Macronove katastrofálne úteky do geopolitiky

Ak francúzsky prezident vie na medzinárodnej úrovni dať najavo, že Francúzsko stále niečo znamená, sú mu ochotní odpustiť aj všeličo z domácej politiky. Naposledy sa to podarilo Jacquesovi Chiracovi. Odmietnutím americkej vojny v Iraku vyvolal hnev amerických neokonzervatívcov, ale doma získal na stratenej obľube. História mu navyše dala za pravdu.

Jeho nástupcovia takú šťastnú ruku nemali. Obaja boli svojho času za svoje zahraničné intervencie doma oslavovaní, ale napriek tomu zostali inak takí neobľúbení, že ani jeden nedosiahol znovuzvolenie. Navyše po Sarkozym zostáva katastrofa v Líbyi a Hollandova „záchrana“ Mali nakoniec viedla k vyhnaniu Francúzov zo Sahelu.

Do zahraničnej politiky uteká aj Emmanuel Macron. Nie však po Chiracovom vzore, ale ako Sarkozy s Hollandom. Len s oveľa s nebezpečnejšími dôsledkami.

„Úspechy“ aj neúspechy

Predovšetkým má dôvod, pred čím utekať. To, čo považuje za úspechy svojej liberálnej politiky, teda reformu štátnych železníc, daňovú reformu v prospech najmajetnejších, greendealové opatrenia, dôchodkovú reformu, neutralizáciu protestu odborov, poľnohospodárov či žltých viest, vyvoláva nenávisť či opovrhnutie väčšej časti Francúzska.

Druhé prezidentské obdobie získal len vďaka podpore oligarchov, ktorí kontrolujú hlavné médiá, a vďaka mobilizácii proti údajnej fašistickej hrozbe, ktorú vraj predstavuje národnokonzervatívna Marine Le Penová.

A potom sú tu reálne neúspechy: narastajúce deficity verejných financií, masová mimoeurópska migrácia, nezvládnutá integrácia nových generácií migrantov či minuloročné predčasné voľby, ktorých výsledkom je nemožnosť nájsť akúkoľvek vládnu väčšinu.

Nie div, že v posledných prieskumoch klesla jeho podpora na 17-percentné dno, pričom 54 percent Francúzov je s ním nespokojných „silne“, čím očividne súťaží s českým premiérom Petrom Fialom o svetový titul najmenej obľúbeného šéfa štátu.

Na štyri svetové strany

Každý francúzsky prezident očakáva priaznivé vetry, ktoré ho môžu vyniesť z domácich ťažkostí, hneď zo štyroch svetových strán. Na severe má Brusel a Berlín – Európsku úniu, v ktorej má Francúzsko kľúčovú úlohu, a jeho rozhodujúci štát, s ktorým ho viaže špeciálny vzťah.

Na juhu má Afriku – jej severné, západné a stredné oblasti sú z veľkej časti frankofónne, ich predstavitelia sa tradične obracajú k Parížu ako k prirodzenému centru.

Na východe sa rozkladá Orient. Na Blízkom východe Francúzsko pestuje vzťahy s arabskými štátmi, stavia sa do úlohy ochrancu Libanonu a blízkovýchodných kresťanov, zaujíma sa o Sýriu a Izrael. Na Kaukaze má zvláštne vzťahy s Arménskom, pretože vo Francúzsku žije významná arménska diaspóra. Počas studenej vojny aj po nej budovala vlastný prístup k Iránu, Číne a Rusku, ktorý tieto krajiny oceňovali.

Na Západe je Washington a New York. Vzťahy s USA sú poznačené nenaplniteľným, a teda frustrujúcim francúzskym úsilím o rovnoprávne partnerstvo, ale aj istou americkou fascináciou Francúzskom. V New Yorku sídli OSN, v ktorej má Francúzsko stále kreslo člena Bezpečnostnej rady, ktoré mu dáva v medzinárodných rokovaniach silnejšie postavenie, než by zodpovedalo jeho reálnej geopolitickej váhe.

Napríklad Chiracovu obľubu počas irackej krízy niesli vetry východu i západu. So svojou znalosťou Blízkeho východu chápal riziká vojny v Iraku a správne varoval pred vojenským dobrodružstvom v Iráne. V New Yorku potom mohol v najdôležitejšom orgáne OSN uprieť americkej intervencii legitimitu. Ku cti mu potom slúžila aj záplava nenávisti, ktorú zažilo Francúzsko aj on sám v amerických médiách.

Relatívne vydarený prvý mandát

Treba povedať, že Macron si v prvom prezidentskom období neviedol na medzinárodnej scéne vôbec zle, predovšetkým smerom na západ, východ a juh. Podarilo sa mu nadviazať partnerský vzťah s Trumpom, ktorý mu síce nedával možnosť niečo ovplyvniť, ale s americkým prezidentom dokázal komunikovať lepšie ako iní európski predstavitelia.

Súčasne sa opakovane stretával s Putinom a v roku 2019 začal dokonca pripravovať strategické partnerstvo s Ruskom, ktoré znepokojovalo európskych rusofóbov.

V boji s džihádistami v africkom Sahele dával dohromady spoločnú protiteroristickú štruktúru G5 Sahel (Mauretánia, Burkina Faso, Mali, Niger, Čad) a do regiónu sa mu podarilo zaangažovať európskych spojencov. Európska misia Takuba pod francúzskym velením zahŕňala ďalších pätnásť štátov EÚ (od Portugalska po Estónsko). Česko dokonca pri tejto príležitosti v malijskom Bamaku otvorilo ambasádu.

Relatívne najslabší bol smerom k severu. Prednášal síce vizionárske prejavy o veľkej európskej budúcnosti a strategickej nezávislosti od USA, ale kancelárka Angela Merkelová vo svojom triezvom a niekedy až prízemnom pohľade na vec nebola podobne nadšená. Navyše nemeckí konzervatívci európsku nezávislosť od USA nikdy nepodporovali. Merkelovej zároveň chýbali reformy, ktoré by riešili chronické problémy francúzskej ekonomiky zaťažujúce ich bilaterálne vzťahy, ako aj eurozónu.

Nemožno povedať ani to, že by pred domácimi problémami utekal do sveta. V domácej politike dokázal nakoniec napriek protestom presadiť a udržať si svoju relatívnu politickú stabilitu. Počas piatich rokov prvého obdobia vládol iba s dvomi premiérmi a výmeny ministrov nepresahovali zvyklosti Piatej republiky, čo výrazne kontrastuje s jeho druhým obdobím.

Po tri a pol roku nastupuje už piaty premiér, o ktorom sa dá povedať iba to, že nemá šancu byť úspešnejší ako jeho traja predchodcovia, ktorí sa od minuloročných volieb pokúšali zostaviť vládu.

Od konca leta súťažia odbory s Mélenchonovou radikálnou ľavicou v tom, kto dokáže Francúzsko lepšie paralyzovať. Opozícia žiada predčasné voľby a silnejú hlasy po Macronovej demisii.

Keď redaktori francúzskeho týždenníka Marianne chceli pred druhým kolom ostatných prezidentských volieb dať na obálku fotky oboch kandidátov, Macronovu s popisom „hnev“ a Le Penovej s popisom „chaos“, majiteľ časopisu, český oligarcha Daniel Křetínský, svojich redaktorov scenzuroval. Prinútil ich zmeniť nápisy na (pre Macrona priaznivejšie) „napriek hnevu... vyhnúť sa chaosu“. Realita Macronovho druhého obdobia však prekonala aj scenzurovanú obavu. Francúzi sú na Macrona neskutočne nahnevaní a krajina je v chaose.

V druhom sa mu všetko rozpadá

Zahraničné pôsobenie tento úpadok nijako nevyvažuje, naopak, verne mu zodpovedá. Od znovuzvolenia na jar 2022 sa prezidentovi na medzinárodnej scéne nepodarilo takmer nič a rozpadlo sa aj to, čo sa predtým zdanlivo darilo.

Najviditeľnejšie je radikálne oslabenie francúzskej roly v Afrike. Štátom Sahelu došla s Francúzskom trpezlivosť. Vojenské prevraty v Mali, Burkine Faso a Nigeri vyniesli na čelá štátov vlády, ktoré Francúzov a ďalších Európanov poslali domov. To isté urobil aj Čad a Senegal.

V týchto krokoch sa môžu vlády spoliehať na širokú podporu verejnej mienky svojich krajín. Vojenské projekty Takuba a G5 Sahel sa rozplynuli ako para nad hrncom. Česi ambasádu v Bamaku opäť zavreli a dnes už ju tam nemá ani Francúzsko.

Macronovi sa nevodí dobre ani smerom na západ. Skutočnou pohromou bol nástup Bidenovej administratívy. Išlo síce o ideologicky spriaznených progresivistov, ale Macron si s Bidenom nevytvoril taký osobný vzťah ako s Trumpom a zbieral úrodu obvyklej americkej prezieravosti voči francúzskym záujmom.

Keď Paríž v Afrike strácal jednu pozíciu za druhou, Washington Afričanom vysvetľoval, že s Američanmi sa môžu lepšie dohodnúť ako s tými nemožnými Francúzmi. Oveľa úspešnejší ako Francúzi aj tak neboli, dôležité základne v Nigeri nakoniec museli tiež opustiť.

Hlavný problém však prišiel s konfliktom na Ukrajine. Francúzsko na rozdiel od USA a Veľkej Británie nemalo záujem na vyprovokovaní vojny. Macron sa pokúšal využiť svoj vzťah s Putinom, aby ho od vojny odradil. Nemal mu však čo ponúknuť a Putin mu to dal najavo aj symbolicky pri povestnom stretnutí, keď obaja sedeli na opačných koncoch dlhého stola.

Po začatí vojny sa Macronova diplomacia ocitá v troskách, vojnu ešte využíva vo volebnej kampani na démonizáciu opozície ako ruského spojenca, ale to je tak všetko. Francúzska diplomacia sa dostáva do vleku Anglosasov, Macron kríva za Bidenom a Johnsonom.

Zrútenie francúzskej pozície poznamenáva aj jej východnú politiku. Pre Rusko prestáva byť partnerom. Sýriu preberajú džihádisti podporovaní Turkami a Američanmi, následne masakrujú kresťanov, za ktorých ochrancov sa Francúzsko považovalo.

Keď Arménsko, do ktorého Francúzi investovali viac ako ktokoľvek iný v Európe, mení svoju orientáciu smerom od Ruska k Západu, Francúzsko vynecháva. Robí dohody s Turkami a Američanmi o „Trumpovom koridore“ spájajúcom Turecko s Azerbajdžanom. Ak dnes Francúzsko uznáva palestínsku štátnosť, pokúša sa nadviazať na predchádzajúcu politiku a vymedziť sa voči Trumpovi. Tento chabý krok, hoci správnym smerom, však krajine galského kohúta stratenú povesť na Blízkom východe nevráti.

Najväčšia katastrofa

Najväčšou katastrofou sú posledné tri roky Macronovho pôsobenia v Európe. Keď zistil, že v dôsledku ekonomickej slabosti Francúzsko nedokáže vytvoriť rovnovážne partnerstvo s Nemeckom a že nie je schopný pôsobiť ako sprostredkovateľ rokovania s Ruskom, rozhodol sa pre úplne novú úlohu hlavného podporovateľa ukrajinskej vojny.

Od tohtoročného januára sa v tejto úlohe vymedzuje aj voči Trumpovej skôr mierovej politike. Krátko po nástupe nového prezidenta USA zvolal Macron do Paríža samit európskych premiérov, z ktorého agendy odvtedy premiérovi Ficovi „behá mráz po chrbte“, pretože smeruje k vojne s Ruskom.

Vojnu, na ktorú Európa nemá vojensky, finančne ani morálne. Vojnu, ktorú by Francúzi a Briti sledovali zo svojich lietadiel a lodí, zatiaľ čo Nemci a Východoeurópania by sa brodili ukrajinským bahnom. Vojnu, ktorá by zrejme viedla k ruským jadrovým úderom na Európu.

Napriek tomu tento temný scenár dáva chorobe Macronovej mysle určitý zmysel. V menšom rozsahu sa o niečo podobné pokúsil pred dvomi rokmi v Afrike. Keď v lete 2023 zvrhli pučisti v Nigeri vládu naklonenú Francúzsku, pokúsil sa Macron prinútiť Ekonomické spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS) k vojenskej intervencii. Afričania niekoľko týždňov o intervencii uvažovali, než si ujasnili, že za francúzske ciele sa nemá platiť africkými životmi.

Komický, no psychologicky podstatný dôvetok potom spočíval v Macronovom niekoľkotýždňovom a diplomaticky bezprecedentnom odmietaní stiahnuť francúzskeho veľvyslanca, ktorého nová nigerská vláda posielala domov. Dnes v Nigeri nie je ani francúzska ambasáda, ani francúzski vojaci a západoafrické jednotky tam nikdy neboli vyslané. Macron napriek tomu vo svojich prejavoch chváli jasnozrivosť, s ktorou všetko vyriešil.

Pre Európu z toho vyplývajú dve lekcie. Po prvé, Macron chorobne túži po úspechu po tom, ako v domácej politike všetko prehral a v tej zahraničnej na tom nie je o nič lepšie. Je pripravený riskovať vojnu s Ruskom, ktorú zaplatia iní a ktorá jemu umožní v elegantnej – najlepšie maršalskej – uniforme všetko z bezpečia sledovať.

Najmä Poliaci by si mali dať pozor na akékoľvek pletky s Francúzskom. Trochu mrazí z nedávnych slov prezidenta Nawrockého, keď po rokovaní s Macronom hovoril o francúzskych jadrových zbraniach na poľskom území.

Po druhé, Macron vie pod tlakom novú realitu prijať a za úspech je pripravený vyhlásiť takmer čokoľvek. Ak Európania preukážu aspoň polovicu zdravého rozumu z toho, čo mali Afričania, možno sa najhoršiemu vyhnúť. Za poldruha roka Macron skončí v prepadlisku dejín alebo na čele Európskej rady, čo je prakticky to isté. Treba sa však pýtať, kto si ešte v Európe zachoval aspoň zvyšky zdravého rozumu.

Autor: Petr Drulák