave. Podľa obžaloby sa teda začalo len pár dní po tom, ako údajne Pčolinský kývol na úplatok – ktorým utlmí „aktivitu“ voči Kollárovi, ktorá sa vtedy ešte ani nezačala.
Pčolinský počas svojej výpovede naznačoval, že Makó mohol mať vlastný záujem Kollárovi pomáhať, pretože sa ho vraj v tom čase pýtal, či je Zoroslav Kollár naozaj veľký problém („Samozrejme, že áno,“ odpovedal mu vraj Pčolinský) a či to robia kvôli Lipšicovi. Pčolinský to poprel a vytkol mu „akých to má kamarátov“, čím myslel Kollára.
Pčolinský vypovedal, že Beňovi ešte v polovici septembra zakázal podpisovať listiny súvisiace s nasadzovaním informačno-technických prostriedkov, keďže vraj nedbal na riadne evidovanie utajovaných listín.
Pčolinský a jeho obhajoba pripomenuli, že všetky aktivity v tejto veci konal samotný Beňa, pričom v minulosti už bol za podobné aktivity odsúdený. Tentoraz za ne nie je ani len stíhaný, Beňa v prípade Pčolinský vystupuje len ako svedok, dodnes má odložené obvinenie, a to z dôvodov, ktoré prokuratúra nikdy nedokázala vysvetliť.
Rôzne obálky s úplatkom
Pozoruhodný bol podľa súdu aj rozpor v tom, ako svedkovia opisovali obálku, v ktorej vraj úplatok putoval od Zoroslava Kollára až k Beňovi, respektíve k Pčolinskému.
Kollár tvrdí, že do bielej obálky formátu A5 dal tri samostatne previazané zväzky bankoviek po 100 kusoch. Beňa však tvrdil, že dostal od Makóa obálku A4 (čiže v dvojnásobnom formáte), pričom nebola biela, ale hnedá. V obálke sa vraj nachádzali dva rovnako veľké zväzky bankoviek. Jeden si ponechal a druhý údajne dal Pčolinskému. Ten druhý neprepočítaval, keďže vyzeral na pohľad rovnako.
Na hlavnom pojednávaní si už Beňa vedel, že takáto výpoveď neobstojí, preto sa ju zrejme pokúšal „opraviť“. V obálke bolo vraj viacej zväzkov (asi štyri), pričom pred obžalovaným prepočítal celý obsah obálky. Keď ho sudca upozornil na rozpory vo vlastných výpovediach, Beňa zrazu nevedel ustáliť, aká bola vlastne skladba bankoviek a ani počet zväzkov.
Makó síce tvrdí, že obálku neotváral, súd si však všimol, že Beňa mu nič „nereklamoval“. Sudca z toho odvodil, že pravdu môže mať aj Beňa, aj Kollár, ale iba v prípade, ak by Makó s obálkou manipuloval a menil jej zloženie (čo on odmieta).
Sudca však vzhľadom na Makóovu bohatú korupčnú minulosť odvodil, že „nie je nereálna možnosť, že sa Makó v tomto prípade neuspokojil len s úlohou 'poštára' bez toho, aby mal na výnose (úplatku) vlastný podiel“.
Tým sa dostávame k tomu, ako súd relatívne závažným spôsobom spochybnil Kollára, Beňu a Makóa ako jediných svedkov úplatku a dôveryhodnosť ich svedectiev.
Kto bol iniciátorom úplatku?
Súd zároveň dospel k záveru, že voči Pčolinskému nesvedčili dvaja priami svedkovia, ale iba Beňa (ktorý mu sám údajne dal úplatok). Beňa zostáva zároveň jediným svedkom, ktorý tvrdí, že Pčolinský dal pokyn na okamžité ukončenie odpočúvania dreveného mobilu, pričom tento pokyn bol vraj len ústny.
Samotné stretnutie trojice Makó, Beňa a Pčolinský v „cigarovom“ salóne súd nepovažuje za neobvyklé, keďže išlo o stretnutie troch príslušníkov SIS. Priebeh stretnutia jeho aktéri však reprodukujú rôzne. Je síce pochopiteľné, že stretnutie nedokážu opísať do detailov zhodne, ale vzhľadom na to, že skutkovú podstatu trestného činu vraj Pčolinský na tomto stretnutí spáchal práve svojím verbálnym prejavom (požiadať o úplatok), je podľa sudcu namieste všímať si nezhody vo výpovediach.
Súd zároveň spochybnil verziu Makóa a Beňu, že Pčolinský si na stretnutí vypýtal úplatok. Podľa Beňu sa Pčolinského spoločne pýtali, či by sa nedalo Kollárovi nejako pomôcť. Pčolinský na to vraj odpovedal slovami: „Samozrejme, ak vie, čo sa patrí.“ Údajne sa pritom usmial. Podľa výpovede Makóa sa Pčolinský vyjadril slovami, že „si vie všeličo predstaviť“. Pčolinský to opisuje inak. Beňa sa pýtal, či by sa nedalo Kollárovi pomôcť, lebo je to "jeho kamoš". Pčolinský mu mal odpovedať, že má "pekných kamošov" a zmenil tému.
Tieto vyjadrenia sudcovi nestačili na vyslovenie jednoznačného záveru, že obžalovaný si dal ponúknuť úplatok: „Nejasné vyjadrenie nebolo reakciou na nejakú konkrétnu ponuku úplatku, z čoho by sa dal odvodiť súhlas s úplatkom.“ Dôkaznú núdzu nebolo možné preklenúť ani dôkazom, že by Pčolinský následne Kollárovi pomáhal, a ani tým, že by úplatok prevzal. „Ani jedno z týchto možných následných konaní však nebolo obžalovanému preukázané,“ konštatuje súd.
Súd podčiarkol aj nezrovnalosti a rozpor vo vyjadreniach Makóa a Kollára o tom, kto bol iniciátorom tohto korupčného konania. Makó tvrdí, že bol len sprostredkovateľom Kollárovej žiadosti, aby sa sledovanie zastavilo. U Pčolinského sa vraj prihováral na základe výslovnej žiadosti Kollára. Ten to však opisuje naopak, vraj ho do úplatku tlačil samotný Makó, pričom Kollárovi na ukončení sledovania veľmi nezáležalo.
Podľa Kollára mu Makó povedal, že „jeho kamarát“ Pčolinský bude riaditeľom SIS, a avizoval mu, že bude predmetom rozpracovania a že by to Makó „vedel zariadiť“. Beňu spomínal ako svojho „poskoka (vybavovača)“ v SIS. Kollár to vraj nepotreboval. Makó mu údajne ukázal nejaké fotografie zo sledovania. Bol nervózny a vyčítal Kollárovi, že podceňuje situáciu. Makó s ním chcel rozbehnúť biznis s čerpacími stanica Oliva, ku ktorým sa vraj vedel „výhodne dostať“.
Keďže Kollár bol sledovaný a Makó sa s ním stretával, Makó údajne nechcel, aby sa jeho meno objavovalo s Kollárom vo zvodkách. Kollár mu peniaze napokon dal, aby „mal od neho pokoj“.
Súd sa priklonil k tomu, že pravdepodobnejšia je Kollárova verzia o Makóovej prvotnej iniciatíve. Ak by totiž Kollár už vedel o svojom sledovaní, nepotreboval by od Makóa, aby mu dodával fotografie z SIS ako dôkaz o sledovaní (viacerí svedkovia z SIS pritom potvrdili, že fotografické záznamy zo sledovania sa nevyhotovovali a nemali na ne ani súhlas súdu).
„Ak si teda JUDr. Makó pýtal fotky zo sledovania, nasvedčuje to skôr verzii o tom, že to on sám ich potreboval, aby presvedčil pochybujúceho (ľahostajného) JUDr. Kollára,“ uzatvára sudca a dodáva poznámku o tom, že Makó sám mohol mať osobný záujem na eliminácii aktivít SIS voči Kollárovi, keďže ako „obchodný partner“ Kollára nechcel byť na jeho záznamoch SIS. Kollár tento drevený mobil používal na komunikáciu asi s piatimi osobami. Môžeme predpokladať, že išlo o citlivú komunikáciu.
Mimochodom, Kollár si drevený mobil zaobstaral práve vtedy, keď ho Makó varoval, a urobil to práve na jeho odporúčanie. Z tejto nenápadnej poznámky vyplýva aj možný dôvod, prečo mohli mať Makóov kumpán Beňa a jeho ľudia v SIS taký eminentný záujem na ukončení odposluchu Kollárovho dreveného mobilu – ktorý Kollárovi odporučil práve Makó (ktorý sa mohol nazdávať, že cez neho s ním komunikuje).
Motív mohol byť navyše podľa sudcu aj prozaickejší, a to vylákať od Kollára peniaze. „Takýto spôsob obstarávania 'obživy' zrejme nebol JUDr. Makóovi cudzí,“ konštatuje sudca s odkazom na to, že Makó dobrovoľne vydal polícii po svojom zaistení viac ako 200-tisíc eur v hotovosti (!), tvrdiac, že ide o jeho vlastný výnos z rôznej korupčnej trestnej činnosti.
Ak by bola preukázaná takáto miera účasti Makóa, nebolo by voči nemu možné uplatniť stále pretrvávajúci benefit vo forme dočasného odloženia vznesenia obvinenia. „V čase uplatnenia tohto benefitu však OČTK nebola známa verzia o údajnej iniciatíve Makóa,“ tvrdí súd.
Súd spochybnil aj dobrý úmysel Makóa a Beňu ako „kajúcnikov“, ktorí v prípade svedčia len preto, že „kalkulovali“ vo svoj vlastný prospech a svoje výpovede spočiatku selektovali. Tejto verzii súdu sa Štandard ešte bude venovať v samostatnom texte vrátane konfrontácie obhajoby svedkov.
Pred súdom uviedol, že v tejto kauze začal vypovedať až potom, ako ho policajti vyzvali, že už majú výpoveď inej osoby, teda Beňu, ktorý bol tiež medzičasom zadržaný [mnohé médiá, ktoré zjavne spolupracovali s vyšetrovateľmi, v tomto bode dlhodobo šírili dezinformáciu, že obaja vypovedali nezávisle od seba a nemohli sa koordinovať. Zahmlievali dokonca aj stretnutia medzi Makóom a Beňom v čase, keď mohli koordinovať svoje výpovede, pozn. red]. Makó povedal na súde, ako mu vyšetrovateľ Ján Čurilla ukázal výpoveď Beňu o tomto korupčnom skutku. Vyšetrovateľ Miroslav Chudý v zápisnici neuviedol, že pri výsluchu boli aj Čurilla s Dunčkom. Práve oni dvaja mali na Makóa podľa jeho výpovede vykonávať nátlak.
Ide o závažnú okolnosť, pretože traja zo štyroch páchateľov žalovaného trestného činu, ktorých konanie bolo preukázané, neboli za skutok odsúdení. Makó zároveň tvrdí, že bez nátlaku polície by spočiatku nevypovedal.
Súd sa vo svojom rozsudku širšie vyjadril aj k praxi takzvaných spolupracujúcich obvinených. Vníma ju kriticky.
„Súd považuje vo všeobecnosti za hrozbu pre spravodlivosť trestného konania takú prax, ak by sa vierohodnosť vypočúvanej osoby odvodzovala v zmysle prístupu 'hovor pravdu tam, kde sa to dá overiť inými dôkazmi, budú ti veriť aj tam, kde sa to overiť inými dôkazmi nepodarí'. Osobitne takáto výhrada platí vo vzťahu k spolupracujúcemu obvinenému, kde judikatúra európskych justičných orgánov, ako aj ústavného súdu dôrazne nabáda na náležitú opatrnosť,“ upozorňuje súd.
V prípade kauzy Pčolinský ide o dôležitú poznámku: proces od začiatku stál a padal na dôveryhodnosti svedectiev Makóa a Beňu, ktoré sa inými dôkazmi nepotvrdili.
