Surový boj o moc sa odohráva aj pod maskou demokracie

„Atentáty nikdy nezmenili dejiny sveta,“ tvrdil dvojnásobný britský premiér Benjamin Disraeli. Slúži to ako dôkaz, že aj mimoriadne inteligentní ľudia dokážu občas vysloviť úplný nezmysel.

Od dýk, ktoré Brutus a jeho sprisahanci použili v roku 44 pred Kristom, až po guľku, ktorá v roku 2022 zabila japonského premiéra Šinzóa Abeho, boli politické atentáty vždy neoddeliteľnou súčasťou civilizácií. Mnohí však stále radi považujú takéto násilie za výnimku, za chybu v inak usporiadanej spoločnosti.

História však naznačuje opak: atentáty sú opakujúcou sa súčasťou, pevne zakódovanou v samotnej podstate politického života.

Pretvárka civilizácie

Atentáty boli vždy súčasťou politického života, a to najmä v časoch, keď zlyhávali inštitúcie alebo keď neexistoval jasný a stabilný spôsob odovzdávania moci. V starovekom Ríme si žiadny cisár nemohol byť istý svojím životom. Caligulu zavraždila jeho vlastná pretoriánska garda, Domiciána dobodali ľudia z najbližšieho okolia.

Vražda sa nevnímala ako zrada, ale často ako oprávnený zásah, ako nástroj na obnovu poriadku. Civilizácia v tom čase neznamenala pokoj a blahobyt, ale neustály boj o moc, často bez ohľadu na prostriedky.

Podobne aj vo feudálnom Japonsku bolo využívanie nindžov na likvidáciu významných osôb pragmatickým riešením. Na verejnosti síce platil samurajský kódex cti, no v zákulisí reálnej politiky sa uprednostňovali jedy a vraždy vykonané potichu a v tieni.

Aj v raných dejinách islamu sa obávaní hašašíni – od ktorých pochádza samotné slovo „atentátnik“ [v angličtine assassin, pozn. red.] – dopracovali k systematickému modelu politických vrážd, ktorý pripomínal náboženskú doktrínu. Ich obete neboli náhodné, ale išlo o ideologické prekážky, ktoré bolo treba odstrániť. Ich metódy síce mohli byť temné, ale ich logika bola chladne racionálna.

Moderné liberálne demokracie sa rady tvária, že podobné praktiky patria minulosti. Predsa máme voľby – pokojný a zákonný spôsob výmeny moci. No aj v režimoch, ktoré sa označujú za demokratické, naďalej zostávajú atentáty na politických predstaviteľov – či už úspešné, alebo nie – bežným javom. Objavujú sa najmä vtedy, keď sa rozpadne spoločenský konsenzus alebo keď sa politické hnutia radikalizujú.

Spojené štáty sú obzvlášť smutným príkladom. Abraham Lincoln bol zastrelený v divadle v roku 1865. O štyridsať rokov neskôr v roku 1901 zavraždil anarchista Williama McKinleyho, čím odštartoval vlnu globálneho odporu voči elitám. V 60. rokoch minulého storočia došlo k mimoriadnej vlne násilia: v priebehu piatich rokov boli zavraždení John F. Kennedy, Martin Luther King Jr., Malcolm X a Robert F. Kennedy. Každý z nich zahynul v období, keď bola americká spoločnosť rozpoltená a politické napätie dosahovalo vrchol.

Dnešné Spojené štáty sa opäť ocitli v atmosfére napätia a polarizácie a opäť čelia politicky motivovaným útokom. Podobné incidenty sa však neobmedzujú len na Ameriku. Ich frekvencia narastá po celom svete.

Atentáty ako bežná súčasť politiky

Atentáty pretrvávajú z jednoduchého dôvodu: často prinášajú výsledky. Možno nezmenia vždy priamo mocenské pomery, ale vysielajú jasný odkaz a dokážu zastrašiť ľudí, aby sa vzdali slobody prejavu a politickej angažovanosti. Ich cieľom nebýva vždy okamžité prevzatie moci. Skôr ide o narušenie politického vývoja, oslabenie protivníkov a vyvolanie strachu. Samozrejme, niekedy sa účinok obráti: násilie môže opozíciu ešte viac zmobilizovať.

Čo to vlastne vypovedá o civilizácii? Že jej povrch je oveľa tenší, ako si myslíme. Demokracia síce pôsobí ako pevný rámec, no jej rituály a zdvorilosti voči politickým súperom sú krehké a rýchlo sa narušia. Politické atentáty odhaľujú, čo sa skrýva pod touto fasádou – surový boj o moc.

Civilizované spoločnosti politické násilie neodstraňujú, len ho presúvajú do kultivovanejších foriem. Z istého uhla pohľadu sú voľby len inou formou atentátu – jeden kandidát obrazne „odstráni“ toho druhého. Keď sa však dôvera vo volebný proces vytratí alebo prestane stačiť, nastupuje násilie – dnes už nie meč, ale strelná zbraň.

Je lákavé predstaviť si svet, v ktorom sú vodcovia pokojne zvolení, dôstojne slúžia a nakoniec v pokoji odchádzajú do dôchodku. V skutočnosti však takýto priebeh býva skôr výnimkou ako pravidlom. Najmä v prípade Západu by sa obdobie relatívneho pokoja po druhej svetovej vojne malo vnímať ako historická anomália.

Nejde o to, aby sme politické vraždy romantizovali. Ak ich však považujeme iba za narušenie inak fungujúceho systému, nechápeme históriu ani to, ako funguje moc. Atentát nie je opakom politiky. Je jedným z jej najstarších nástrojov. Civilizácia sa možno snaží povzniesť nad násilie, no v najlepšom prípade ho dokáže len zmierniť, nie úplne odstrániť.