Táto jednota umožňuje občanom spolupracovať a jednotná mena túto hospodársku jednotu vyjadruje a posilňuje. Navyše prirodzene zaisťuje prerozdeľovanie prostriedkov medzi regiónmi, čím vyrovnáva ekonomické nerovnosti.
Spoločná mena je, naopak, iba ekonomický a technický nástroj, keď viac štátov používa jednu menu namiesto svojich národných mien. Hlavným dôvodom zavedenia eura bolo odstránenie kurzových rizík a fixácia výmenných kurzov. K podstatným výhodám euromeny patrilo zrušenie radov pred zmenárňami a zníženie nákladov na finančné transakcie spojené s výmenou mien.
Výmenou za tieto výhody sa však štáty vzdali menovej suverenity. Nemôžu samostatne určovať menovú politiku ani rozhodovať o devalvácii svojej meny, ak by to napríklad potrebovala národná ekonomika. Spoločná mena na rozdiel od tej jednotnej nevytvára prirodzený presun prostriedkov od bohatších regiónov k chudobnejším, pretože Európska únia nie je federáciou, ale spoločenstvom národných štátov.
Euro zlyhalo, pretože politici a občania nepochopili rozdiel medzi spoločnou a jednotnou menou. Euro bolo ideologickým, a nie ekonomickým projektom, ktorého úspech by vyžadoval federalizáciu Európy. V roku 2025 sme však od federálnej Európy vzdialenejší ako v roku 2002.
Víťazi a porazení prijatia eura
Dnes máme jedinečnú príležitosť pochopiť, čo mnohým unikalo v roku 2002. S druhým mandátom Donalda Trumpa sa otázka meny – najmä jej sily – stala kľúčovou. Problémom mnohých západných ekonomík je premena z výrobnej na spotrebnú. Silná mena viedla k tomu, že dovoz sa stal výhodnejší ako vývoz. Krajiny s dlhodobo zápornou obchodnou bilanciou postupne chudobnejú.
Bilancia zahraničného obchodu mala prirodzený mechanizmus, ako tento problém riešiť – výmenný kurz. Ten možno ovplyvňovať aj umelo, čo je napríklad cieľom politík Donalda Trumpa. Na zvrátenie tohto trendu je potrebné oslabiť vlastnú menu, aby bola konkurencieschopnejšia. Platí teda, že úspech exportu spočíva v slabšej mene.
Veľkým víťazom prijatia eura bolo Nemecko. Nová mena mu umožnila vyriešiť dva problémy naraz. Nemci prestali lipnúť na silnej marke, ktorá bola síce symbolom úspechu, ale komplikovala export. Z historických skúseností s infláciou Nemci preferovali stabilitu a silnú menu. S príchodom európskej meny sa to zmenilo – euro fakticky skryto devalvovalo nemeckú marku.
Vďaka tomu sa nemecký priemysel stal ešte konkurencieschopnejší ako jeho priami konkurenti, najmä Francúzsko a Taliansko. Tieto krajiny sa, naopak, museli vyrovnať s opačným problémom, pretože ich exportéri potrebovali fungovať v režime silnej meny. Tento nerovný boj viedol k postupnému úpadku francúzskej ekonomiky, čo najlepšie ilustruje jej rastúci štátny dlh.
Karta sa otočila
Kritici eura, napríklad Emmanuel Todd, poukazujú na to, že Európa nie je kultúrne ani sociálne homogénna. Rôzne štáty majú odlišné rodinné modely, etnické zloženie a historické hodnoty, čo podľa nich robí jednotné ekonomické a menové riešenie, ako je euro, „násilným“ spojením nezlučiteľných realít.
Francúzsko a Taliansko boli zvyknuté riešiť svoje hospodárske problémy devalváciou vlastných mien. To s eurom nie je možné, pretože výmenný kurz bol v roku 2002 zafixovaný. Teraz sa však ukazuje, že spoločná mena chráni Francúzsko pred štátnym bankrotom. Ratingová agentúra Fitch nedávno krajine galského kohúta znížila rating a ďalšie agentúry ju budú pravdepodobne nasledovať.
Zníženie ratingu automaticky zvyšuje výnosy na francúzskych dlhopisoch. Francúzsko si teraz požičiava na desať rokov s úrokom 3,5 percenta. Tento úrok postupne rastie, ale nie je to žiadna katastrofa. Na porovnanie, Nemecko si požičiava za 2,7 percenta.
Silu eura pochopíme, keď sa pozrieme na výnosy nórskych štátnych dlhopisov. Tie väčšina ratingových agentúr považuje za najkvalitnejšie. Napriek tomu ich desaťročné výnosy presahujú francúzske – Nórsko si požičiava za štyri percentá. Ako je to možné?
Odpoveď tkvie práve v eure. Veľké inštitúcie, ako poisťovne a dôchodkové fondy, disponujú obrovskou hotovosťou v eurách. Z dôvodu svojich vnútorných predpisov investujú predovšetkým do dlhopisov denominovaných v eurách. Investori, ktorí chcú vyšší výnos, volia francúzske dlhopisy pred nemeckými, pretože veria, že aj napriek problémom Francúzska projekt eura nepoklesne.
Medzi investormi je tak stále veľký záujem o francúzske obligácie, čo udržuje ich výnosy relatívne nízke. Európska centrálna banka navyše dala najavo, že bude brániť špekuláciám na národné dlhopisy. Francúzsko tak vďaka euru získava čas, ktorý však nie je neobmedzený. Osud Európy závisí od toho, či spomínaná krajina dokáže tento čas v nasledujúcich rokoch využiť na zníženie štátnych deficitov.
Autor: Matěj Široký
