Minulý rok sme si pripomínali sté výročie jeho smrti a vzniklo niekoľko filmových diel o jeho živote a tvorbe. Lenže hodnotiť, čo sa o tomto autorovi napísalo a nakrútilo, je jednoducho nemožné. Preto by som rada písala o samotnom filme Franz a zaradila ho do kontextu tvorby režisérky Agnieszky Hollandovej.
Čo film prináša? Dá sa to zhrnúť jedným slovom – mozaiku. Vidíme fragmenty Kafkovho života, veľkú časť predstavuje jeho vzťah k rodine – najmä k dominantnému otcovi. Sledujeme neisté interakcie so ženami a začiatky jeho autorskej tvorby. Toto všetko zmiešané s reflexiou jeho dnešného marketingového využitia ako pražského suveníru.
Autori naznačujú, že autor a jeho dielo sa nedajú spoznať, a preto zvolili fragmentárny spôsob zobrazenia. Nie je to celkom pravda. O Kafkovi vieme za roky fanatického bádania takmer všetko a odborníci sa v mnohom zhodnú. Film, ktorý je formálne zaujímavý, však stavia na chronicky známych klišé. Nie je to nová, ani vlastná, ale skôr ilustrovaná cesta.
V tejto súvislosti je dôležitá postava scenáristu Mareka Epsteina. Spolu s režisérkou Agniezskou Hollandovou vytvorili film Šarlatán, kde zo života geniálneho liečiteľa, ktorý vstúpil do života státisícom ľudí (Jana Mikoláška) urobili homosexuálnu romancu. O tom hlavnom – jeho schopnosti uzdravovať – sme sa dozvedeli málo. Už druhý raz film nedokázal z osobnosti, ktorú zobrazoval, ponúknuť to podstatné.
Rovnako vo Franzovi sa dostali do popredia veci (vzťahy) často menej relevantné – napríklad preceňovaný kontakt s Milenou Jesenskou. Fatálnejšie na neho zapôsobili iné ženy. Samozrejme, že sa špekulovalo (na tisícoch strán) aj o jeho homosexuálnej orientácii, ale jeho zdržanlivosť k telesnému vzťahu súvisela skôr v (dobovo veľmi rozšírenom) strachu z pohlavných chorôb. Vo filme je v tejto súvislosti (scéna vo verejnom dome) zobrazený ako romantik. V skutočnosti ho paralyzovali obavy z nákazy.
Veľmi malý priestor dostalo zobrazenie Kafkovho vnútorného sveta, kľúčového momentu jeho celej tvorby. Bol absolútne neistý a navonok sa javil oveľa čudnejšie než opisuje film. Obsadenie Idana Weissa bolo z hľadiska vizuálu dokonalé.
Lenže herec vzbudzuje neuveriteľné sympatie a jednoducho ho musíte mať radi. Nie som si istá, či okolie vnímalo Franza Kafku ako roztomilého plyšáka. Bol to človek, ktorý uvažoval o tom, že svet je čudný, systém môže fungovať sám osebe, pohltiť vás a vy sám ste len akási nádoba pre svoje neurózy.
Film obsahuje časti, v ktorých sa autor objavuje ako spoločenský fenomén – ale je to skôr v podobe konštatovania než aby film poskytol odpovede, ako k tomuto unikátnemu javu vlastne došlo. Dielo má dynamiku a zaujímavé obrazy, tvári sa ako veľmi „ kafkovské“, čo pomáha k tomu, že si určitú plytkosť uvedomíme až dodatočne.
Pre režisérku Agnieszku Hollandovú je Kafka celoživotnou témou. (Pre poľskú televíziu realizovala jeho Proces). Vytvorila desiatky úspešných, ambicióznych a oceňovaných filmov, v ktorých je cítiť istý druh občianskej angažovanosti. Jej diela boli nominované na Oscara, ale soška sa jej zatiaľ vyhla. Tento film má jasné ambície – Franz Kafka je medzinárodným fenoménom, film by mal porotcov ohromiť a doviesť k tomu správnemu rozhodnutiu.
Pre mňa je v Kafkovom diele kľúčové, že je presný a neplytvá slovami. Vo filme Franz je tomuto faktu venovaná jedna scéna. Dielo samotné však presné nie je. Vzdalo sa ambície vlastnej novej výpovede i objavovania autora a nahradilo to vizuálnou ilustráciou známeho marketingového smogu.