Neústupná bola okrem štátu aj komunistická strana. Jej predseda Enrico Berlinguer, ktorý bol blízkym Morovým priateľom, sa odmietol vzdať svojho cieľa, teda dištancovať stranu od extrémizmu, ktorý v 70. rokoch minulého storočia sužoval Taliansko.
Medzi málo aktérmi, ktorí sa pokúsili zasiahnuť, bol Vatikán. Ponúkol „humanitárne sprostredkovanie“ a využil mediálny vplyv pápeža Pavla VI., ďalšieho Morovho dlhoročného priateľa, aby apeloval na únoscov. Počas celej krízy sa talianskym spravodajským službám nepodarilo nájsť miesto, kde bol Moro držaný, hoci neskoršie dôkazy naznačili, že boli veľmi blízko.
Napriek všetkým snahám a vyšetrovacím zvratom, ktoré miestami pôsobili až neuveriteľne, bol Aldo Moro 9. mája 1978 nájdený mŕtvy v červenom aute Renault 4. To, čo malo byť najväčším „politickým úspechom“ Červených brigád, sa im stalo osudným. Tento čin ich navždy diskreditoval, čo o pár rokov neskôr vyústilo do úplného rozpadu celej skupiny.
Takto vyrozprávaný príbeh môže pôsobiť priamočiaro. No v prípade Alda Mora zostáva množstvo nezodpovedaných otázok: prečo boli všetky dôveryhodné možnosti na rokovania systematicky odmietané? Prečo polícia ignorovala sľubné stopy? Prečo boli Morove listy, hoci zúfalé, no stále jasné a premyslené, označené za falzifikáty alebo výplod narušenej mysle?
Uvedené nejasnosti vrhajú na celý prípad temný tieň. Naznačujú, že jeho smrť nemusela byť len dôsledkom zlyhania systému, ale možno aj vedomým, aj keď dobre maskovaným rozhodnutím, aby nebol nájdený a zachránený.
Kryptoprevrat v praxi
Za smrť Alda Mora sú síce priamo zodpovedné Červené brigády, no priebeh jeho únosu ovplyvnili oveľa mocnejšie sily. Svedectvá kajúcnikov z radov teroristov a rôzne úryvky zo spravodajských správ naznačujú, že do prípadu boli zapojené zahraničné tajné služby, niektorí talianski agenti, ba dokonca aj sprostredkovatelia z mafie.
Neskoršie parlamentné vyšetrovania upozornili, že Morovo väznenie sa stalo javiskom studenej vojny. Spojené štáty a kruhy NATO, ktoré sa obávali silnej pozície komunistov v talianskej vláde, odmietali akékoľvek riešenie, ktoré by mohlo legitimizovať Červené brigády. Prítomnosť amerického vyjednávača Stevea Pieczenika v úlohe poradcu talianskeho ministerstva vnútra naznačuje, že nešlo len o diplomatické dohady, ale o aktívny zásah do vývoja udalostí.
Do prípadu zasahovali nielen zahraničné, ale aj domáce mocenské štruktúry. Niektoré časti siete Gladio a slobodomurárske organizácie, ako napríklad Propaganda Due, vedená Liciom Gellim, mali podľa dostupných informácií svojich ľudí pri kľúčových momentoch už od samotného útoku zo 16. marca a z pozadia ovplyvňovali rozhodovanie. Na opačnej strane sa objavili podozrenia, že agentúry východného bloku využívali krízu na destabilizáciu západnej Európy prostredníctvom Talianska.
V praxi sa spojenie všetkých týchto síl, z ktorých nikto nechcel prevziať zodpovednosť, prejavilo ako nenápadne inscenovaná patová situácia. Všetky možnosti na rokovania boli systematicky zablokované a dokonca aj humanitárne snahy o vypátranie Mora boli sabotované. Mafiánsky bos Tommaso Buscetta neskôr vypovedal, že sicílska mafia Cosa Nostra dostala jasný signál, pravdepodobne od jej politických kontaktov, aby sa do celej záležitosti vôbec nezapájala.
Z celého prípadu vzniká dojem, že teroristický čin, pôvodne mierený na posilnenie politického vplyvu jednej skupiny, sa rýchlo zmenil na príležitosť, ako zabrániť začleneniu komunistov do demokratického systému, čo by mohlo ohroziť vtedajšie krehké ústavné usporiadanie Talianska.
Aféra Moro tak v konečnom dôsledku fungovala ako neúmyselný spúšťač pomalého prevratu, ktorý spojil zvláštnu koalíciu zdržanlivých odporcov Morovej vízie a otvorených nepriateľov demokracie. Cena za túto chaotickú, no dokonale načasovanú operáciu bola brutálne jednoduchá: Morov život.
Najväčší obetný baránok
Morove väzenské listy dodnes patria k najdojímavejším a najznepokojujúcejším častiam jeho príbehu. Šesťdesiatdvaročný štátnik vôbec nebol zlomený, prejavoval jasnosť mysle, politickú predvídavosť a ostrý sarkazmus.
Keď si uvedomil, že jeho stranícki kolegovia z Kresťanskej demokracie neprejavujú skutočnú snahu o jeho záchranu, obvinil ich z machiavelistického cynizmu a vypočítavosti. Tvrdil, že ho obetovali ako „symbolickú obeť“, len aby si udržali krehkú, no pohodlnú rovnováhu moci. Pripomínal im, že štát už predtým rokoval, napríklad pri výmenách väzňov v iných európskych krajinách, a odsudzoval pokrytectvo, ktoré to popieralo.
Jeho hlas plný bolesti, ktorý režisér Marco Bellocchio nedávno interpretoval otázkou „Je bláznovstvo nechcieť zomrieť?“, sa stretol s tichom rovnako krutým ako guľky, ktoré ho napokon umlčali.
Aldo Moro bol skúsený právnik a uznávaný štátnik. Veľmi dobre vedel, čo sa deje. V dokumente známom ako Morov memoriál – zbierke výpovedí a nepublikovaných listov, ktoré zhromaždili jeho únoscovia a ktoré sa v plnom rozsahu podarilo získať až v roku 1990 – odhaľuje smrteľnú logiku, ktorá formovala jeho osud. Odmietnutím akéhokoľvek kompromisu povýšila talianska vládna elita abstraktný ideál politickej stability nad hodnotu ľudského života a dôstojnosti.
Aldo Moro, predseda Kresťanskej demokracie, musel čeliť krutej pravde: obetovala ho vlastná strana, štátne inštitúcie, ktorým roky slúžil, aj jeho nepriatelia, len aby si zachovali spojenectvo s Washingtonom a NATO. Zároveň tým zmarili historicky prvý pokus Talianskej komunistickej strany vstúpiť do vlády, ktorý sa už nikdy nezopakoval. V skutočnosti bol Moro obetovaný na oltári štátneho záujmu. Kto je potom skutočný terorista?
