Kto chce veľkú európsku vojnu?

Nedávne vzdušné incidenty v severnej Európe nám opäť pripomenuli, že každý deň vojny na Ukrajine prináša riziko, že sa vojna rozšíri smerom na západ a že sa krajiny NATO priamo stretnú s Ruskom. Môže k tomu dôjsť, aj keď si to nikto nebude priať – súhrou nepredvídaných udalostí a ich dôsledkov.

Riziko je o to väčšie, pokiaľ si niektorí vplyvní hráči veľkú vojnu želajú. Vplyvnými hráčmi sú Rusko, USA, Ukrajina a európske štáty NATO. Ich motívy sa líšia: od okamžitého ukončenia vojny cez jej pokračovanie až po jej rozšírenie. Pokúsme sa o ich racionálnu rekonštrukciu.

Ruské záujmy a rozpoltené USA

Rusko si praje rozsiahle nárazníkové pásmo na svojej západnej hranici a neutrálny režim v Kyjeve. Nestojí preto o rozšírenie vojny – to by si vyžadovalo ďalších vojakov i zdroje už beztak preťaženej ekonomiky a nič by mu to neprinieslo. Netúži dobyť západnú Ukrajinu, ktorej správa by mu priniesla len starosti, a tým menej pobaltské štáty či Poľsko – ako tvrdí západná propaganda.

Vojnu je ochotné ukončiť, avšak požaduje za to, aby politický Západ uznal za ruské územie nielen Krym, ale aj štyri oblasti, ktoré ešte ani celé nedobylo, a aby sa vzdal vojenského vplyvu na zostávajúcom území Ukrajiny. Kým táto podmienka nebude splnená, dáva Putin prednosť vojne.

Zatiaľ čo Rusko má jednotné a viac-menej racionálne vedenie, USA sú rozpoltené. Zatiaľ čo ťažko uchopiteľný prezident Trump často žiada mier, ale zároveň hrozí eskaláciou, niektorým jeho spojencom aj rivalom vyhovuje pokračovanie vojny a dokážu si predstaviť aj jej rozšírenie do strednej Európy, no bez priamej americkej účasti. Páči sa im, ako vojna zamestnáva a vyčerpáva ich ruského rivala, nevidia dôvod ju ukončovať. Niektorí možno ešte stále dúfajú, že Putinov režim neudrží vojnovú záťaž a padne.

Trump kladie Európanom nesplniteľné požiadavky

Na druhej strane, sám Trump zrejme stále uprednostňuje mier. Vidí ho ako príležitosť na ekonomickú spoluprácu s Ruskom, pri ktorom sa nemusí báť, že by prerástlo do globálneho rivala porovnateľného s Čínou.

Jeho príležitostné eskalačné výroky možno interpretovať snahou uchlácholiť vojnovú stranu vo Washingtone a dostať pod tlak európskych vazalov. Európske naliehanie na ďalšiu americkú angažovanosť opakovane odmieta. Musí mu prekážať, pretože komplikuje dohodu s Ruskom.

Ak Európanom sľubuje, ako si na Rusko došliapne, len čo sa Európa zbaví všetkej závislosti od ruského plynu, zrejme sa s nimi len hrá. Kladie im totiž podmienky, o ktorých vie, že ich Európa nemôže splniť. Ich nesplnenie mu však umožní do Európy odkázať: sami Putina financujete svojimi dovozmi, tak mi dajte s Ukrajinou pokoj.

Kyjev sa snaží o rozšírenie vojny do Európy

Preferencie kyjevského režimu sú jasné. Usiluje sa o rozšírenie vojny do Európy, a kým sa to nepodarí, potrebuje vojnu udržať v chode. Mier by za existujúcich podmienok (žiadne lepšie už zrejme nebudú) znamenal, že kyjevský režim uzná stratu rozsiahleho územia a prizná, že smrť všetkých tých státisícov a dnes zrejme už miliónov Ukrajincov bola nezmyselná a zbytočná.

Naopak, zapojenie Európy do vojny živí kyjevskú ilúziu, že Rusko bude zatlačené – a možno aj porazené – a všetko bude inak, než sa dnes nevyhnutne javí. Zelenskyj, ktorý bol zvolený vďaka sľubom, že sa dohodne s Ruskom, sa nechal vmanévrovať do vojny. Ustúpil západným predstaviteľom a ich ukrajinským agentom: sorosovským mimovládkam a banderovským milíciám. Ak dnes žiada od Západu skutočné obete, koná zo svojho hľadiska racionálne aj morálne.

Zatiaľ čo rokovania Ruska, USA aj Ukrajiny vykazujú určitú racionalitu, v Európe je to zložitejšie. Racionálne stanovisko dnes otvorene komunikujú iba Maďarsko a Slovensko. Chcú okamžitý mier, nemajú záujem o pokračovanie vojny a za každú cenu sa chcú vyhnúť jej rozšíreniu. Mier znamená lacný ruský plyn, rozšírenie znamená vojnu na ich vlastnom území.

Čo chce baltský priestor, Veľká Británia a Francúzsko

Inú stratégiu sledujú štáty v baltskom priestore od Poľska po Fínsko. Pokračovanie vojny chápu ako prostriedok zadržiavania údajnej ruskej expanzie. Ťažko si predstaviť, že by stáli o jej rozšírenie, pretože by boli prvé na rade. Keď dávajú najavo, že to čakajú a chystajú sa, pripomínajú tým Trumpovi americké spojenecké záväzky.

Líšia sa tým od Veľkej Británie, s ktorou inak zastávajú k Ukrajine takmer identické postoje. Briti patria spolu s Američanmi k strojcom celej vojny – od Majdanu cez Johnsonovu misiu v Kyjeve v apríli 2022 až po skryté akcie britských spravodajcov a vojakov.

Stratégiu oslabovania Ruska sledujú dlhodobo – podobne ako štáty baltského priestoru –, ale na rozdiel od nich si môžu predstaviť, že britským záujmom by nutne neškodilo rozšírenie vojny. Ruský nepriateľ by sa zaplietol do nákladnej šlamastiky, ktorá by zostala v bezpečnej vzdialenosti od britských hraníc.

Francúzsko na rozdiel od Britov vojnu nepodnecovalo, ale nakoniec v nej našlo zmysel. Umožňuje mu – ako krajine s jadrovými zbraňami a najvýznamnejšou armádou EÚ – hrať úlohu európskeho vojenského vodcu a ochrancu. Podčiarknime výraz „hrať rolu“ vodcu, nie ním byť, na to francúzske zdroje skutočne nestačia. Prezidentovi Macronovi to navyše ponúka príjemný bonus úteku od domácej politiky, v ktorej všetko prehral.

Francúzsko bude rado, ak sa bude vo vojne pokračovať, a dokáže si predstaviť aj jej rozšírenie, neustále plánuje vysielanie európskych „mierových“ jednotiek na Ukrajinu. Môže si nahovárať, že jeho samotné to priamo neohrozí, pretože medzi Francúzskom a východnou Európou leží Nemecko.

Os Londýn – Paríž – Kyjev je hrozbou pre strednú Európu

Nemecko sa na Ukrajine stratilo. Jeho dlhoročná ekonomická i zahraničnopolitická stratégia, založená na antimilitarizme, diplomacii, lacných ruských surovinách a mimoeurópskych trhoch, leží v troskách. Nemecko dnes nevie, kde je a čie je.

Korporátny právnik Merz túto bezradnosť stelesňuje rovnako dobre ako jeho predchodca Scholz. Koncom augusta sa s belgickým premiérom zhodol, že by sa nemalo siahať na zmrazené ruské aktíva uložené v Belgicku, dnes volá po opaku. Zatiaľ sa zdá, že sa aspoň bráni francúzskym vojenským plánom. Ako dlho? Nemecko dnes nie je schopné ničoho, zajtra môže byť schopné všetkého.

Ak nechceme rozšírenie vojny do strednej Európy, potom najväčšia hrozba leží na osi Londýn – Paríž – Kyjev. Naopak, nádej je v dohode medzi Washingtonom a Moskvou. Niet pochýb, že takáto dohoda pôjde na účet Európanov. Napriek tomu bude tento účet nižší, než keď to Európania nechajú na Britoch, Francúzoch a Ukrajincoch.

Autor: Petr Drulák