Od osamelých strelcov v Amerike po organizované bunky v Európe

Politický atentát je jedným z najpriamejších útokov na demokraciu, no v rôznych spoločnostiach sa prejavuje odlišne. Porovnanie Európy a USA odhaľuje dva odlišné „modely atentátov“. V Amerike ide väčšinou o činy osamelých strelcov – jednotlivcov, ktorí sa snažia zmeniť históriu stlačením spúšte. V Európe sa, naopak, objavili tajné armády: organizované, sprisahanecké skupiny, ktoré viedli vojnu proti štátu prostredníctvom starostlivo naplánovaných únosov a vrážd.

V Spojených štátoch atentátnik takmer vždy koná osamotene. John Wilkes Booth, ktorý v roku 1865 zastrelil Abrahama Lincolna, sa považoval za hrdinského pomstiteľa Konfederácie. Charles Guiteau, ktorý zabil prezidenta Jamesa Garfielda v roku 1881, bol duševne chorý muž, ktorý veril, že mu Boh prikázal konať. Leon Czolgosz, ktorý zavraždil Williama McKinleyho v roku 1901, tvrdil, že ho inšpirovali prednášky anarchistov. V prípade Leeho Harveyho Oswalda, ktorý v roku 1963 zabil Johna F. Kennedyho, sa nikdy nepodarilo s istotou identifikovať žiadnych organizátorov alebo podporovateľov.

Dokonca aj neúspešné pokusy, ako napríklad streľba na Ronalda Reagana v roku 1981, potvrdzujú tento vzorec. Atentátnik na Donalda Trumpa v Pensylvánii v roku 2024 bol tiež osamelý strelec. Americká politická kultúra vyzdvihuje jednotlivca, čo viedlo k vzniku „vraha konajúceho na vlastnú päsť“, ktorý je presvedčený, že jediná guľka môže zmeniť smerovanie celej krajiny.

Tento individualizmus podporujú aj materiálne podmienky. Strelné zbrane sú ľahko dostupné, prezident je neustále na očiach verejnosti a americká mytológia pozná archetyp osamelého pomstiteľa. Ako však ukazuje európska história, hlbšia príčina nespočíva len v dostupnosti zbraní.

Európske podzemné armády

Európski atentátnici sa riadili iným scenárom. Nekonali osamote, ale v skupinách, ktoré sa vnímali ako revolučné predvoje.

V Nemecku v roku 1970 vznikla skupina Rote Armee Fraktion (RAF), čiže Frakcia Červenej armády, ktorá vyhlásila vojnu „imperialistickému štátu“. Jej členovia žili v ilegalite, presúvali sa medzi úkrytmi a vytvorili malú, no disciplinovanú sieť buniek. Ich ciele boli starostlivo vybrané tak, aby symbolizovali moc štátu: generálny prokurátor Siegfried Buback (zavraždený v roku 1977), bankár Jürgen Ponto (1977) a vysokopostavený manažér Hanns Martin Schleyer (unesený a popravený v tom istom roku). Každá vražda bola kolektívnym činom, bola ideologicky zdôvodnená a navrhnutá tak, aby šokovala verejnosť.

Podobnú taktiku ako RAF zvolili aj talianske Červené brigády (Brigate Rosse). Ich najznámejším činom bolo unesenie bývalého premiéra a významného predstaviteľa kresťanských demokratov Alda Mora v roku 1978. Držali ho v zajatí 55 dní, podrobili ho takzvanému „ľudovému súdu“ a napokon ho popravili.

Aj pravicoví extrémisti v Európe konali cez podzemné siete. Neofašistické skupiny ako Nový poriadok (Ordine Nuovo) uskutočňovali bombové útoky, z ktorých najznámejší bol útok na železničnú stanicu v Bologni v roku 1980, pri ktorom zahynulo 85 ľudí. Tieto skupiny taktiež fungovali ako tajné koordinované kolektívy, nie ako osamelí fanatici.

Individualisti verzus kolektív

Rozdiel medzi americkými a európskymi atentátmi nemožno vysvetliť len zákonmi o zbraniach. V 70. rokoch minulého storočia mala Európa jedny z najprísnejších pravidiel pre civilné vlastníctvo strelných zbraní, napriek tomu sa politické vraždy vyskytovali pomerne často. Amerika má, naopak, najvoľnejšie zákony, no nikdy nezažila to, čo Európa: organizované podzemné skupiny, ktoré by unášali alebo popravovali štátnych predstaviteľov. Tento rozdiel nie je technický, ale kultúrny a štrukturálny.

Spojené štáty sústreďujú symbolickú moc v prezidentskom úrade. Zabiť prezidenta teda znamená udrieť na samotné srdce národa. V politickej kultúre, ktorá vyzdvihuje konanie jednotlivca, preto atentátnici konajú osamote a považujú sa za tragických hrdinov. V Európe je, naopak, moc rozdelená medzi viaceré inštitúcie. Radikálne hnutia zo 60. a 70. rokov minulého storočia podporovali myšlienku, že revolučným predvojom môžu byť malé skupiny. Politické násilie sa stalo kolektívnou záležitosťou a atentáty dielom tajných a dobre organizovaných skupín.

Tieto vzorce správania upevnili aj historické udalosti. V Amerike sa atentátnici stali legendami. Mená ako Booth a Oswald sú dodnes neslávne známe a vražda Kennedyho sa stala národnou traumou. Každý osamelý strelec posilnil obraz jednotlivca, ktorý koná sám a mení dejiny.

Európa, poznačená fašizmom a revolúciou, vytvorila iný vzorec. Radikálne skupiny sa vnímali ako pokračovatelia partizánskeho boja. Obdobia ako „roky olova“ v Taliansku či „nemecká jeseň“ v roku 1977 upevnili model organizovaného terorizmu namiesto osamelých atentátov.

Nový rozmer násilia

Dnes sa politické vraždy v Amerike aj Európe vyskytujú zriedkavo, no úplne nezmizli. V Spojených štátoch zostáva ich hrozba stále prítomná.

V Európe sa posledné generácie radikálnych skupín rozpadli. RAF zanikla v 90. rokoch minulého storočia, talianske ozbrojené bunky skončili vo väzení alebo upadli do zabudnutia. Napriek tomu sa politické vraždy stále dejú, napríklad zabitie holandského politika Pima Fortuyna v roku 2002 či britského poslanca Davida Amessa v roku 2021.

Tieto činy už neboli dielom organizovaných skupín, ale jednotlivcov, čo naznačuje, že archetyp „osamelého atentátnika“ sa rozšíril aj do Európy. Skutočnosť, že Amessov vrah bol islamista, zároveň naznačuje, že kultúra politického násilia nadobúda nový rozmer.

Téma týždňa