Vzorec revolúcií
História nemá zľutovanie s tými, ktorí sa snažia zmierňovať napätie. Keď sa spoločnosť rozvracia a na uliciach vyrastajú barikády, ako prví nepadnú najhlučnejší extrémisti, ale tí, ktorí by mohli priniesť pokoj. Stačí sa pozrieť na dejiny revolúcií.
Vezmite si napríklad Francúzsku revolúciu. V rokoch 1791 až 1792 sa konštituční monarchisti, nazývaní feuillanti, snažili stabilizovať krajinu. Chceli to dosiahnuť pomocou obmedzenej monarchie, rovnoprávnosti občanov a rozumných reforiem. Ich vodca Antoine Barnave v Národnom zhromaždení upozorňoval, že ak sa revolúcia nezastaví pri konštitučnej monarchii, sloboda neprežije. Vo svojich prejavoch varoval, že nekonečná radikalizácia zničí samotnú slobodu, a vyzýval poslancov, aby revolúciu ukončili. Táto umiernenosť ho stála život.
Keď jakobíni získali moc, Barnave bol zatknutý a v roku 1793 poslaný pod gilotínu. Nepadol preto, že by bránil kráľa, ale preto, že predstavoval kompromis, ktorý radikáli odmietali.
Pozrime sa na Rusko. Po Februárovej revolúcii v roku 1917 sa Alexander Kerenskij stal tvárou dočasnej vlády. Snažil sa o rovnováhu: odmietal boľševickú revolúciu, ale zároveň sa snažil zabrániť návratu monarchie. Jeho program bol demokratický, pluralitný a legalistický. Chcel, aby sa Rusko riadilo zákonom a volenými inštitúciami. Lenin však pochopil, že skutočnou prekážkou nie sú monarchisti, ale práve Kerenskij. Počas Októbrového prevratu ho zvrhli bez jediného výstrelu a dočasná vláda sa rozpadla zo dňa na deň.
Jeho pád ukazuje základné pravidlo revolúcií: prvým terčom nie sú okrajoví radikáli, ale stred, pretože práve ten má šancu osloviť väčšinu.
Ako v minulosti, tak aj dnes revolucionári dobre vedia, že skutočným nepriateľom je stred. Extrémisti sa totiž dostanú k moci len vtedy, ak sa spoločnosť rozdelí na dva nezmieriteľné tábory. Preto pre nich predstavuje existenčnú hrozbu ktokoľvek, kto pozýva ľudí k pokojnejšiemu a širšiemu spojenectvu. Preto gilotína. Preto Zimný palác. Preto atentáty.
Charlie Kirk nesľuboval novú republiku ani návrat monarchie. Namiesto toho ponúkal elegantnejšiu formu kultúrneho konzervativizmu: odmietal progresívnu dominanciu v školách a vo firmách, presadzoval tradičné hodnoty a veril, že človek môže byť zásadový aj bez toho, aby bol fašista. Táto ponuka síce nezískala priazeň brooklynských tvorcov podcastov, no oslovila milióny Američanov, ktorí na jednej strane odmietali woke ideológiu, ktorá presadzuje radikálne zmeny v mene sociálnej spravodlivosti, na druhej strane biely nacionalizmus, teda extrémnu pravicu s jej víziou etnickej čistoty.
Práve preto ho radikáli odmietali. Fuentes a jeho okolie sa mu posmievali, pretože Kirkov stredový prístup im bral pozornosť a oslaboval ich vplyv. Progresívci sa zas hnevali, lebo dokázal osloviť široké vrstvy Američanov. Pre oba extrémy bol Kirk jednoducho neprijateľný.
Zabite muža, zabite jeho meno
Po politickej vražde sa vždy rozpúta boj o to, aký príbeh sa o obeti bude rozprávať. V roku 1793 označili Robespierrovi jakobíni umiernených za zradcov, aj keď už padali pod gilotínou. V roku 1917 vykreslili boľševici Kerenského ako buržoázneho sprisahanca, hoci jeho skutočným zločinom bolo to, že odmietol diktatúru. A dnes niektorí ľavičiari tvrdia, že Kirkova umiernenosť bola iba maska, ktorou zakrýval extrémizmus. Robia to preto, aby po ňom nezostalo nič, čo by pripomínalo, že aj umiernenosť môže mať vplyv.
Fakty však hovoria niečo iné. Kirkove spory s krajnou pravicou sú veľmi dobre zdokumentované. V roku 2019 sa stal terčom kampane „Groyper Wars“, ktorú viedli nasledovníci Nicka Fuentesa. Títo ľudia narúšali Kirkove podujatia a zasypávali ho nepríjemnými otázkami. Hoci ho Fuentes vyzval na debatu, Kirk ju odmietol, pretože sa chcel sústrediť na širšie publikum.
Práve toto odmietnutie radikáli využili proti nemu. Označovali ho za príliš ustráchaného, príliš „korporátneho“ a neschopného prijať ich rasové či konšpiračné teórie. V skutočnosti ho však nenávideli práve preto, že zastával širšiu a pre ľudí prijateľnejšiu pozíciu. Dokázal zmobilizovať strednú triedu a v revolučnej logike je takýto človek väčším nepriateľom ako radikáli, ktorí zostávajú na okraji spoločnosti.
Čo znamená Kirkova smrť? Neznamená to koniec radikálnej pravice, táto skupina bude bez zaváhania pokračovať ďalej. Znamená to stratu človeka, ktorý mohol dať americkému konzervativizmu prijateľnejšiu tvár a dokázal osloviť širšiu verejnosť. Jeho smrť spôsobuje, že spoločnosť je viac rozdelená, hlasy sú extrémnejšie a stred s umiernenými ľuďmi sa vyprázdňuje.
Takto fungujú revolúcie: najprv zosmiešnia, potom spochybnia, napokon zničia tých, ktorí stoja uprostred. Až neskôr sa obrátia proti vlastným.
Atentát na Charlieho Kirka je tragédiou nielen pre jeho spojencov, ale aj pre všetkých, ktorí veria v politiku založenú na argumentoch, nie na ničení. Je to klasický scenár revolúcií: ako prvý padne stred. Radikáli, či už ľavicoví, alebo pravicoví, sú s takýmto výsledkom spokojní. Medzitým sa však stráca šanca na pokojné spolunažívanie v spoločnosti a sľub, že nesúhlas sa nemusí skončiť násilím.
História nás učí, že len čo sa stred vytratí, je takmer nemožné ho obnoviť. Francúzsko sa o tom presvedčilo počas obdobia od popráv gilotínou až po Napoleonove vojny. Rusko sa nikdy úplne nezotavilo. Amerika by sa z týchto historických príkladov mala poučiť, skôr ako sa sama stane ďalším varovným prípadom.
Autor: David Boos
