Minulý piatok prišiel ten moment, keď som prvýkrát na okamih pocítil hrdosť, že mám v rámci slovenskej politiky dlhodobo ideologicky najbližšie ku kresťansko-demokratickému prúdu. Hoci s ním vo viacerých témach nesúhlasím.
Tá chvíľa bola krátka preto, lebo rýchlo prišla horká pilulka.
Viac sa za schválenie novely ústavy potľapkávali po chrbte smeráci než tí, ktorých hlasy boli kľúčové. Akoby sa pred progresívnymi médiami hanbili, že zákon prešiel. Kresťanskí demokrati stiahli chvosty a pobrali sa z parlamentu rovno domov. Svojim voličom neadresovali úsmevy na tvárach. Radšej s nimi neisto počkali, kým budú v súkromí. A poslancom Hnutia Slovensko nechali na chrbte obrovský terč.
Dovolili, aby si politické víťazstvo pripísal Robert Fico, ktorý mohol opäť raz pôsobiť ako pravý konzervatívec. Hoci je ním iba vtedy, keď mu to vyhovuje.
Novela ústavy pritom neprešla vďaka nemu (na to koalícia nemá dostatok žetónov). To bolo potrebné na onej neuskutočnenej tlačovke povedať. KDH totiž žiadnu nezvolalo.
Zákon prešiel vďaka hlasom poslancov, ktorí si nenechali diktovať podmienky od tých, ktorí sa stavajú do pozície alternatívy voči súčasnej vláde. Tých, čo mali odvahu vzoprieť sa falošnej dichotómii, ktorá sa na Slovensku zakorenila. Naratívu, podľa ktorého každý, kto zahlasuje s poslancami Smeru, ťahá s Ficom za jeden povraz.
Pritom to tak nie je. Aj prostredníctvom zlých vecí sa môže diať veľa dobrého. Aj v ťažkých časoch sa ukazuje sila a charakter.
Nejde o prirovnávanie Fica k zlu, na to sú dosť dobrí novinári hlavného prúdu. Je to otrepané klišé. Podstatou je, že aj politický súper môže poslúžiť ako prostredník na ukotvenie dobrých zákonov.
Škoda, že to slovenskí kresťania v politike nedokážu lepšie predať. A jasne sa postaviť za to, čo majú v programe.
To je to, čo konzervatívci od KDH a ďalších kresťanov v politike chcú. Držať slovo, správať sa suverénne a neuhnúť nielen pred Ficom, ale ani pred progresívnym buldozérom.
Ako im potom majú voliči veriť, že keď budú vo vláde s progresívnym a (dnes už zdecimovaným) liberálnym blokom, tak ich spolu s mediálnou mašinériou neprevalcujú?
Takéto obavy len potvrdzujú situácie podobné tej z nedeľnej diskusie. Podpredseda KDH Viliam Karas tam dostal otázku, ako by strana hlasovala, ak by vládla s dnešnou opozíciou a tá by iniciovala, aby sa piatkové zmeny v ústave prehodnotili. No Karas nebol schopný (alebo ochotný) jasne nakresliť červenú čiaru. Povedať, že kresťanskí demokrati za to nezahlasujú, lebo je to v rozpore s ich programom a najmä ideologickým presvedčením.
Táto vlažnosť je akási stigma, ktorá sa so stranou už dlho vlečie. Na konzervatívneho voliča pôsobí mätúco. Až odpudivo. Horšie časy boli azda iba za Alojza Hlinu.
Pritom práve o konzervatívca, ktorý volí koaličné strany, by mali kresťania v politike bojovať, ak chcú z trónu zosadiť Fica. Inak sa s hlavnými opozičnými partnermi len naťahujú o zopár menších voličských skupín, zatiaľ čo si jednu poriadne veľkú masu ľudí nevšímajú. Tú potom Fico či Danko pokojne obsluhujú.