Politický atentát je jedným z najpriamejších útokov na demokraciu, no v rôznych spoločnostiach sa prejavuje odlišne. Porovnanie Európy a USA odhaľuje dva odlišné „modely atentátov“. V Amerike ide väčšinou o činy osamelých strelcov – jednotlivcov, ktorí sa snažia zmeniť históriu stlačením spúšte. V Európe sa, naopak, objavili tajné armády: organizované, sprisahanecké skupiny, ktoré viedli vojnu proti štátu prostredníctvom starostlivo naplánovaných únosov a vrážd.

V Spojených štátoch atentátnik takmer vždy koná osamotene. John Wilkes Booth, ktorý v roku 1865 zastrelil Abrahama Lincolna, sa považoval za hrdinského pomstiteľa Konfederácie. Charles Guiteau, ktorý zabil prezidenta Jamesa Garfielda v roku 1881, bol duševne chorý muž, ktorý veril, že mu Boh prikázal konať. Leon Czolgosz, ktorý zavraždil Williama McKinleyho v roku 1901, tvrdil, že ho inšpirovali prednášky anarchistov. V prípade Leeho Harveyho Oswalda, ktorý v roku 1963 zabil Johna F. Kennedyho, sa nikdy nepodarilo s istotou identifikovať žiadnych organizátorov alebo podporovateľov.

Dokonca aj neúspešné pokusy, ako napríklad streľba na Ronalda Reagana v roku 1981, potvrdzujú tento vzorec. Atentátnik na Donalda Trumpa v Pensylvánii v roku 2024 bol tiež osamelý strelec. Americká politická kultúra vyzdvihuje jednotlivca, čo viedlo k vzniku „vraha konajúceho na vlastnú päsť“, ktorý je presvedčený, že jediná guľka môže zmeniť smerovanie celej krajiny.

Tento individualizmus podporujú aj materiálne podmienky. Strelné zbrane sú ľahko dostupné, prezident je neustále na očiach verejnosti a americká mytológia pozná archetyp osamelého pomstiteľa. Ako však ukazuje európska história, hlbšia príčina nespočíva len v dostupnosti zbraní.