Prečo ruská ekonomika odmieta pokľaknúť pred Alianciou

Dňa 28. februára 2022, štyri dni po vypuknutí vojny na Ukrajine, vtedajší francúzsky minister financií Bruno Le Maire vyhlásil: „Spôsobíme kolaps ruskej ekonomiky.“

Po viac ako troch rokoch vojna pokračuje, ale ruská ekonomika sa udržala, zatiaľ čo európska ekonomická sila slabne. Ukázalo to napríklad zníženie ratingu Francúzska agentúrou Fitch.

Na papieri sa zdalo, že Rusko nebude schopné dlhodobo čeliť tlaku zo strany NATO. Vojenská, ekonomická a ľudská sila je jasne na strane NATO. Nominálny HDP krajín Aliancie dosahuje 54 biliónov dolárov, zatiaľ čo HDP Ruska predstavuje iba 2,4 bilióna dolárov.

Podobne je to s ľudskými zdrojmi: kým krajiny NATO majú viac než 980 miliónov obyvateľov, Ruská federácia ich má iba 145 miliónov. Západ tvrdil, že ruská ekonomika je slabá, pretože jej produkt je porovnateľný s talianskym. Taliansko by však dlhú a náročnú vojnu neustálo a jeho ekonomika by pravdepodobne rýchlo skolabovala.

Štrukturálne rozdiely v ekonomikách

Nominálny HDP nie je kľúčovým ukazovateľom. Rusko má väčší podiel priemyslu a menší podiel služieb (60 percent HDP) ako Taliansko (70 až 75 percent). Taliansky cestovný ruch tvorí šesť až sedem percent produktu priamo a až 12 percent nepriamo, v Rusku je to len 2,5 percenta.

Tento rozdiel ukazuje odlišnú robustnosť hospodárstiev. Hoci Taliansko a Rusko majú podobné nominálne HDP, v prípade vojny, ktorá by zastavila cestovný ruch, by sa talianska ekonomika ocitla na kolenách. V Rusku k tomu nedošlo.

Orientácia na priemysel, ťažbu a spracovanie nerastného bohatstva viedla k tomu, že ruská ekonomika sa po šoku v roku 2022 vrátila o rok neskôr k rastu.

Ďalším skresľujúcim faktorom pri HDP je to, či jeho rast ťahajú dlhy alebo či odráža reálny výkon ekonomiky. Taliansky štátny dlh presahuje 135 percent HDP, zatiaľ čo ruský štátny dlh predstavuje iba 15 až 20 percent HDP.

Rozdiel medzi ruskou a západnou ekonomikou nespočíva len v číslach, ale aj v prístupe. Krajina medveďa, poučená štátnym bankrotom z roku 1998, ktorý spôsobil vysoké zadlženie, budovala svoju ekonomiku tak, aby odolala rôznym šokom.

Jednou z podmienok robustnej ekonomiky je nízke zadlženie, najmä voči zahraničným veriteľom. Západné ekonomiky sú síce oveľa väčšie, ale často stoja na „hlinených nohách“. Akékoľvek šoky či krízy majú na ne väčší vplyv.

Antifragilita v praxi

Na pochopenie rozdielu medzi ruskou a západnou ekonomikou je užitočné využiť koncepty krehkosti, robustnosti a antifragility, ako ich opísal ekonóm Nassim Nicholas Taleb. Krehké firmy alebo štáty sú tie, ktoré sa dostanú do problémov pri najmenšej odchýlke. V ekonomike je často zdrojom krehkosti dlh. Robustné firmy, naopak, krízy zvládajú vďaka konzervatívnemu prístupu, no za cenu nižších ziskov.

Taleb však ukazuje, že najlepším spôsobom, ako prekonať túto dilemu, je antifragilný prístup – systém, ktorý sa pod tlakom alebo šokmi sám zlepšuje a ťaží z chaosu. Tento princíp sa dá prirovnať k posilňovaniu: telo je vystavené záťaži, svaly utrpia mikrotrhliny, ale práve vďaka tomu rastú silnejšie.

Z tohto pohľadu má ruská ekonomika výhodu, hoci stojí proti obrovskej presile západných ekonomík. Sankcie na dovoz francúzskeho a talianskeho vína tlačili Rusko k rozvoju vlastného vinárstva. Francúzski a talianski vinári od začiatku sankcií čelia problémom s odbytom vlastnej produkcie, navyše sťaženým clom na americkom trhu, ktorý mohol čiastočne nahradiť ruský trh. Európski vinári tak názorne ukazujú krehkosť európskej ekonomiky.

Vojenská stratégia a ekonomická odolnosť

V prípade antifragility môžeme ísť ešte ďalej. Jediným makroekonomickým ukazovateľom, v ktorom má Rusko navrch, sú výdavky na armádu. Rusko vynakladá viac než sedem percent svojho HDP na obranu (v roku 2025 je plánovaných 15,5 bilióna rubľov, teda približne 160 miliárd dolárov). Krajiny NATO, naopak, často nedosahujú svoj záväzok vynakladať dve percentá HDP na obranu – napríklad Nemecko sa k tejto hranici približuje až teraz.

V absolútnych číslach však krajiny NATO vynakladajú viac: Spojené štáty míňajú viac ako 860 miliárd dolárov ročne, čo je viac než päťnásobok ruského vojenského rozpočtu, a všetky štáty NATO dohromady viac než 1,2 bilióna dolárov. Ako je teda možné, že ruská armáda stále bojuje, hoci vynakladá výrazne menej prostriedkov ako Aliancia?

Hlavný rozdiel spočíva v stratégii a nastavení ekonomických procesov. Rusko sa usiluje o opotrebenie Ukrajiny, teda postupné vyčerpanie jej ľudského a technologického potenciálu. Nejde primárne o územné zisky, ale o spôsobovanie väčších strát nepriateľovi. Dosahuje to vďaka obrovskej prevahe v delostrelectve, ktoré si vyžaduje veľké množstvo munície.

Ruská ekonomika a priemysel sú podriadené tomuto cieľu – produkovať čo najväčšie množstva základnej munície pre delá. V tejto súvislosti Európa zaostáva. Európsky aj americký zbrojný priemysel stavuje na inovácie a technologický pokrok. Výroba nových technologicky vyspelých zbraní je časovo aj ľudsky náročná a zameriava sa skôr na precíznu produkciu než na masovú výrobu. Tieto technologicky vyspelé zbrane však nie sú ideálne na klasickú konvenčnú vojnu.

Tu sa prejavuje slabina prístupu NATO. Západná stratégia a priemyselná politika sa v posledných desaťročiach sústreďujú na inovácie, presnosť a vysokú pridanú hodnotu – presne riadené strely, senzory, elektroniku a sieťové schopnosti.

V moderných konfliktoch je to bezpochyby výhoda, ale nerieši potreby intenzívneho delostreleckého boja, v rámci ktorého rozhoduje objem: tony ocele, kilogramy výbušnín a státisíce granátov mesačne. Práve preto má Rusko, hoci je na papieri slabším súperom, v súboji s NATO výhodu.

Autor: Matěj Široký