Uvedomme si, že Slovensko či jeho predchodca sa v histórii spomína už tisícročie

Dnes sa opätovne pokúsime nahliadnuť pod pokrievku dejín názvu našej krajiny. Bežný historický výklad, napríklad na školách, mnohokrát zabúda na dôležité dôkazy o existencii Slovenska ako územného celku. Tie sú často známe celé dekády – bohužiaľ, ostávajú skryté pred širokou verejnosťou i zahraničím v zborníkoch či odborných prácach.

Pozrime sa preto spoločne na výskyt mena našej vlasti – Slovensko – v písomných prameňoch do 17. storočia. Je známe, že sa naše územie zvyklo v minulosti označovať napríklad ako Horné (vyššie) Uhorsko či dokonca Matejova zem. Možno však čitateľa prekvapí, že mnohé staré pramene spomínajú zem Slovákov priamo – ako Slovensko.

Našim dejinám v tejto oblasti však nepomáha zložitosť interpretácie nášho národného mena, ako aj názvu krajiny v cudzojazyčných textoch (najmä v latinčine, ale aj v nemčine či maďarčine). Napríklad latinský pojem Slavonia, Sclavonia, Sclavinia, prípadne terra Sclavorum, sa dá prekladať ako Slovensko, ale aj ako iné krajiny obývané Slovanmi – Slavónsko, Slovinsko, pre ktoré sa tiež používali rovnaké alebo veľmi podobné názvy.

Zároveň existovala v strednej Európe koncepcia akejsi veľkej Slovanskej zeme (Sclavinia, provincia Sclavinia), ktorá niesla v praxi rovnaké pomenovanie. Či priamo súvisí so Slovákmi (a Slovincami), ktorí si zachovali svoje pôvodné meno a zrejme neprijali kmeňové označenie, naisto nevieme.

Druhým kameňom úrazu je fakt, že aj názov Sloven (pôvodný názov mužského príslušníka slovenského národa), respektíve Slovák (a ďalšie varianty vrátane cudzojazyčných) sa používali nielen ako špecifický názov pre Slovákov, ale aj pre Slovanov všeobecne. Ako synonymá sa tieto tvary vyskytujú až do 19. storočia.

Významným pomocníkom na správnu interpretáciu sú preto kontexty jednotlivých zdrojov, ideálne s geografickým označením. Spomenieme preto najvýznamnejšie nám známe zápisky pochádzajúce od 9. do 17. storočia. Uvedomujeme si, že interpretácia prameňov, najmä tých najstarších, vie byť značne sporná, napriek tomu ich pre úplnosť uvedieme.

Najstaršie dejiny

Podľa niektorých názorov sa s najstaršou zmienkou o slovenskom území stretávame už v roku 806, konkrétne v listine franského kráľa Karola Veľkého, ktorá sa týka obchodu so zbraňami v našich končinách. Píše sa v nej, okrem iného, in partibus Sclavorum et Avarorum. [1] Výklad môže znamenať v krajinách (v čiastkach) Slovanov a Avarov, potenciálne Slovenov.

Z roku 860 pochádza listina Ľudovíta Nemca, ktorou kráľ potvrdzuje darovanie majetkov kláštoru v Niederaltaichu od Pribinu. Zaujme tu najmä veta „in orientem ultra Salam fluviolam usque in Slougenzinmarcham et Stresmaren...“. V inom vydaní listiny sa však výraz Slougenzinmarcham píše ako dve čiarkou oddelené slová, teda Slougenzin, Marcham. [2]

Nad významom tohto pojmu, ako aj jeho lokalizáciou, dumajú historici doteraz. Predpokladáme, že sa zrejme vzťahuje na územie Pribinu, ktorý po vyhnaní z Nitrianska vládol pri Blatnom jazere. Či daný zápis odkazuje na Slovákov (Slovenov), Slovincov alebo skôr (a či vôbec) na Slovanov všeobecne, presne nevieme.

Trochu skomolený názov Slavonia užíva aj pápež Ján VIII., keď v roku 873 nazýva chorvátskeho vojvodu Mutimíra kniežaťom, konkrétne „Mutimir (Montemir) dux Salvinciae (Slavoniae)“. [3] Vzhľadom na kontext zrejme odkazuje na slovanskú zem všeobecne alebo na tamojšie Slavónsko.

Nakoniec v tomto období spomenieme aj soľnohradského arcibiskupa Detmara, ktorý v roku 900 spomína istého arcibiskupa Jána a dvoch biskupov – Benedikta a Daniela, pričom tí sú v zemi Slovanov (Slovenov), ktorí sa nazývajú Moravania: …in terram Slavorum qui Moravi dicuntur. [4]

Časy ranouhorské

Od vzniku Uhorska už môžeme omnoho jednoduchšie určiť, či sa jednotlivé názvy viažu ku Slovensku alebo k iným územným celkom.

Dôležitým prameňom je takzvaná Nestorova kronika, ktorej prvá redakcia vznikla okolo rokov 1110 až 1113 v Kyjevskej Rusi. Tá sa venuje najmä tamojším dejinám, ale spomína aj začiatky Slovanov všeobecne. Autor tu okrem iného párkrát hovorí o našich predkoch – spomína ich ako Slovenov (Slovanov), aj ako uhorských Slovenov (Slovanov).

Nás tu zaujme hlavne opis príchodu Uhrov (starých Maďarov) do Karpatskej kotliny, ktorí podľa Nestora zaujali slovenskú krajinu – „приӕша землю Словеньску“ (v niektorých prekladoch sa používa aj slovienska krajina). [5] V tomto ohľade zohráva najväčší problém otázka výslovnosti hlásky e v slove „slovensku“, ktorá je v pôvodných zdrojoch zapísaná hláskou jať.

Tá počas stáročí zanikla viacerými spôsobmi, v slovenčine zrejme trojako (ako e, ie a prípadne i ä), takže jej výslovnosť v tomto období je otázna. Výraz „slovenskaja zemľa“ (teda slovenská či slovanská) sa tu používa aj na označenie územia, ktorému vládli Rastislav, Svätopluk a Koceľ.

Nelíšia sa mravom ani jazykom

Zaujímavú zmienku nájdeme v Slovanskej kronike od Helmolda, kňaza Buzovského (okolo roku 1172). Tá priamo Slovensko nespomína, venuje sa prevažne polabským Slovanom a ich stykom so Svätou rímskou ríšou. Zaujme nás tu však krátka vsuvka o Uhorsku:

„Ak pridáme k územiu slovanskému Uhorsko, ako niektorí chcú, pretože sa ani mravmi ani rečou od Slovanov nelíšia, rozrastá sa rozloha slovanskej reči tak veľmi, že sa ju takmer nedá odhadnúť.“ [6]

Významný a menej známy prameň k stredovekým dejinám Slovenska je takzvaná Uhorsko-poľská kronika. Tá pochádza približne z obdobia rokov 1234 až 1241 a spomína aj našu vlasť. Okrem iného viackrát stotožňuje celé Uhorsko so Slovenskom, prípadne označuje Uhorsko za slovenskú či slovanskú krajinu – „Venit in terram suam Sclavoniam, quam attavus suus Ungariam appelavit.“ [7]

Podľa niektorých historikov kronika označuje termínom Sclavonia špecificky aj terajšie Nitrianske kniežatstvo. Napríklad jeho vládcu arpádovca Imricha tituluje ako slovenského vojvodu, respektíve vojvodu Slovenska – „Henricus dux Sclavoniae“. [8]

Nemci nás poznali tiež

Pomocnú ruku v poznaní Slovenska nám podávajú aj pramene z nemeckého sveta, pričom medzi najvýznamnejšie zrejme patrí Kostnická kronika od Ulricha von Richentala. Spísaná bola po Kostnickom koncile (1414 – 1418) a štyrikrát spomína Slovensko, prípadne slovenskú zem pod názvom Windenland, Windischen landen. Nemci tento výraz používali aj pre označenie krajov všeobecne obývaných Slovanmi (napríklad pre Polabských Slovanov), neskôr i pre Slavónsko.

Ulrich v kronike najprv spomína Ctibora zo Ctiboríc, ktorého tituluje ako pána v slovenských krajoch medzi Moravou a Poľskom, pri rieke, ktorú volajú Váh – in Windischen landen. Pána Petra Čecha z Levíc (niekedy zvaného aj zo Šaroviec) autor predstavuje, že je zo Slovenska – usser Windenland.

Kronika hovorí aj o ostrihomskom arcibiskupovi Jánovi z Kaniže, ktorého biskupstvo je podľa kronikára v slovenských krajoch (in Windischen landen). Ostrihomské arcibiskupstvo historicky ležalo na dnešnom západnom a strednom Slovensku s presahom za rieky Dunaj a Ipeľ.

Nakoniec sa v kronike spomína Slovensko pri opise cesty kráľa Žigmunda Luxemburského z koncilu späť do vlasti. Konkrétne sa dočítame, že odišiel do Čiech, na Moravu a odtiaľ na Slovensko (in Windenland) do Bratislavy a do Vratislavy. [9]

Túto formu názvu pre Slovensko máme zachytenú i v roku 1457 na listine od košického mestského pisára Filipa Rudigera. Ten informoval mestské rady Prešova a Bardejova o ceste kráľa Ladislava Pohrobka, ktorý mal okrem iného navštíviť i Slovensko – Windishen land.

Krásna krajina

V mierovej zmluve Mateja Korvína s Hanušom Zaganským (zrejme v skutočnosti Ján II. Zahanský) a Henrichom Minstberským, uzavretej (alebo aspoň spísanej) vo Viedni 29. decembra 1488 sa spomína Slowenská zem.

V roku 1490 text autora Niaviusa vytlačený v Lipsku opisuje Slovensko (Schlabatia) ako „nádherne krásnu krajinu s množstvom medu a mlieka“.

Od 16. storočia sa nám doslova roztrháva vrece so zmienkami o Slovensku v porovnaní s predošlým časovým obdobím. V roku 1511 píše nemecký geograf Jakub Ziegler, že z Moravy sa dá ísť do Sliezka, do Poľska i na Slovensko (ktoré leží v Karpatoch) a odtiaľ ďalej do Uhorska – et in Slavoniam ad Carpatum montem quam etiam in Hungariam. [10]

O tri roky neskôr (1514) sa objavuje vo viedenskej univerzitnej matrike zápis istého študenta menom Ambróz Bomas. Pri ňom je zapísané, že pochádza zo Šamorína (Samaria) na Slovensku (in Schlauonia). [11]

Počas 16. storočia dovážali pivo do Komárna z Trenčína. To sa označovalo aj ako tótországi sör, teda slovenské pivo, respektíve pivo zo Slovenska.

Slováky i Slowiaky

V roku 1574 máme hneď dva zápisky. Prvým je opis cesty Jána Netolického, ktorý išiel z Čiech do Poľska cez Slovensko, konkrétne cez Považie – coles et silvas per Sclavoniam cogebatur transire.

Druhým je ojedinelý zápis v maďarčine od kronikára, sedmohradského Sasa Gašpara Heltaia. Ten vo svojom diele, ktoré vyšlo v roku 1574 v Kluži, opisuje jednotlivé čiastky Uhorska – v úvode tu zrejme okrem užšieho pojmu Magyar országu (Maďarsko) pozná aj Tót ország (Slavónsko), Horvát ország (Chorvátsko) a Slovák ország (Slovensko). [12]

V roku 1585 píšu moravské stavy list cisárovi Rudolfovi II.: „Velikú stížnost a žalobu proti Ondřeji balažimu a některým jiným uherským a slovenským pánům…„. Nepíšu teda len o Slovensku, ale aj o našej šľachte, čo búra aj tak trochu zaužívaný mýtus, že Slováci neboli šľachticmi.

Dve zmienky máme z roku 1587 z textov nášho rodáka Tomáša Velnara. V ordinačnom protokole v nemeckom meste Wittenberg o sebe uviedol, že je poslaný na Slovensko, „profectus sum in Slavoniam“. V rovnakom texte taktiež spomína školu v Prievidzi, ktorú navštevoval a chváli jej rektora Hussela. „Interea Prividiensi schola, cui praefuit doctissimus vir Husselius, in nostra Slavonia tum celeberrima facta,“ – pod Husselovým vedením sa táto škola na „našom Slovensku“ stala najslávnejšou. [13]

V období 16. a 17. storočia máme už aj mnoho zmienok z českého a moravského prostredia, ktoré používajú pre Slovensko archaické označenie Slováky, teda zo Slovák/Slowiak. Používajú sa však zároveň aj ostatné tvary. Počas tureckej okupácie väčšiny Uhorska sa u Osmanov používa aj názov Tót Vijalet pre našu vlasť, teda slovenská zem.

Pripomeňme i slová olomouckého biskupa Pavlovského, ktorý v roku 1588 napísal Fridrichovi zo Žerotína, že „valaši mají svuj dobytok daleko v horách až pri hranicích uherských a slovenských“. [14]

Neznámy pisateľ v roku 1598 označuje významného turkobijca a rábskeho hrdinu Mikuláša Pálfiho za veliteľa Slovenska (Herrn Obristen in Windischenland). Robí tak v liste, ktorý adresoval arcivojvodovi Ferdinandovi Habsburskému: „V Prahe jeho Veličenstvo cisár pána Pálfiho povýšilo na grófa, veliteľa Slovenska, do rytierskeho stavu.“ [15]

Žiadne pochybnosti

V roku 1617 napísal nemecký spisovateľ Michael Maier dielo Symbola aurea mensae duodecim nationum. Spomína tu aj zlaté bane, ktoré sa nachádzajú i na našom území: „Hoc modo in Hungaria, Sclavonia ad montes Bohemicos iuxta Silesia…„

S postupom času sa začínajú viac a viac množiť zápisky o Slovensku ako takom, pričom v nemčine už pomaly dominuje novší výraz Slowakia, Slovakia, prípadne Schlowaken a iné varianty. Nie je však úplne zabudnutý ani starší tvar. Napríklad v doklade z roku 1650 v Banskej Bystrici sa Slováci pre poriadok uvádzajú ako „Sclowacken oder Windischen, Slavasken oder Winder”.

Našu vlasť spomína aj slávny anglický fyzik Izák Newton. V liste z roku 1667 adresovanú jeho spolupracovníkovi a priateľovi Astonovi píše: „Zistite tiež, či v Uhorsku, na Slovensku a v Čechách nejestvujú zlatonosné rieky.“ Vedec použil latinský názov Sklavonia.

Konkrétny tvar „Slovensko“ prv nachádzame v žiadosti broumovského panstva z roku 1675, ktorá je adresovaná hajtmanovi kraja v Uhorskom Hradišti. Tam sa okrem iného spomína: aby místa a chotary od Slovenska jsoucí, přehlédnuté byly. [16]

Spisovateľ Daniel Speer vo svojom cestopisnom románe z roku 1683 menuje päť súčastí Uhorska: Chorvátsko (Croatier), Dolné Uhorsko (Niederungarn), Slovensko (Schlowakei oder Wenden), Spiš (Zips) a Horné Uhorsko (Oberungarn). To, že nejde v tomto prípade o Slavónsko, naznačuje aj fakt, že Speer v diele niekoľkokrát spomína aj tento územný celok, avšak pod názvom Slavonien.

Slovensko je známe aj v talianskych prameňoch. V knihe Ercola Scalu z roku 1686 (L’Ungharia Compendiata…) sa píše, že v Uhorsku sa hovorí troma jazykmi. V Sedmohradsku po nemecky, v strede Uhorska po skýtsky (tu zrejme myslí maďarsky) a na severe leží Slovensko (Schiauona). Tam žijú obyvatelia, ktorí, aj keď sú tiež Uhri, zvú sa Slováci (Sloacchi). Okrem toho menuje aj niektoré slovenské mestá – Bratislavu, Nitru, Prešov a Košice. 

Nebojme sa používať naše meno

Ako môžeme vidieť, povedomie a znalosť o existencii Slovenska jednoznačne v stredoeurópskom priestore bola. A nielen v ňom. Aj keď odhliadneme od sporných preduhorských zápisov, od desiateho, respektíve jedenásteho storočia môže byť málo pochýb o existencii Slovenska ako geografického, etnického a jazykového celku.

Jediná vlastnosť, ktorá našej zemi približne od roku 1108/1110 so zánikom Nitrianskeho (údelného) kniežatstva chýbala, bola politická, teda samosprávna. Na rozdiel od Chorvátska či Slavónska sa Slovensko pevne politicky previazalo s užším Uhorskom a k zmene tohto stavu, napriek rôznym snahám, došlo až v roku 1920.

Môžeme však vidieť, že dejiny poznajú názov našej krajiny. Poznali ho naši predkovia, ich susedia i ľudia z ďaleka. Jeho používanie v stredovekých prameňoch je relatívne vzácne, vzhľadom na absenciu samosprávneho politického celku od začiatku 12. storočia. Napriek tomu o jeho existencii a hlavne o povedomí medzi všetkými vrstvami obyvateľstva nemožno pochybovať.

---

[1] MARSINA, Richard (ed): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Vol. 1. Bratislava: Veda 1974, s. 3.

[2] BOČEK, A. et al.: Codex diplomaticus et epistolaris Moraviae, 1836, str. 29.

[3] KUKULJEVIČ, Ivan – SAKCINSKI, Ivan (eds.): Diplomatički zbornik Kraljevine Hrvatske s Dalmacijom i Slavonijom. Zagreb 1874, s. 57.

[4] MARSINA, Richard (ed): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Vol. 1. Bratislava: Veda 1974, s. 33.

[5] https://www.researchgate.net/publication/294535363_Povest_vremennych_let_a_jej_koncepcia_Slovienkoj_zemli_In_Studie_k_jubileu_Pavla_Jozefa_Safarika_Historia_nova_II_-_2011_-_1_Bratislava_Stimul_2011_s_12_-_20

[6] https://www.academia.edu/28625473/Karel_Vrátný_překladatel_Slovanská_kronika_Helmolda_kněze_Buzovského_Slavonic_Chronicle_Helmold_priest_Buzovského

[7] HOMZA, Martin – BALEGOVÁ, Jana (ed., trans. Et coment.): Uhorsko-poľská kronika: nedocenený prameň k dejinám strednej Európy. Bratislava: Post Scriptum 2009, s. 132, 133, 164, 165.

[8]  STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3. S. 239, 335, 458.

[9] PAPSONOVÁ, Mária – ŠMAHEL, František – DVOŘÁKOVÁ, Daniela (eds.): Ulrich Richental. Kostnická kronika. Budmerice: Vydavatelstvo Rak 2009, s. 56, 57.

[10] HORVÁTH, Pavol: Slovenská národnosť v 16. a 17. storočí, s. 366.

[11] https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-2016_final_PDF.pdf

[12] HELTAI, Gáspár: Magyar krónika. Nagy Gyorben, 1792, s. 12. Zmienku o Slovensku si u nás prvý všimol zrejme Baník Anton v BANÍK, Anton A.: Slovenská reč a jej zovnútornený i vnútorný život.

[13] HORVÁTH, Pavol: Slovenská národnosť v 16. a 17. storočí, s. 372.

[14] MACUREK, Josef – REJNUŠ, Jiři: České Země a Slovensko ve století před Bílou Horou. Praha: Státní pedagogické nakladatelství 1958, s. 160 – 162.

[15] TIBENSKÝ, Ján: Poctivá obec Budmerická : starodávna história : každodenný život slovenskej dediny od najstarších čias do začiatku 18. storočia. 1998, zväzok 2, s. 271.

[16] UHLÁR, V.: O pôvode názvov Slovák, Slovensko a slovenčina.