Ficovi súperi sa spoliehajú na masové protesty, ale to pravicovému voličovi nestačí

Strana SaS a Demokrati prichádzajú s pochabými nápadmi, ako je Generálny štrajk, ktorý svedčí skôr o potešení z extázy na námestiach. Na nich sa politik zaiste cíti dobre, keď mu davy skandujú ako rockovej hviezde a z tejto puberty sa už nikdy neprebudí. Pre ľudí ako Alojz Hlina je tribúna vrchol kariérneho politického rastu.

Tento prístup však len ilustruje neschopnosť opozície prísť s dôveryhodnou alternatívou a rozumnou predstavou o spravovaní štátu, keďže pre väčšinu občanov Slovenska – dokonca aj pre tých, ktorí sú na Ficovu vládu nahnevaní – pôsobia ešte ako vážnejší problém, ako vládne zoskupenie.

Pri pohľade na opozičných lídrov na námestiach sa len ťažko ubrániť dojmu, že by dokázali pôsobiť ako reálna alternatíva voči vláde, ktorú by Slovensko celkom akútne potrebovalo.  

Tento problém opozície nič neodzrkadľuje viac, ako ich prístup k vládnej konsolidácii, ktorú predstavujú ako Ficove ožobračovanie krajiny a dokážu tento slogan efektne vyžmýkať na námestiach.  

Opozícia nemá dôveryhodný plán 

Hoci ide o ideálnu príležitosť dostať vládu do úzkych, opozícia z toho nedokáže vyťažiť. Nevie totiž prísť s dôveryhodným plánom, ako by malo krotenie výdavkov štátu a nové dane vyzerať správne. Opozičné strany neprišli so žiadnymi návrhmi, ako by vyzerala ich konsolidácia, bez ktorej by sa nezaobišlo ani ich vládnutie.

V opozícii sa navyše nachádzajú najväčší fanúšikovia nadnárodných politík, ktoré sú zodpovedné za vážne finančné problémy. Progresívci ako lídri opozičníkov sú až fanatickými podporovateľmi Green Dealu, emisných noriem, zelenej politiky a likvidácie európskeho priemyslu všeobecne. Tieto politiky už hodnú dobu sťahujú Európu ekonomicky ku dnu a oberajú nás o konkurencieschopnosť.

Strana PS si však pokračovanie tejto nešťastnej klimatickej politiky vložila priamo do programu s názvom Veľký tresk, v ktorom predstavila svoju víziu o ekonomickom spravovaní štátu. Predstavy zelených progresívcov v kombinácii s odrezaním Slovenska od lacných ruských energonosičov pritom prinesie veľmi vážne problémy, ktorých rozmer, veľkosť a dosah dnes nedokáže nik ani len odhadnúť. Len málokto by si dnes však na perspektívu slovenského priemyslu stavil viac ako deravý groš.

Progresívci by problém ešte zhoršovali

Progresívci tak politicky reprezentujú a podporujú stav, v ktorom by boli štátne financie ešte v horšom stave, ako v súčasnosti sú. V množstve zorientovaných opozičných voličov, ktorí nepodliehajú progresívnym utópiám, to vyvoláva skepsu voči tomu, že by pri zmene vlády išlo o posun k lepšiemu.

Opozičné strany takmer do nohy podporujú masívne zvyšovanie výdavkov na zbrojenie, ktoré by samo osebe malo veľkosť konsolidácie (zvýšenie rozpočtu armády na 3,5 percenta by znamenalo o 2,1 miliardy ročne viac oproti súčasnému stavu). Podporujú tiež čo najdlhšie pokračovanie vojny na Ukrajine (keďže koniec vojny znamená prehru), ktorá bude mať najvážnejšie dôsledky práve pre východné krajiny NATO, ako je Slovensko či Maďarsko.

Proti vláde vytiahli chytľavý slogan o tom, ako Fico ožobračuje Slovensko.

Týmito slovami síce dokážu elektrizovať zradikalizované davy, ktoré chodia na masové protesty. Opoziční lídri sa ich už naučili držať vo vare v zásade akýmkoľvek populistickým či demagogickým sloganom.

Najvyššiu účasť mali protesty proti údajnému odchádzaniu Slovenska z EÚ a NATO, čo bola asi najvážnejšia a zrejme aj najhlúpejšia opozičná dezinfokampaň.   

Masy ľudí na námestiach však netvoria rozhodujúcu silu opozičných voličov. Tí po porážke Ficovej vlády nielen túžia, ale očakávajú aj predstavu, ako by sa k nej opozícia mohla politicky dopracovať. A tá stále neprichádza.

Ficov kalkul

Naopak, omnoho jasnejšie v tom má koalícia, ktorá má dôvod na pokojný spánok. Politikovi sa ľahko spí, ak neexistuje protivník, alebo ak je súperom ten, koho viete schovať do vrecka.

Hlasy z vnútra koalície vravia, že Fico s nemohúcnosťou opozície vyslovene kalkuluje. Ak by k stvoreniu novej vlády po voľbách 2025 došlo, obsahovala by nielen dva protirečiace elementy, ktoré sú si navzájom väčšími súpermi, ako je pre nich Robert Fico (ako to bolo počas vlád 2020 – 2023). Tentoraz by takéto elementy mala až tri.

Nielen progresívci a KDH sú kultúrne nekompatibilné strany, ktorých konflikt je vpísaný v ich DNA. Tretím problémom je Hnutie Slovensko. Strana SaS sa premenila na progresívnu stranu, nedokáže byť dnes korektívom stredovej politiky, ktorá by mohla fungovať ako tmel. 

Slogan „lebo Fico“ dokáže fungovať ako tmel pre navzájom znepriatelené opozičné strany pred voľbami. Na druhý deň po voľbách, teda v momente porážky Smeru (k prečísleniu jeho volebného bloku zrejme naozaj môže dôjsť aj s aritmetickým započítaním "Matovičovych žetónov") sa tento jediný spájací prvok rozpadne a novú vládu budú skladať strany, ktoré sú si navzájom najväčším nepriateľom.

Robert Fico ráta s tým, že si nakrátko vydýchne, vezme pukance a bude sa poldruha roka pozerať na vládu topiacich sa vo vlastných konfliktoch.

Nutnosť konsolidačných balíčkov, ktorá sa vzhľadom na prichádzajúcu krízu stane každoročnou rutinou, premiérovi dáva ďalší dôvod na to, aby mu prestávka prišla vhod.

Fico síce dokáže vyhrávať voľby, ale jeho dôveryhodnosť sa rýchlo vyčerpáva. Pred dvomi rokmi vyhral voľby a vrátil sa ako spasiteľ, ktorý krajinu zachránil pred katastrofou Matovičovej, Hegerovej a Ódorovej vlády.

Presne takto to videla kľúčová väčšina Slovenska, ktorá rozhodla voľby. V polčase vládnutia je však dôvera vo vládu na dne. Prefíkaný premiér ju dokáže obnoviť až potom, ako sa vládnutia nakrátko chopia jeho súperi. Potom sa opäť môže vrátiť ako záchranca.

To je zrejme aj jediný účel súčasnej opozície. Obslúžiť Fica v jeho potrebách, v ktorých dokáže manévrovať lepšie ako jeho súperi. Z konania lídrov opozície necítiť, že by mala ambíciu na niečo väčšie.

Nemohúcnosť opozície pekne ilustruje výrok podpredsedu strany Demokrati Juraja Šeligu v relácii Richarda Dírera, keď reagoval na námietku rozháranej opozície: „Radšej by som mal štyri roky hašterenia Matoviča so Sulíkom, ako jeden rok vlády Fica.“ Ozval sa nadšený potlesk.  

Proti gustu žiaden dišputát... Kiežby však Šeliga opisoval skutočnú dilemu. Slovensku skôr hrozí, že po štyroch rokoch vlády Fica príde jeden rok hašterenia protificovskej vlády a následne ďalší návrat vlády Smeru ako záchrancu pred kolapsom. Opoziční lídri na tento problém nedokážu dať dôveryhodnú odpoveď. 

Opozičné veľké tresky a hlboké orby sú len variáciou na matovičovskú politiku, podľa ktorej sa všetky problémy Slovenska vyriešia vtedy, keď sa ukončí korupcia. To však nie je politická odpoveď, ale odpoveď protikorupčného aktivistu. Opozícia v tejto polohe hovie dlhodobo, ale čoraz viac sa do nej prepadá.

Kým Fico reprezentuje dlhodobú stagnáciu, opozícia stagfláciu.

Stav, keď sa dlhodobý problém štrukturálne zabetónuje neexistenciou únikovej cesty. V opozičnom prostredí sa šíria heslá o tom, že je to u nás ako za mečiarizmu. V skutočnosti je to ešte horšie. V roku 1998 existovala alternatíva. Dnes opozičný priestor obsadili strany, ktoré pred časťou krajiny vzbudzujú väčšiu hrôzu ako koalícia (ktorej vďaka tomu ochotne odpustia aj to, čo by jej inak neprepáčili), tá druhá časť volí opozíciu, ale bez viery, že by od nej mohla očakávať plnohodnotné vládnutie.

Bez opozície niet tlaku na premiéra

Neexistencia opozície je hlavným dôvodom, prečo nie je možné dostať premiéra pod naozajstný tlak, ktorý by ho nútil hľadal pre Slovensko skutočné riešenia, napríklad pri konsolidácii – ktorá v jeho podaní dopadla mizerne, spoliehajúc sa na ploché nápady svojho ministra financií.

Podobne to dopadlo aj pri likvidácii Špeciálnej prokuratúry a NAKA. Zrušil ich Fico – ale za výdatného prispenia opozičných politikov, ktorí neboli ochotní priznať problém, ktorí v týchto elitných inštitúciách vznikol.

Volič Smeru a Hlasu veľa iných možností nemá. A to dokonca ani ten, ktorý nad týmito stranami už dávnejšie zlomil palicu, no pri pohľade do opozície ich považuje za to menšie zlo.

Pohľad na potenciálnu vládu PS a Matoviča s Demokratmi v ňom dokáže spoľahlivo vybudiť zdesenie.

Opozícia si svoj problém zjavne neuvedomuje. Snaží sa izolovať Igora Matoviča, ale čoraz viac sa na neho podobá. Neprináša politiku, len hecuje nahnevané tribúny.