Spozornime. Peniaze vo Venezuele absolútne strácajú hodnotu, nie tak dávno sme to mali aj v Európe

Možnosti politikov ničiť ekonomiku vlastnej krajiny sú veľké. Diskusie o prospešnosti toho či onoho opatrenia môžeme, samozrejme, viesť v každom štáte. Niektoré štáty však ukazujú ničivú schopnosť nesprávnej hospodárskej politiky obzvlášť plasticky. Venezuela je príkladom par excellence.

Venezuelská centrálna banka minulý týždeň oznámila, že od októbra škrtne na svojich bankovkách šesť núl. Ide o praktické opatrenie, ktoré má zjednodušiť život v situácii nekontrolovanej hyperinflácie. Bankovkou s najvyššou nominálnou hodnotou aktuálne v obehu je milión bolívarov, v obehu ich však je málo. Pritom aj na nákup základných potrieb je potrebných týchto bankoviek väčší počet. Napríklad päťlitrová fľaša vody stojí 7,4 milióna bolívarov, v prepočte o čosi viac ako 1,5 eura.

Venezuela: Štedrá príroda, no chudobní ľudia

Venezuela má mnoho predpokladov na ekonomický úspech. Krajina má bohatstvo prírodných zdrojov, najmä ropy, ale tiež železnej rudy či diamantov. Stabilné teplé podnebie je vhodné pre poľnohospodárstvo vrátane pestovania exportných plodín, ako je káva, kakao či cukrová trstina. Čo chýba, je politická stabilita a zmysluplná hospodárska politika.

Podobne ako mnohé iné latinskoamerické štáty, Venezuela v 20. storočí trpela viacerými mocenskými prevratmi a silnou prítomnosťou ľavicových síl. Paradoxne najsilnejší socialistický úder prišiel v čase, keď už bol klasický socializmus na Západe v úpadku – s nástupom Huga Cháveza v roku 1998. V priebehu dvoch desaťročí premenili socialistické vlády Cháveza a jeho nástupcu Nicolása Madura tropický raj vyvážajúci ropu na štát, kde ľudia hladujú a zomierajú pre nedostupnosť zdravotníckej pomoci. Viac než desatina populácie Venezuely emigrovala.

Cieľom vlády je predovšetkým zachovať si moc a pre venezuelského prezidenta je základom udržať si lojálnosť armády a štátnych zamestnancov. Potrebné peniaze dodáva venezuelská centrálna banka. Nie je prekvapivé, že zvyšovanie peňažnej zásoby vedie k rastu cien. A ten vedie k potrebe vydať viac peňazí. Výsledkom je inflačná špirála.

Venezuela neškrtá nuly prvý raz. Od roku 2008 sa v krajine používal takzvaný bolívar fuerte (silný bolívar), ktorý nahradil predchádzajúci bolívar v pomere 1000 : 1, Venezuelčania vtedy škrtli tri nuly. Od augusta 2018 do súčasnosti platí bolívar soberano (zvrchovaný bolívar), ktorý nahradil silný bolívar v pomere 100 000 : 1, škrtlo sa teda až päť núl. Prešli len tri ďalšie roky a opäť je potrebná zmena, tentokrát ešte o jeden rád vyššia. Aké asi venezuelskí vládcovia zvolia adjektívum pre novú menu, ktorá má byť ešte silnejšia a stabilnejšia?

Hyperinflácia nie je vzdialený problém

Hyperinflácia nie je len problém Latinskej Ameriky. V prvej dekáde tohto storočia bolo synonymom hyperinflácie Zimbabwe. Jeho príbeh bol podobný tomu venezuelskému – motívom na zvyšovanie peňažnej zásoby bola zúfalá snaha diktátora udržať sa pri moci, a to aj za cenu devastácie hospodárstva a utrpenia obyvateľov.

Hyperinflačné príbehy však pozná aj Európa. Povestná je nemecká hyperinflácia na začiatku medzivojnovej Weimarskej republiky, medzi rokmi 1921 a 1923. Prvou príčinou bola ako vždy vládna politika, hoci vina nemeckých politikov je zmenšená okolnosťami, ktoré vytvorili západní spojenci po prvej svetovej vojne. Silnú skúsenosť s hyperinfláciou má aj Maďarsko z obdobia po skončení druhej svetovej vojny.

Tieto príbehy – a mnohé ďalšie, v ktorých vystupuje vysoká inflácia, hoci nie až taká extrémna – spája jeden spoločný znak. Infláciu je jednoduché rozbehnúť, ale skončenie býva bolestivé. Vlády prijímajú inflačné politiky s pozitívnymi cieľmi, či už pre vlastné dobro, alebo aj s nádejou pomôcť ekonomike. Výsledkom však bývajú značné hospodárske i sociálne škody.

Poučiť sa z chýb iných

V posledných dekádach poznáme pojem hyperinflácia len cez správy zo vzdialených oblastí či z učebníc dejepisu. Nemali by sme si však vypestovať pocit, že nás sa problém inflácie netýka. Naopak, tieto zdanlivo vzdialené udalosti by pre nás mali byť mementom, výstrahou pred nebezpečím, ktoré hrozí každému menovému systému.

Ronald Reagan kedysi vyhlásil, že sloboda nie je nadlho, že nie je viac než jednu generáciu od zániku. Rovnako by sme mohli povedať, že menový systém nie je viac než jednu generáciu od kolapsu. Peňažnú stabilitu v Európe dnes udržuje najmä nemecká hyperinflačná skúsenosť spred sto rokov, ktorá dodnes formuje nemeckú hospodárskopolitickú mentalitu a premieta sa i do politiky Európskej centrálnej banky.

Aj dnes sú európske vlády v pokušení riešiť problémy na dlh a aj dnes sú jednotlivé centrálne banky, vrátane Európskej centrálnej banky, pripravené im pomáhať za cenu zvyšovania peňažnej zásoby. Správy z Venezuely by sme nemali čítať ľahkovážne.