Keď si revolucionári brúsia zbrane, málokedy útočia na radikálov z opačného tábora. Tí im totiž slúžia ako výhodní nepriatelia – protivníci, ktorí ospravedlňujú ich vlastnú horlivosť. Skutočnou hrozbou je človek v strede: ten, ktorý napriek nedokonalostiam dokáže osloviť bežných občanov. Práve preto nebol atentát na Charlieho Kirka predovšetkým útokom na pravicu, ako sa to niektorí snažia prezentovať, ale na samotný stred spoločnosti.

Len zopár hodín po jeho smrti sa známe progresívne hlasy pustili do prepisovania Kirkovho odkazu. Tvrdili, že šíril extrémizmus a podnecoval násilie. Človek nemusel dlho hľadať, aby narazil na pokusy hádzať ho do jedného vreca s tými, ktorí otvorene snívajú o občianskej vojne. Takýto výklad si však vyžaduje vedomé prehliadanie reality.

Kirk počas väčšiny svojej kariéry čelil obvineniam z miernosti – nie od liberálov, ale od radikálnej pravice. Ľudia ako Nick Fuentes ho označovali za zradcu, príliš „korporátneho“ a príliš opatrného v snahe získať všeobecné uznanie. Na podujatiach Turning Point USA ho kritizovali samozvaní disidenti, ktorí ho obviňovali z podlizovania sa sponzorom a odmietania podporovať ich extrémne názory. Takýto profil má ďaleko od človeka, ktorý by túžil po povstaní.  

Presne tento rozpor je dôvodom, prečo na jeho smrti záleží. Bez ohľadu na to, čo si o jeho politických názoroch myslíte, Kirk slúžil ako akýsi most. Oslovoval rodičov z predmestí, ktorí sa obávali o školy, študentov sklamaných z progresívnych dogiem a konzervatívcov, ktorí chceli kultúrny odpor, no bez toho, aby sa pripojili k extrémnym skupinám. Jeho pozícia – nebol ani radikál, ani ľavičiar – z neho spravila prirodzený terč.