Rast islamu

Už v roku 1922 postavili v Paríži prvú mešitu. Slúžila náboženskému životu vojakov severoafrického pôvodu, ktorí sa od napoleonskej éry nazývali tirailleurs, teda ľahká pechota.

Odvtedy postavili ďalšie desiatky modlitební, a to v krajine, v ktorej do roku 1792 vládol „veľmi kresťanský kráľ“ (le roi trés chrétienne) a ktorá sa od revolúcie hrdí „sekulárnou“ tradíciou.

Národný štatistický úrad INSEE v roku 2023 poukázal na fakt, že kedysi dominantný katolicizmus mizne z francúzskej spoločnosti. V rokoch 2019 až 2020 sa k rímskej viere hlásilo len 29 percent respondentov, čo inštitút stále považoval za „dominantné“ náboženstvo.

Len 67 percent respondentov s katolíckymi rodičmi odpovedalo, že po nich „zdedili“ svoju vieru. Naproti tomu až 91 percent opýtaných z moslimských rodín povedalo to isté. Islam je podľa INSEE „druhým“ náboženstvom Francúzska, pričom sa k nemu v spomínanom období hlásilo desať percent populácie.

Ešte v roku 2016 – teda počas vrcholu migračnej krízy – predstavovala moslimská populácia Francúzska 8,8 percenta obyvateľstva. Výsledky vtedy zverejnil prestížny inštitút Pew Research Center, ktorý predikoval, že do roku 2050 môže tento podiel vzrásť až na 18 percent – ak by migrácia pokračovala vysokým tempom.

Na pozadí tohto vývoja však stále posilňuje ateizmus, ktorý je výsledkom oficiálnych snáh francúzskeho establišmentu – tento princíp sa nazýva laïcité a je súčasťou prvého článku ústavy. Možnosť „bez vyznania“ v oficiálnych dotazníkoch uvádza nadpolovičná väčšina (51 percent) opýtaných.

Pozoruhodný je aj fakt, že INSEE oficiálne nezbiera údaje o vierovyznaní. Tie sú teda známe len z dotazníkov.

Odráža sa nárast islamu vo voľbách?

Nárast islamu v Európe ponúka celú škálu potenciálnych problémov. Toto náboženstvo totiž okrem morálneho systému ponúka aj právny systém, ktorý upravuje zmluvy medzi jednotlivcami či kmeňmi, a aj hudúd – systém trestného práva.

Európske právne systémy stoja na troch pilieroch: gréckej filozofii, rímskom písanom práve a kresťanstve. Práve z rímskeho práva vyplýva aj zásada teritoriálnej integrity práva – právo totiž platí na území bez ohľadu na jeho obyvateľov.

Na rozdiel od tohto princípu sa islamské právo uplatňuje personálne, teda platí tam, kde žijú moslimovia. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ak sa moslim postaví na pobrežie Antarktídy, platí tam šaría.

Samotný islam však neurčuje žiadnu politickú orientáciu v zmysle, v akom ju pozná Európa. Nedá sa teda automaticky konštatovať, že by boli francúzski moslimovia viac ľavicoví alebo viac pravicoví.

Ako v prieskume ukázalo Európske centrum pre štúdium populizmu, moslimskí voliči pristupujú k rôznym témam mierne odlišne oproti domácim Francúzom, neprikláňajú sa však otvorene ani na jednu stranu politického spektra.

Centrum zistilo, že v otázke adopcie detí pármi rovnakého pohlavia sú moslimovia značne konzervatívnejší, pri téme podpory alebo nehatenia migrácie sú, naopak, „ľavicovejší“. V otázke vyššieho zdaňovania bohatých odpovedali moslimovia rovnako ako nemoslimovia.

Napriek všeobecným podobnostiam vo vzorcoch volebného správania sa ukázala jedna vec: zatiaľ čo strany ako Národné združenie (RN) Marine Le Penovej malo takmer rovnakú podporu u moslimov s migrantským pozadím ako u Francúzov, radikálne ľavicové Nepoddajné Francúzsko (LFI) zaznamenalo o niečo vyššiu podporu u moslimov.

Dôvodom tohto pohybu je pravdepodobne otvorená podpora migrácie zo strany LFI. Ďalšie faktory však siahajú hlbšie.

Islam je vo všeobecnosti veľmi sociálne náboženstvo. Okrem modlitieb a pútí je jedným z piatich pilierov aj almužna (zakát), ktorú je povinný dávať každý majetný moslim. Nemajetní a chudobní nie sú povinní, ak nemajú z čoho dávať.

Na príklon Arabov (nie nevyhnutne moslimov) k ľavici sa zároveň treba pozerať prizmou obrody, ktorá sa na Blízkom východe začala na prelome 19. a 20. storočia. Politický systém takzvaného arabského socializmu – ba’athizmu, podľa strany Hizb al-Ba’ath (Strana vzkriesenia) – sa určitej priazni tešil v podstate do 8. decembra 2024.

V tento deň zvrhli sunnitskí džihádisti pod ochrannými krídlami Turecka posledného ba’athistického vodcu, sýrskeho prezidenta Bašára Asada.

Hoci je ba’athizmus prejavom ľavicového arabského nacionalizmu, ten sa vo všeobecnosti odvoláva na spoločné kultúrne dedičstvo, zachované práve v islame. Zároveň je pozoruhodné, že poradie pruhov na vlajke ba’athistického hnutia je totožné s vlajkou Palestíny. Aj vládnuce hnutie Fatah (Hnutie za slobodu Filištíncov) sa definuje ako ľavicové a sociálnodemokratické.

Pred RN varovali moslimskí lídri aj ľavicoví aktivisti pred mimoriadnymi voľbami v lete 2024. Ako v júli tvrdila turecká agentúra Anadolu, moslimovia majú na výber z dvoch možností – „hlasovať za ľavicové strany alebo nevoliť vôbec“. Otvorene tak vyzývala na podporu ľavice, čím sa snažila ovplyvniť volebný výsledok na základe demografických rozdielností.

V prípade, že tento trend preváži, dá sa očakávať zánik centristickej či „macronistickej“ politickej reprezentácie. Moslimovia, kolektívne vydesení lepenistami, sa zároveň budú čoraz viac utiekať k ľavici a budú sa vzájomne podporovať, čo však prinesie len ďalšiu polarizáciu podobnú tej, ktorú pozorujeme v USA.

Autor: Samuel Burda