A aby toho nebolo málo, v deviatom odseku sa ďalej uvádza: „Ministerstvo školstva zníži normatívny príspevok za podmienok podľa odseku 8 najviac o desať percent, ak škola neprijme proporcionálny podiel detí alebo žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia opakovane a preukázateľne najmenej počas štyroch po sebe nasledujúcich školských rokov.“

Prísť o päť percent normatívu je pre školy veľký problém, o desať percent už existenčný. Pre väčšinu z nich by to bolo zničujúce. V praxi to teda bude znamenať, že si nemôžu dovoliť o tieto peniaze prísť. A budú sa snažiť zabezpečiť dostatok detí zo znevýhodneného prostredia (najmä Rómov).

Deti zo znevýhodneného prostredia sú však často koncentrované na určitých miestach (napríklad v osadách), čo spôsobí, že budú „distribuované“ do rôznych škôl v jednotlivých obciach, ak tie budú chcieť od štátu získať plný normatív.

Ako tento migračný problém obce vyriešia? Nikto nevie. Možno budú tieto deti rozvážať autobusmi na druhý koniec mesta, aby vzdialené školy neprišli o normatív. Možno to vyriešia iným spôsobom.

Prax však naznačuje, že to napokon nebude riešiť nikto.

V poslednom schválenom Druckerovom balíku školských zákonov sa nachádzal aj zákaz dvojzmennej prevádzky škôl. To znamenalo, že niektoré školy na východnom Slovensku museli uzavrieť triedy a prerozdeliť deti do vzdialenejších škôl. Ide o podobný prípad ako v súvislosti so znevýhodnenými deťmi, avšak v oveľa menšom rozsahu.

Minister Drucker vtedy prisľúbil, že zriadi pravidelnú autobusovú linku, ktorá zabezpečí logistiku, a tiež, že deťom nájde novú školu. Nedopadlo to však veľmi slávne. Autobusová linka zriadená nebola, deti do škôl nenastúpili a ostali minimálne mesiac doma bez učenia.

Ministerstvo si stanovilo typický progresívny cieľ – chce znížiť segregáciu na školách a zvýšiť inklúziu.

Dôvodová správa to hovorí jasne: „Upravuje sa okruh kritérií, ktoré majú obce zohľadniť pri určovaní verejných školských obvodov. Medzi tieto kritériá boli zaradené napríklad princíp inkluzívneho vzdelávania a dodržiavanie zákazu segregácie vo výchove a vzdelávaní. Cieľom tejto úpravy je najmä zabrániť možnej segregácii a sociálnej diskriminácii už pri určovaní verejných školských obvodov.“

To sa však nedá dosiahnuť centrálnym plánovaním z Bratislavy.

Ciele sú to síce pekné, ale nerátajú s nezamýšľanými dôsledkami. Poznám mnoho Rómov v regiónoch, ako aj typických slovenských rasistov, a s čistým svedomím môžem vyhlásiť, že kvóty na Rómov vyvolajú len ďalšiu vlnu rasizmu a nenávisti.

Centrálny plánovač nemôže nikomu prikázať, aby mal niekoho rád. To musí vzísť prirodzene. Potrebujeme zmenšovať priepastné rozdiely v životnom štýle medzi Rómami v osadách a zvyškom obyvateľstva, nie nasilu tlačiť zanedbané deti do verejných škôl. Ak by minister Drucker chcel podporiť ďalší vzostup nenávisti voči Rómom na Slovensku, nerobil by to inak.

Druhým nezamýšľaným dôsledkom Druckerovej reformy je to, že zo sociálne slabších ľudí (Rómov) sa stanú iba čísla v tabuľkách.

Dobre známe sociálne inžinierstvo Slovenského štátu ich priviedlo do osád. Je naivné si myslieť, že ich nový majster-plánovač z týchto osád vytiahne.

Treba preto radšej nastaviť pre Rómov zdravé motivácie a nástroje adresnej pomoci. Správať sa k nim ako k ľuďom. Nepodceňovať ich. Dávať šikovným príležitosti. Každý človek má prirodzenú túžbu byť šťastný. Je potrebné v nich túto túžbu rozvíjať a umožniť jej prejaviť sa. Len tak z týchto detí môžu vyrásť silní a sebavedomí občania.

Hoci nájsť najlepšie riešenie rómskej otázky nie je jednoduché, takýto obrovský zásah do vzdelávacieho systému na Slovensku si zaslúži prinajmenšom dlhú celospoločenskú diskusiu – a nie zlučovanie siedmich zákonov (prvýkrát v histórii Slovenskej republiky) do jednej skrátenej rozpravy v parlamente či zvolanie okrúhleho stola bez novinárov, aby sa o výstupoch nikto nedozvedel. 

Preto je zarážajúce, že v prvom čítaní Druckerov balík zákonov podporila celá koalícia a niektoré jej časti aj istí opoziční poslanci.

To, že za tento zákon hlasovala strana Hlas, je vcelku pochopiteľné – poslanci sú lojálni k ministrovi, ktorý ho predkladá. Pri Smere je to už trochu menej jasné, ale vzhľadom na disciplinovanosť poslancov tejto strany a Ficov zmysel pre stabilitu sa tomu nemožno čudovať.

Národniari sú však prekvapením. Privreli oči nad zákonom, ktorý presadzuje kvóty na školách, alebo návrh ani nečítali?

Pre stranu, ktorá sa pohybuje pod hranicou zvoliteľnosti, pritom ide o veľkú príležitosť, ako ukázať konzervatívnu tvár a jasne sa vymedziť voči svojim koaličným partnerom.

Šancu stále majú. Zákon prešiel do druhého čítania a bude sa o ňom znova hlasovať v polovici októbra.