Ak francúzsky prezident vie na medzinárodnej úrovni dať najavo, že Francúzsko stále niečo znamená, sú mu ochotní odpustiť aj všeličo z domácej politiky. Naposledy sa to podarilo Jacquesovi Chiracovi. Odmietnutím americkej vojny v Iraku vyvolal hnev amerických neokonzervatívcov, ale doma získal na stratenej obľube. História mu navyše dala za pravdu.

Jeho nástupcovia takú šťastnú ruku nemali. Obaja boli svojho času za svoje zahraničné intervencie doma oslavovaní, ale napriek tomu zostali inak takí neobľúbení, že ani jeden nedosiahol znovuzvolenie. Navyše po Sarkozym zostáva katastrofa v Líbyi a Hollandova „záchrana“ Mali nakoniec viedla k vyhnaniu Francúzov zo Sahelu.

Do zahraničnej politiky uteká aj Emmanuel Macron. Nie však po Chiracovom vzore, ale ako Sarkozy s Hollandom. Len s oveľa s nebezpečnejšími dôsledkami.

„Úspechy“ aj neúspechy

Predovšetkým má dôvod, pred čím utekať. To, čo považuje za úspechy svojej liberálnej politiky, teda reformu štátnych železníc, daňovú reformu v prospech najmajetnejších, greendealové opatrenia, dôchodkovú reformu, neutralizáciu protestu odborov, poľnohospodárov či žltých viest, vyvoláva nenávisť či opovrhnutie väčšej časti Francúzska.