Zmena ústavy nie je špinavá, a to ani ak sa niekomu nepáči

So záujmom si prečítam každý príspevok k navrhovanej zmene ústavy vo veci národnej identity. Je mi jedno, v ktorom periodiku je zverejnený. Sú názory, s ktorými sa stotožňujem viac, a názory, s ktorými sa stotožňujem menej. Sú také, na ktoré nemám potrebu reagovať, a také, na ktoré zareagovať chcem, aby som predstavil aj iný pohľad a diskusiu vyvážil.

Takýto bol aj príspevok v denníku Sme Návrh novely ústavy je skrátenou cestou do pekla zo dňa 3. septembra 2025 a niektoré názory v ňom.

Úvodom trochu k zvolenej terminológii

V ústavnom systéme, v ktorom je zmena ústavy zverená parlamentu, vyžadujúc pritom trojpätinovú väčšinu hlasov všetkých poslancov, je zmena ústavy stále z podstaty politickou záležitosťou. Ústavu síce môžu meniť aj občania v referende, s takouto zmenou ústavy ale nemáme praktickú skúsenosť a všetky doterajšie zmeny ústavy boli výsledkom politického rozhodnutia Národnej rady. Nemyslím to pejoratívne.

Parlament je zo svojej podstaty politický orgán a rozhoduje hlavne na základe politických pohnútok. Zmena ústavy vyžadujúca väčšinu, ktorou vláda štandardne nedisponuje, vyžaduje hľadanie politickej podpory pre každú navrhnutú zmenu ústavy, a to, že novela ústavy bola schválená, je znakom toho, že sa politická podpora našla. Zmena ústavy je preto stále politická záležitosť.

Nie každý ľudsky, občiansky, politicky či odborne s aktuálne navrhnutou zmenou ústavy súhlasí. Svoj nesúhlasný názor možno vyjadriť rôzne a iste je súčasťou vyjadrenia nesúhlasného názoru aj používanie označenia ako „špinavý“, „hanebný“ a „spiatočnícky“. Používanie takýchto slov zvýrazní postoj autora k veci. Ja pokladám používanie takýchto slov za úplne zbytočné. Kvalitu odbornej argumentácie totiž nijako nezvýšia.

S mnohými zmenami ústavy z minulosti nesúhlasím, ale nikdy by som žiadnu z nich nenazval špinavou politickou záležitosťou.

Rovnako to platí na terminológiu, ktorá podvedome rozdeľuje hráčov na dobrých a zlých. „Nezávislí ústavní experti“ a „dvorní experti“. Minister Susko v záverečnom vystúpení v pléne parlamentu v noci 16. júna 2025 hovoril o expertoch, ktorí boli pozvaní k okrúhlemu stolu na úrade vlády diskutovať o návrhu novely ústavy. Bol som jedným z nich, a preto môžem povedať, že išlo o ľudí s rôznymi názormi a pohľadmi na navrhovanú novelu ústavy a výsledné znenie sa zrodilo z odbornej diskusie. Nešlo o žiadne pritakávanie predloženému zneniu, ako by sa od „dvora“ očakávalo.

K samotnej národnej identite

Súhlasím s tým, že národná identita je implicitne prítomná v našej ústave od jej prijatia v roku 1992. Národná identita existuje a vyvíja sa ako prirodzená súčasť národného života spoločenstva a premieta sa aj do ústavy. Tak tomu bolo aj v roku 1992, keď boli položené základy republikánskeho, zvrchovaného a demokratického a právneho štátu. Domnievam sa, že ústava v jej formálnom vyjadrení (vrátane zmien, ktorými prešla) sa doteraz nikdy nedostala do rozporu s implicitne prítomnou národnou identitou. Táto nebola doteraz ani raz popretá ústavou alebo jej zmenami a ani raz sa nepresadila ústavná úprava, ktorá by predstavovala zásah do prirodzene (implicitne) existujúcej národnej identity.

Ak sa ústavodarca rozhodne v tomto čase národnú identitu vyjadriť v ústave aj explicitne, je to jeho právo a výsledok toho, že sa nájde také spojenie poslancov parlamentu, ktorí sa s tým stotožnia. Vytvorí sa tým základ pre ďalšie uchopenie tejto identity v činnosti ústavných a ďalších orgánov Slovenskej republiky.

Dovolím si povedať, že súčasťou národnej identity je aj to, že sa identifikujeme ako Európania, ako prirodzená súčasť Európy, a to nielen v zmysle geografickom, ale najmä v zmysle hodnotovom. Že patríme do Európy. Aj preto je súčasťou národnej identity aj naša otvorenosť v Európe vyjadrená najmä členstvom v Európskej únii. Členstvo v Európskej únii pôvodné hodnoty ústavy posilnilo.

Slovenská republika sa nezaradila do spoločenstva hodnotovo heterogénnych štátov, s ktorými by ju nič nespájalo. Práve naopak, iba hodnotová príbuznosť umožnila vstup do Európskej únie. A iba zvrchovanosť Slovenskej republiky. Tá zostala aj po vstupe do Únie zachovaná a ja dokonca tvrdím, že bola posilnená. Iba zvrchovaný štát môže byť riadnym členom Európskej únie a podieľať sa na rozhodovaniach v nej.

Štátnu ideológiu nemožno zamieňať s národnou identitou

Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Požiadavka druhej vety čl. 1 ods. 1 ústavy znamená v prvom rade to, že Slovenská republika nemá žiadne štátne náboženstvo a ani žiadnu štátnu ideológiu. To ale neznamená, že Slovenská republika nemá žiadny hodnotový základ. Silným zdrojom hodnôt je práve ústava ako zdroj hodnôt v princípoch republikánskeho, zvrchovaného, demokratického a právneho štátu, ale aj integrovaného štátu.

Štátnu ideológiu nemožno s národnou identitou zamieňať. Národná identita existuje a vyvíja sa prirodzene ako súčasť života národného spoločenstva. Štátna ideológia, ktorá by nebola v súlade s takto prirodzene exitujúcou národnou identitou, nemá šancu na prežitie, ani keby bola vyjadrená v ústave. Napokon, máme s tým svoju vlastnú reálnu historickú skúsenosť.

Národná identita v navrhovanom čl. 7 ods. 6 ústavy je súčasťou zvrchovanosti. Pre mňa je to práve zvrchovanosť, ktorá je jadrom navrhovaného doplnenia ústavy v čl. 7 ods. 6. Slovenská republika je členom mnohých medzinárodných organizácií, je zmluvnou stranou mnohých medzinárodných zmlúv. Predpokladom na toto medzinárodné angažovanie je jej zvrchovanosť navonok.

Jej „dvojičkou“ je zvrchovanosť dovnútra, ktorej minimálnu úroveň predstavuje národná identita. Inak povedané, Slovenská republika sa môže na základe svojej vonkajšej zvrchovanosti medzinárodne angažovať do tej miery, kým nebude dotknutá jej vnútorná zvrchovanosť tvorená národnou identitou. To rovnako platí, ak národná identita v ústave výslovne vyjadrená nie je a je prítomná iba implicitne, ale pri jej formálnom vyjadrení existuje normatívny základ na posúdenie toho, či ide o zásah do národnej identity (minimálnej miery vnútornej zvrchovanosti) alebo nie.

Rovnako tak navrhovaný čl. 7 ods. 7 ústavy. Slovenská republika preniesla výkon časti svojich práv na Európsku úniu. Tento prenos ale nebol jednorazový ku dňu vstupu do Európskej únie. Čl. 7 ods. 2 ústavy je stále živá norma. Dnes neexistuje ucelený katalóg rozsahu výkonu časti práv, ktoré boli prenesené. Pričom táto otázka nie je bez významu.

Bol predmetom prenosu aj výkon práv v oblasti napríklad zdravotníckych štandardov? Navrhovaný čl. 7 ods. 7 ústavy predstavuje základ pre poznanie rozsahu čl. 7 ods. 2 prvej vety ústavy. A to posilňuje naše členstvo v Európskej únii, pretože sa amorfné znenie ústavy oprie o jasný základ.

Nejde v tomto prípade o „odvolanie súhlasu“ s prenosom výkonu časti práv vo veciach tvorených národnú identitu, pretože k tomuto prenosu ani nemohlo dôjsť. Ak by sme slová ústavy o možnosti prenosu výkonu časti práv na Európsku úniu chápali tak, že to vlastne boli všetky práva alebo že to boli či sú práva podľa rozsahu stanovenom inštitúciami Európskej únie (najmä, ale nielen jej Súdnym dvorom), boli by tie slová v ústave v podstate zbytočné.

Pri zohľadnení opakovane vysloveného názoru Ústavného súdu, že slová v ústave nie sú bez významu, im treba nejaký význam pripísať. Ten je v tom, že prenos výkonu časti práv je vecne obmedzený a že ten, kto s rozsahom tohto obmedzenia nakladá, je Slovenská republika. A tu sa limit prenosu vyjadruje výslovne.

Z hľadiska formulácie čl. 7 ods. 6 návrhu novely ústavy je pre mňa tiež dôležité, že navrhované znenie národnej identity je otvorené. Ono nepredpisuje žiadny konkrétny výsledok ani cieľ. Hovorí o veciach, ktoré sú prirodzenou súčasťou života akéhokoľvek ľudského spoločenstva. To iba spoločnosť, ktorá je radikálne nacionalistická a prežito kresťansky dogmatická sa hlási k ochrane života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka?

Dúfam, že nie. Ústava sa hlási k hodnotám ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ale neuvádza, čo má byť ich konkrétnym výsledkom.

Ústava čl. 7 ods. 6 nebude ideologicky fixovaná alebo znehybnená. To sa ani nedá dosiahnuť. Život národného spoločenstva bude pokračovať ďalej a žiadna zmena ústavy ho nezastaví. Ak autor príspevku v Sme hovorí o nových formách, významoch a realizačných kontextoch, súhlasím s ním. Ak naša generácia ako prirodzenú súčasť svojej existencie má nejaké chápanie významu a obsahu slov ako rodičovstvo a rodina, verejná morálka, osobný stav alebo kultúra, tak je úplne v poriadku, ak generácie, ktoré prídu po nás si buď zachovajú toto chápanie a význam v ústave použitých slov, alebo ho zmenia, a to aj radikálne. Znenie čl. 7 ods. 6 ústavy tomu nebráni.

Čo je ale dôležité, nech už budú nasledujúce generácie chápať tieto hodnoty obsahovo akokoľvek, musí ísť o výsledok slobodného, prirodzeného vývoja vnímania a chápania národnej identity toho spoločenstva a o výsledok jeho slobodného rozhodnutia.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.