Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.
[…] „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“
Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ […] Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ (Lk 7,36-50)
Návšteva u farizeja, nečakané gesto hriešnej ženy i následné podobenstvo nás uisťuje, že Ježiš je na strane hriešnikov, že práve ich zahŕňa svojou pozornosťou, porozumením, milosrdenstvom a odpustením. Je nemálo tých, čo aj túto úžasnú skutočnosť zneužívajú ako alibi pre svoju nekajúcnosť: „Boh je dobrý, môžem si robiť, čo chcem, on mi napokon aj tak všetko odpustí“.
