„Yankees, vypadnite!“ Príbeh komunistu desaťročia väzneného v „americkej kolónii“

Dnes vedie posledný boj svojho života. Túži sa vrátiť do Severnej Kórey, aby zomrel vo vlasti, ktorá zodpovedá jeho politickému presvedčeniu a ideálom.

Táto snaha môže pôsobiť ako márna, pretože Severná Kórea je dnes voči Juhu natoľko nepriateľská, že už odmieta akúkoľvek komunikáciu. Napriek tomu má pán Ahn malú skupinu podporovateľov, ktorí v Soule organizujú protesty v jeho mene. Vyzývajú obe Kórey, aby súhlasili s jeho repatriáciou ako gestom zmierenia. Keď mu to zdravotný stav dovolí, pridáva sa k nim, kráča pomaly s pomocou druhých a prednáša prejavy z invalidného vozíka.

„Nechcem byť pochovaný v americkej kolónii, akou je Južná Kórea,“ vyhlásil pán Ahn. „Chcem stráviť posledné chvíle života na severe – v jedinej slobodnej a nezávislej Kórei – a byť tam pochovaný po boku svojich starých súdruhov.“

V jedno letné popoludnie poskytol pán Ahn rozhovor vo svojom nízkom betónovom dome neďaleko demilitarizovaného pásma, ktoré oddeľuje Severnú a Južnú Kóreu. Na plote sa pod jasnou oblohou plazili tekvicové výhonky. V obývačke dominovali protiamerické slogany a výtvarné diela jeho dcéry Jeong Mi-sook, ktorú si adoptoval po prepustení z väzenia.

Rohožka pri jeho dverách mala podobu americkej vlajky s nápisom „Yankees, vypadnite!“. Jeong Mi-sook, umelkyňa pracujúca s papier-mâché, vytvorila scénu, kde sú zobrazení americkí vojaci, ako počas vojny masakrujú kórejské ženy a deti. Táto scéna je obľúbenou témou severokórejskej propagandy. Na stene viseli zarámované citáty Jimmyho Cartera, ktorý raz nazval Spojené štáty „najbojovnejším národom v dejinách sveta“, a Martina Luthera Kinga Jr., ktorý tvrdil, že americká vláda je „najväčším šíriteľom násilia na svete“.

Teraz už pán Ahn horšie počuje a často stráca niť rozhovoru. Napriek tomu neprejavil žiadnu ľútosť, keď rozprával o svojom pôsobení v armáde, dlhom väznení a súčasnom živote v Južnej Kórei, ktorú považuje za bohatú, no utláčanú krajinu.

„Juhokórejčania síce hovoria, že sa im žije dobre – ale čo to vlastne znamená ‚žiť dobre‘?“ povedal, keď vysvetľoval, prečo uprednostňuje politický systém Severnej Kórey a aký pohnutý bol jeho vlastný život.

Pán Ahn sa narodil v roku 1930 na ostrove Ganghwa západne od Soulu, v čase, keď Kórei vládlo Japonsko. Bol tínedžer, keď sa po víťazstve Spojencov v druhej svetovej vojne skončila japonská okupácia. Kórejský polostrov sa rozdelil na komunistický Sever a prozápadný Juh.

Pre mnohých nacionalistov, rovnako ako pre pána Ahna, sa však koloniálna nadvláda nikdy neskončila. Podľa neho len prešla z rúk Japoncov do rúk Američanov.

Mučenie komunistov

Kórea sa krátko po rozdelení ocitla v krvavej občianskej vojne. Zatiaľ čo čínske jednotky prekračovali hranice, aby pomohli Severu, americká armáda si udržiavala vzdušnú prevahu ničivým bombardovaním. Pán Ahn mal vtedy približne dvadsať rokov.

„Videl som ľudí zasiahnutých americkými napalmovými bombami,“ spomína. „Keď si strhávali horiace oblečenie, išla s ním aj koža. Dodnes si pamätám, ako si mladé ženy zakrývali svoje intímne partie horiacimi rukami, aj keď už umierali.“

V októbri 1952 pán Ahn viedol jednotku na juh. Ich cieľom bolo spojiť sa s komunistickými partizánmi v drsných východných horách Južnej Kórey a pomôcť im obnoviť ich operácie. Plne ozbrojená skupina v uniformách severokórejskej armády bojovala na ceste k cieľu a opakovane čelila prepadom.

V apríli 1953, tri mesiace pred podpisom prímeria, bol Ahn Hak-sop jediným preživším z celej skupiny. Vyhladovaný si na kopci varil dva zemiaky, keď ho obkľúčili juhokórejskí vojaci. Vojenský súd ho odsúdil na doživotie za špionáž.

Ľavicoví väzni ako on boli držaní na samotkách, ktoré boli sotva väčšie ako posteľ. V rohu bola len diera, ktorá slúžila ako toaleta. Z jedla, ktoré im dávali, vyliezali červy.

Väzňov mučili, kým odtlačkom palca nepodpísali vyhlásenie, že sa zriekajú komunistickej ideológie. V noci sa chodbami jeho oddelenia ozývali výkriky spoluväzňov, ktorí podstupovali výsluchy a mučenie.

Vo väzení prišiel pán Ahn o všetky zuby. Bili ho lanami s uzlami a pri waterboardingu ho polievali vodou zmiešanou s čili korením, až sa dusil a strácal vedomie. V zime ho priviazali nahého na stoličku v miestnosti, kde podlaha bola pokrytá ľadom. Na temeno hlavy – vždy na to isté miesto – mu kvapkali ľadovú vodu.

„Po chvíli mi každá kvapka pripadala ako obrovský kameň,“ povedal pán Ahn s rukami prekríženými na palici. Na chvíľu sa odmlčal s privretými očami, akoby tie spomienky prežíval znova, pričom ticho prerušovalo len bzučanie cikád zvonku.

„Omdlenie bolo jediná cesta, ako sa z toho dostať,“ povedal. „Keď som sa prebral, skontroloval som si palce, či nie sú od atramentu. Ak neboli, vedel som, že som prežil ďalší deň.“

Boj o vlastnú dôstojnosť

Väzni, ktorí pod nátlakom odtlačili svoje palce na dokumenty, boli ďalej ponižovaní. Boli prinútení prečítať text podpísanej prísahy pred svojimi druhmi, ktorých nezlomili.

„Mučenie som znášal nie preto, že by moje politické a ideologické presvedčenia boli obzvlášť silné, ale preto, že som si chcel zachovať svoju dôstojnosť,“ povedal pán Ahn.

Po skončení vojny vládli Južnej Kórei diktátorské režimy, ktoré desaťročia presadzovali program konverzie. Ten začal postupne ustupovať až v 80. rokoch minulého storočia, keď sa krajina začala otvárať demokracii – hoci verejnosť o týchto praktikách počula len málo. Pán Ahn bol podmienečne prepustený v roku 1995, spolu s Kimom Sun-myungom, ďalším väzňom, ktorý tiež strávil vo väzení viac ako štyridsať rokov.

V roku 2004 vládna komisia oznámila, že program konverzie prostredníctvom mučenia spôsobil smrť 77 väzňov. Neskôr iná komisia uznala pána Ahna za obeť mučenia.

Keď ho ako 65-ročného prepustili, Južná Kórea sa už zmenila na prosperujúcu demokraciu a ekonomickú veľmoc. Na jeho zdesenie tam však stále ostávali desaťtisíce amerických vojakov. Severná Kórea medzitým zápasila s ničivým hladomorom.

O päť rokov sa pán Ahn oženil so ženou, ktorá trvala na sobáši napriek rozdielnemu politickému presvedčeniu a značnému vekovému rozdielu. Bola od neho o 30 rokov mladšia. V roku 2000 Južná Kórea repatriovala na Sever 63 bývalých väzňov, ktorí odmietli konverziu. Tam ich privítali ako hrdinov. Pán Ahn sa však rozhodol, že sa k nim nepridá.

„S mojimi súdruhmi sme veľa diskutovali o tom, čo robiť,“ povedal. „Rozhodol som sa, že budem v Južnej Kórei bojovať ďalej a žiadať odchod amerických vojakov, aj keby ma mal počúvať len jediný človek.“

Neskôr si našiel prácu v obchode s bylinkami a jeho žena Lee Chae-won dávala hodiny klavíra.

„Niet kam ísť“

Nedôvera pána Ahna voči kapitalistickému Juhu sa ešte viac prehĺbila, keď koncom 90. rokov minulého storočia, počas ázijskej finančnej krízy, videl nezamestnaných mužov žobrať o cigarety a stáť v radoch na prácu. Jeho presvedčenie posilnilo aj to, keď s manželkou pred desiatimi rokmi prišli pre podvod o všetky svoje úspory. (Pani Lee je chorá, a preto nemohla poskytnúť rozhovor.)

Keď sa ocitli bez domova, prijali pozvanie bývať u pastora Lee Jeoka, ktorý im pomáha s bývaním a výdavkami. Ich dom stojí v dedine tak blízko pri hranici so Severnou Kóreou, že na ich návštevu je potrebné povolenie od juhokórejskej armády.

„Bol prenasledovaný na juhu. Ak ho opustí aj sever, nebude mať kam ísť,“ povedal pastor Lee.

Počas rozhovoru pán Ahn vytiahol starú fotku bývalých väzňov, ktorí sa nevzdali svojej ideológie a strávili vo väzení desaťročia. Väčšinu z nich už nevidel, odkedy sa v roku 2000 vrátili na Sever.

Neskôr v ten deň ho pán Lee odviezol k vysokému vojenskému ostnatému plotu – k najsevernejšiemu bodu, kam je povolený vstup civilistom. Pán Ahn sa zahľadel na Severnú Kóreu na druhej strane hraničnej rieky a na sťahovavé vtáky, ktoré leteli na sever.

Jeho verejné aktivity dnes spočívajú najmä v účasti na malých týždenných protestoch pred americkou ambasádou v Soule, kde neprestáva apelovať na stiahnutie amerických jednotiek z polostrova.

Keď sa v lete zúčastnil podobných protestov pri vládnych budovách, jeho podporovatelia ho objímali, masírovali mu boľavé ruky, podávali chladnú vodu a chránili ho dáždnikom pred horúčavou. Minulý mesiac zorganizovali symbolický pochod k hranici, aby podporili jeho požiadavku na repatriáciu. Pán Ahn sa k nim pridal so severokórejskou vlajkou. Polícia ich však zastavila skôr, ako sa dostali do zakázaného pásma.

Pán Ahn viní z rozdelenia Kórey priamo Američanov.

„Americké vojská nikdy neodídu, ak ich k tomu nedonútite,“ povedal. „Feudálny pán oslobodí otrokov len vtedy, keď sa vzbúria a prinútia ho báť sa o vlastný život.“

Jeho heslá znejú v dnešnej Južnej Kórei beznádejne zastaralo, keďže väčšina občanov si praje, aby americkí vojaci zostali na ich území a chránili ich pred Severnou Kóreou a Čínou. Zjednotenie Kórey, ideál, ktorý pán Ahn nosil v srdci celé desaťročia, sa zdá vzdialenejšie ako kedykoľvek predtým. Dokonca aj Severná Kórea už vyhlasuje, že Juh nepovažuje za partnera na zmierenie.

V júli bol pán Ahn hospitalizovaný pre problémy s dýchaním. Juhokórejskí predstavitelia ho navštívili, aby si overili jeho želanie vrátiť sa na sever. Tvrdia, že nemajú žiadny komunikačný kanál, cez ktorý by mohli s Pchjongjangom rokovať o jeho osude, a čakajú, či sever zareaguje na správu o jeho poslednej vôli.

V obave o život nahral pán Ahn odkaz na video.

„Je mi ľúto, že som nedokončil prácu, kvôli ktorej som sem prišiel,“ povedal z nemocničného lôžka vo videu, ktoré natočil pastor Lee. Pán Ahn žiadal o odpustenie, ak niekoho ranil svojimi neústupnými názormi. „Prosím, pochopte, že som muž zo Severnej Kórey,“ dodal.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.