Kým sa v New Yorku rieši klíma, rozvojový svet trpí chudobou. A stačilo by tak málo

Keď sa v New Yorku koná Valné zhromaždenie OSN a Klimatický týždeň, na jednom mieste sa stretávajú svetoví lídri a vplyvní ľudia – a s nimi aj dva protichodné svety: bohaté štáty, ktoré kladú dôraz na klimatickú krízu, a rozvojové krajiny, ktoré zápasia s chudobou, hladom a chorobami.

Zásadný rozpor je v tom, že stovky biliónov dolárov investované do tradičných klimatických opatrení prinášajú len minimálne výsledky, zatiaľ čo miliardy dolárov, ktoré sa investujú do jednoduchých, overených riešení, dokážu zásadne zlepšiť životy, zmierniť chudobu, posilniť zdravie a zvýšiť odolnosť spoločnosti. Tento priepastný rozdiel ukazuje, prečo veľká časť sveta vníma bohaté elity, ktoré sa radi predvádzajú ako odtrhnuté od reality.

Klimatickí aktivisti opäť zaplavia New York, akoby zabudli na desaťročia neúspešných samitov. Od roku 1992, keď sa konal Samit Zeme v Riu, sa podiel obnoviteľných zdrojov na svetovej energetike zvýšil len o dva percentuálne body z 12 percent na 14 percent, hoci sa na to minulo vyše 14 biliónov dolárov, najmä vo forme dotácií.

Ak budeme pokračovať týmto tempom, potrvá ďalšie štyri storočia, kým prejdeme výlučne na obnoviteľné zdroje.

Podľa Správy OSN Emissions Gap Report z roku 2024 by aj pri splnení všetkých bezpodmienečných záväzkov boli emisie v roku 2030 stále o 19 percent vyššie ako v roku 2019. Napriek tomu sa v New Yorku opäť dočkáme veľkolepých sľubov – ešte drahších, ešte odvážnejších – bez ohľadu na ich ekonomickú záťaž a minimálny prínos.

Minulý rok svet minul viac ako dva bilióny dolárov na klimatické politiky. Ak sa budeme snažiť dosiahnuť uhlíkovú neutralitu (net-zero) do roku 2050, náklady sa vyšplhajú na nepredstaviteľných 27 biliónov dolárov ročne. Takáto záťaž by spomalila rast ekonomiky, prudko zvýšila ceny energií a najviac by zasiahla chudobných. A napriek tomu by klimatické politiky priniesli späť len 17 centov z každého investovaného dolára.

Zatiaľ čo sa míňajú bilióny na klímu, len pár miliárd dolárov by mohlo zachrániť milióny životov. Napriek tomu sa v New Yorku nekoná žiadny veľkolepý „Týždeň starostlivosti o matky a novorodencov“, ktorý by prilákal celebrity, hoci ročne zomrie 260-tisíc matiek a 2,3 milióna novorodencov.

Jednoduché a lacné zásahy, napríklad resuscitácia novorodenca pri dusení počas pôrodu za päť dolárov, by si vyžiadali 2,1 miliardy dolárov a odvrátili 166-tisíc úmrtí matiek a 1,2 milióna úmrtí detí. Každý takto investovaný dolár by priniesol spoločenský zisk 87 dolárov. Táto investícia je 600-krát efektívnejším využitím obmedzených zdrojov, než aké ponúkajú politiky zamerané na uhlíkovú neutralitu.

A pritom je toho toľko, čo by sme mohli urobiť. Za 1,7 miliardy dolárov by sa dali rozšíriť detské očkovacie programy, ktoré by každý rok zachránili 500-tisíc životov. Takáto investícia by priniesla návratnosť sto dolárov na každý vložený dolár.

Ďalších 1,1 miliardy by pomohlo v boji proti malárii, čím by sa predišlo 200-tisíc úmrtiam a spoločnosť by získala späť 48 dolárov za každý dolár. A investícia 5,5 miliardy do výskumu v poľnohospodárstve by zvýšila výnosy plodín o desať percent, zmiernila hlad u sto miliónov ľudí a zásadne zmenila ich budúcnosť.

V ostrom kontraste s tým stoja klimatické politiky. Vyžadujú si obrovské náklady, pričom návratnosť je minimálna. Sľuby o uhlíkovej neutralite môžu pohltiť celé štátne rozpočty. Ak ich budú reálne plniť len bohaté krajiny, náklady sa môžu vyšplhať na päťtisíc až 20-tisíc dolárov na osobu ročne. To je neudržateľné a jednoducho nereálne.

A pritom samotný dosah klimatických politík je zanedbateľný, dokonca aj podľa klimatického modelu OSN. Súčasné politiky bohatých krajín s cieľom dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050 nebudú mať na úroveň globálnej teploty v roku 2050 prakticky žiaden vplyv. Do roku 2100 sa očakáva len nepatrné zníženie o 0,1 °C.

Je to preto, že väčšina budúcich emisií bude pochádzať z Číny, Indie a Afriky, ktoré logicky uprednostňujú boj proti chudobe prostredníctvom lacnej energie.

Klimatickí aktivisti často varujú pred blížiacim sa koncom sveta. No podľa rozsiahlych štúdií klimatických ekonómov, ktoré analyzujú vplyvy zmien klímy, by nekontrolované otepľovanie do polovice 21. storočia znížilo globálny HDP len o dve až tri percentá. To je nepríjemné, ale ďaleko od apokalypsy.

Riešenie klimatických zmien nespočíva v tom, že energia bude stále drahšia a menej spoľahlivá. Skutočný pokrok prinesie technologická inovácia. Svet musí výrazne zvýšiť investície do výskumu a vývoja zelených technológií, ktoré sú dnes podfinancované. Takéto investície sú nielen dostupnejšie ako súčasné klimatické politiky, ale zároveň urýchlia vývoj riešení, ktoré spravia zelenú energiu lacnejšou ako fosílne palivá. Až vtedy bude prechod na udržateľné zdroje možný pre všetkých, nielen pre bohaté krajiny.

Zvyšovanie príjmov a možností pre chudobnejšie krajiny prináša viac ako iba ekonomický prospech. Znamená lepšiu výživu, dostupnejšiu zdravotnú starostlivosť a menej utrpenia. Navyše, ľudia, ktorí sa dostanú z chudoby, sú zároveň odolnejší a lepšie pripravení čeliť klimatickým výzvam.

Svet dnes stojí pred zásadnou voľbou: zamerať sa najprv na najúčinnejšie riešenia najnaliehavejších problémov, teda choroby, hlad a chudobu alebo uprednostniť klimatické obavy bohatých krajín

Klimatický týždeň v New Yorku len zopakuje starý neúspešný scenár. Pritom iba zlomok z nesprávne minutých klimatických biliónov by sa dal múdro využiť na boj proti najväčším hrozbám ľudstva. Rozvojové krajiny si nemôžu dovoliť čakať na veľké gestá bohatých. Potrebujú energiu, potraviny a zdravotnú starostlivosť. Nie zajtra, ale dnes.

Po tridsiatich rokoch, keď klimatická agenda zatláčala do úzadia všetky ostatné globálne výzvy, je čas zmeniť kurz. Ľudia v chudobných krajinách potrebujú miliardy na zdravotnú starostlivosť, výživu a rozvoj, nie bilióny na neefektívne symbolické gestá. Žiaľ, aj tento Klimatický týždeň sa nesie v duchu veľkých sľubov a ambicióznych cieľov, ktoré opäť zatieňujú skutočné potreby sveta.

Bjorn Lomborg je prezident organizácie Copenhagen Consensus, hosťujúci výskumník v Hooverovom inštitúte na Stanfordskvej univerzite a autor kníh „Falošný poplach“ (False Alarm) a „Najprv to najdôležitejšie“ (Best Things First).