Všetky politické strany sa zoradia na štartovacej čiare a čakajú na povel. Tento obraz je však veľmi zavádzajúci. Spoločnosť nie je beztvará hmota, ktorú je možné ľubovoľne tvarovať, a aj keď ľudia ani politici nemajú dlhú pamäť, spoločnosť je silne determinovaná sociologickými princípmi.
Politickí marketéri to dobre vedia.
Voliči nie sú prázdne nádoby, ktoré je možné naplniť momentálnymi sloganmi. Každý človek je ukotvený v určitom prostredí – vyrastá v konkrétnom regióne, má svoje životné skúsenosti, vzdelanie, príjem a spoločenské väzby. Tieto faktory tvoria pomyselnú mriežku, cez ktorú voliči vnímajú politiku. Ani ten najlepší marketing a neustále opakovanie klamstiev či poloprávd nenaplní chladničku alebo peňaženku. Propaganda má svoje limity, ktoré jej stavia ekonomická realita.
Koalícia Spolu: vzdušné zámky odtrhnuté od reality
Víťaz predchádzajúcich parlamentných volieb v Českej republike koalícia Spolu zvolila práve tento štýl kampane. Mnoho politikov a influencerov sa snaží voličom nahovoriť, že sa majú dobre. Vládni predstavitelia radi opakujú, že priemerná mzda vzrástla o 10-tisíc českých korún [viac ako 400 eur, pozn. red.]. To je síce pravda, ale treba dodať, že kumulatívna inflácia vlády Petra Fialu presiahla 30 percent.
Hlavným problémom kampane Spolu je absencia konkrétnych sľubov. Keď politici hovoria o dostupnom bývaní alebo zefektívnení štátu, objaví sa otázka: prečo to za štyri roky vládnutia neurobili? Fialova vláda mala výhodu, ktorú iné kabinety nemali – opierala sa o 108 hlasov z dvesto poslancov v Snemovni, čo je nevídaný luxus. K tomu mala silnú podporu v Senáte a na Hrade prezidenta, ktorý s vládou úzko spolupracuje.
Končiacu českú vládu neohrozili prebehlíci ani odchod Pirátov po troch rokoch, keď koalícia stále disponovala pohodlnou väčšinou 104 hlasov. Piráti si týmto odchodom marketingovo pomohli – rýchlo zabudli na svoju trojročnú účasť vo vláde a začali ju kritizovať.
Byť v opozícii je vždy výhodné. Ľudia majú radi príbehy o slabších, ktorí premôžu silnejších. To, či Piráti túto marketingovú výhodu pretavia na poslanecké kreslá, ukážu voľby.
Fialova vláda však nevládla iba zo zotrvačnosti. Naopak, miera jej škandálov bola enormná. Výpočet všetkých káuz – od bitcoinovej aféry cez kauzu Dozimeter až po nákup armádnej kuchyne či korupcii v nemocnici Motol – by zabral zvyšok článku. Vláda sa riadila stratégiou, ktorá sa pripisuje sexuológovi Miroslavovi Plzákovi: „Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.“
Alebo presnejšie: „Ignorovať, ignorovať, ignorovať.“ Ako bolo možné tieto kauzy prehliadať? Dôvod je prostý – táto vláda bola vnímaná ako „tábor dobra“, teda proeurópska. V porovnaní s jej geopolitickým a názorovým ukotvením sa všetky kauzy považovali za marginálne.
Štát na správnej strane
Geopolitické ukotvenie sa však vláde stalo osudným. Áno, Petr Fiala podporoval Ukrajinu od začiatku vojny, ale táto podpora nebola príliš prezieravá. Možno príliš rýchlo uveril svojim bezpečnostným poradcom, ktorí predpokladali, že ekonomické sankcie zničia ruskú ekonomiku a nespokojní obyvatelia zvrhnú prezidenta Putina. Nič z toho sa nestalo – vojna pokračuje a Putin si udržuje silnú domácu podporu. To isté sa nedá povedať o Petrovi Fialovi, ktorý v prieskumoch popularity v Česku aj Európe zaostáva.
A to nie je všetko. Vláda umlčovala kritikov tvrdením, že pomoc Ukrajine bude pre Česko výhodná vďaka účasti na jej obnove. Západní predstavitelia prisúdili Českej republike v plánoch obnovy Luhanskú oblasť. Je však pravdepodobnejšie, že Petr Fiala znovu vyhrá voľby, než že sa české firmy budú podieľať na obnove Luhanska.
Tieto príklady ukazujú, že hlavným problémom koalície Spolu je budovanie paralelnej mediálnej reality. Možno premiér Fiala skutočne verí, že opakovaným uisťovaním je možné zmeniť realitu – že Česko zarobí na vojne, inflácia je iba dočasná a energetická kríza bola zvládnutá. Voliči však skôr či neskôr rozpoznajú rozdiel medzi skutočnosťou a mediálnou kulisou.
Nespokojnosť s rastúcimi cenami, neistotou na trhu práce či chaotickými krokmi vlády nemožno potlačiť tlačovými konferenciami. Politika nie je o viere, ale o výsledkoch, a práve tie sú pre súčasnú kampaň príťažou.
Metafyzický súboj
Aktuálnej vláde tak nezostáva nič iné, len sa spoľahnúť na poslednú kartu: predstaviť voľby ako súboj dobra a zla. Túto víziu presadzuje napríklad katolícky kňaz Marek Orko Vácha. Apel na morálne a metafyzické princípy však v agnostickom Česku nie je príliš silnou stratégiou. Takzvaný zápas o dušu národa môže mobilizovať len najvernejších priaznivcov vlády.
Materialistickí Česi, ktorí často neuznávajú nesmrteľnú dušu, budú hlasovať podľa svojich pozemských záujmov – teda podľa toho, či si za svoje peniaze môžu viac dopriať.
Voľby v Česku tak budú predovšetkým o tom, ako ľudia vnímajú svoju súčasnú situáciu a budúcnosť: či si môžu dovoliť kúpiť byt, vyraziť na dovolenku, majú istotu zamestnania a či im štát pomáha alebo skôr prekáža.
Ak súčasné vládne strany zvíťazia, bude to znamenať, že sa Česi skutočne nemajú zle. Ak však prepadnú, nebude to kvôli „útoku zla“, ale pre jednoduchý fakt, že voliči prestali veriť vládnym kulisám a hlasovali podľa reality svojich peňaženiek. A tie sú vždy tým najpresvedčivejším volebným programom.