Vývoj francúzskeho politického režimu: od monarchie k Piatej republike

Francúzsko dosiahlo vrchol za vlády Ľudovíta XIV., ktorý upevnil absolutizmus. Jeho posilnenie moci však neviedlo k trvalej stabilite monarchie. Jeho pravnuk Ľudovít XVI. bol v roku 1793 popravený, čo ukončilo monarchiu. Jej pád bol oslavovaný, napriek tomu túžba po múdrom vodcovi a rovnosti pretrvala.

Tento ideál sa snúbi s pragmatizmom v postave prezidenta, ktorý musí byť monarchom aj ľudovým vodcom. Macron však v tejto úlohe zlyháva, keďže pôsobí skôr ako nedostupný monarcha – Jupiter.

Ochrana pred nestabilitou

Hlboké archetypy každého národa odhaľujú jeho historické ašpirácie. Tie sa však prejavujú v konkrétnych historických udalostiach. Súčasný francúzsky režim, označovaný ako Piata republika, vznikol v roku 1958. Aby sme pochopili jeho funkciu, musíme skúmať príčiny zmeny režimu.

Nespokojnosť so Štvrtou republikou pramenila z roztriešteného parlamentu, ktorý iba za dvanásť rokov vytvoril 21 vlád. Vnútorné politické spory negatívne ovplyvnili ekonomickú obnovu krajiny po druhej svetovej vojne. Nestabilita sa prejavila aj v zahraničnej politike – strata Indočíny a alžírska kríza v roku 1958 urýchlili pád režimu.

Prezident René Coty, čeliaci chaosu, povolal Charlesa de Gaulla, vojnového hrdinu, ktorý v roku 1946 odstúpil z čela dočasnej vlády pre nezhody o ústavných právomociach. De Gaulle, vtedy v politickom ústraní, sa prezentoval ako záchranca republiky. Túto úlohu prijal pod podmienkou vytvorenia novej ústavy, ktorá položila základ Piatej republiky.

Ústavná reforma posilnila právomoci prezidenta, ktorého od roku 1962 volia priamo ľudia. Súčasne bola obmedzená úloha parlamentu a posilnená výkonná moc. Nový mechanizmus sťažil pád vlády – na vyslovenie nedôvery bola potrebná absolútna väčšina všetkých poslancov, nie iba prítomných, ako to bolo za Štvrtej republiky. Tento systém sťažoval časté striedanie vlád, pretože získanie absolútnej väčšiny bolo náročnejšie.

Nedokonalosti republiky

Piata republika priniesla stabilitu, aj keď nie je bez chýb. Efektívne fungovanie výkonnej moci predpokladá, že prezident má silnú podporu v parlamente. Pokiaľ hlava štátu a premiér pochádzajú z rôznych politických táborov, nastáva takzvaná kohabitácia, keď je moc prezidenta oslabená. Tento stav nie je ideálny.

Aby sa mu predišlo, Francúzsko v rokoch 2000 až 2001 skrátilo prezidentský mandát zo siedmich na päť rokov, čím synchronizovalo volebné obdobie prezidenta a parlamentu. Parlamentné voľby navyše nasledujú krátko po prezidentských, čo zvyšuje pravdepodobnosť, že prezident získa parlamentnú podporu. Aj napriek týmto reformám zostáva systém Piatej republiky zložitý a politická stabilita nie je plne zaručená.

Tento nedostatok stability sa prejavil pri znovuzvolení prezidenta Emmanuela Macrona v roku 2022. Ten obhájil svoj mandát stratégiou budovania „hrádze“ proti extrémizmu, najmä proti Marine Le Penovej. Jeho zvolenie tak nebolo primárne prejavom podpory jeho programu, ale odporom voči národnokonzervatívnej političke.

Nespokojnosť s Macronovým vedením sa prejavila v parlamentných voľbách, kde jeho strana získala iba 245 kresiel v porovnaní s 350 v predchádzajúcom období. Na získanie väčšiny potreboval 289 kresiel. Tento výsledok predznamenal politickú nestabilitu, ktorá pretrváva od roku 2022.

Po neúspechu v európskych voľbách v júni 2024 prezident Emmanuel Macron nečakane rozpustil Národné zhromaždenie. Tento krok prirovnal k hodeniu odisteného granátu. A mal pravdu. Rozhodnutie zaskočilo politickú scénu najmä preto, že oslabilo jeho vlastnú pozíciu.

Výsledky predčasných parlamentných volieb tento predpoklad potvrdili: Macronovo politické zoskupenie získalo iba 159 kresiel, čo je výrazný pokles oproti 245 mandátom z roku 2022. Nestabilita systému Piatej republiky sa tak naplno prejavila. Počas jedného roka sa vo Francúzsku vystriedali traja premiéri a nie je isté, či súčasný predseda vlády vydrží do konca roka 2025.

Inštitucionálna kríza

Kríza vo Francúzsku nie je iba politická či ekonomická, ale predovšetkým inštitucionálna. Politici aktuálne narážajú na neschopnosť riešiť rastúci štátny deficit. Plánom jednotlivých strán chýba realistickosť a neponúkajú udržateľné riešenia. Napríklad návrh niekdajšieho premiéra Francoisa Bayroua na úsporu 43 miliárd eur nezískal širokú podporu a sám osebe by krízu iba oddialil, nie vyriešil.

Piata republika v súčasných podmienkach ponúka dve hlavné cesty riešenia. Prvou je ďalšie rozpustenie parlamentu a vypísanie nových volieb, čo presadzuje Národné združenie (Rassemblement National). Táto strana by v nových voľbách pravdepodobne posilnila, čo by jej zaistilo väčší vplyv a financie.

Je však nepravdepodobné, že by získala absolútnu väčšinu potrebnú na zostavenie vlády, ktorú by prezident musel rešpektovať. Vzhľadom na to, že nové parlamentné voľby je možné vypísať najskôr rok po predchádzajúcich, hrozí zablokovanie politickej scény až do prezidentských volieb v roku 2027. Francúzsko by tak stratilo dva roky politickej stability.

Druhou možnosťou je demisia prezidenta a vypísanie predčasných prezidentských volieb. Nový prezident by mohol vypísať parlamentné voľby a vytvoriť stabilnú vládu na päť rokov. Táto možnosť je však málo realistická.

Macron nemá v úmysle rezignovať a chce svoj mandát doviesť do konca. Impeachment prezidenta je teoreticky možný, ale v histórii Piatej republiky nikdy nenastal. Navyše na francúzskej politickej scéne chýba silný kandidát, ktorý by dokázal zjednotiť národ a získať širokú podporu. Predčasné prezidentské voľby by tak nemuseli priniesť riešenie.

Treťou – radikálnou – možnosťou je premena inštitúcií Piatej republiky na klasickú parlamentnú demokraciu podľa vzoru iných západných krajín. Tento krok by si však vyžadoval zásadnú ústavnú reformu a širokú politickú zhodu, čo je v súčasnom roztrieštenom prostredí takmer nemožné.

Autor: Matěj Široký