Pôžička na európsky spôsob

Európska únia chce poskytnúť Ukrajine veľkú pôžičku, ale nechce tieto peniaze zaplatiť zo svojho rozpočtu. Preto sa rozhodla, že pôžičku „zaistí“ peniazmi, ktoré už má v rukách — zmrazenými ruskými aktívami.

Ide o peniaze a finančné rezervy Ruskej centrálnej banky, ktoré boli po začiatku vojny v roku 2022 zablokované v európskych bankách (hlavne v Belgicku v spoločnosti Euroclear – globálnej spoločnosti poskytujúcej finančné služby).

Predstava o danej pôžičke je teda taká, že Euroclear investuje tieto peniaze do účelovej dlhovej zmluvy pre Úniu a tá ich následne požičia Ukrajine s nulovým úrokom. Kyjev by pôžičku splatil až po skončení vojny a z peňazí Ruska prostredníctvom zaplatených reparácií.

Podstata takejto „pôžičky“ teda spočíva v tom, že by ju Ukrajina splatila až po tom, čo Rusko zaplatí vojnové reparácie za škody, ktoré spôsobilo od invázie do krajiny v roku 2022. Ukrajina by však mohla použiť peniaze už teraz, a nie čakať, kým Moskva zaplatí. Plán teda je, že sa „urýchli“ vyplatenie reparácií zo strany Ruska tým, že budú poskytnuté Ukrajine už v súčasnosti.

Zjednodušene teda EÚ chce Ukrajine požičať peniaze, ale namiesto toho, aby to zaplatila z vlastného vrecka, použije ako zábezpeku zmrazené ruské peniaze – aby to pôsobilo, že pôžičku v konečnom dôsledku splatí Rusko, nie európski daňovníci.

Pôžička to však bude bez toho, aby veriteľ (Rusko) s čímkoľvek súhlasil – od zmrazenia až po „požičanie“ zabaveného majetku.

Problém s medzinárodnými pravidlami

Tento plán je skutočne vizionársky nielen v tom, že európski predstavitelia akosi „vyveštili“ vojenskú porážku Ruska, hoci objektívna realita na bojisku naznačuje presný opak, ale aj v predstave, že medzinárodné právo niečo také umožní.

Prvý a zásadný právny problém je, že podľa medzinárodného práva nemožno skonfiškovať štátne aktíva. Profesor práva zameriavajúci sa na medzinárodnú oblasť financií Federico Luco Pasini upozornil, že „súdny príkaz, ktorý by nariadil vláde zabavenie ruského majetku, by bol nelegálny podľa medzinárodného práva aj podľa vnútroštátneho práva, ktoré musí rešpektovať medzinárodné normy.“

Vnútroštátne súdy teda nemôžu vydať rozhodnutie o zabavení aktív, no môže tak urobiť nariadenie Európskej komisie. Ani Komisia však nemôže vydať takéto nariadenie „len tak“ – potrebuje na to legálny dôvod. Jediná legálna cesta podľa medzinárodného práva by bola, ak by išlo zo strany EÚ o „protiopatrenie“ (countermeasure) voči Rusku.

Protiopatrenia sú mechanizmy, ktoré štáty zavádzajú v reakcii na porušenie medzinárodného práva iným štátom. Tieto však musia byť dočasné a vratné – právni experti sa rozchádzajú v názore na to, či by zaistenie ruského majetku spĺňalo tieto podmienky.

Chýba totiž oficiálne rozhodnutie medzinárodného súdu o tom, že Rusko porušilo medzinárodné právo.

V tomto ohľade existuje rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý konštatoval porušenie medzinárodného práva zo strany Ruska, no Rusko neuznáva jeho autoritu. Okrem toho musí mať dané protiopatrenie formu vynucovania dodržiavania predpisov, a nie formu odvety za kroky Ruska.

Je to práve sporná otázka legality zadržiavania ruských aktív z hľadiska medzinárodného práva, ktorá doposiaľ bráni Únii robiť čokoľvek iné s ruským majetkom, ako ho len zadržiavať.

Výhrady má ECB, ale aj členské štáty

Na mimoriadnu obozretnosť pri narábaní so zabaveným ruským majetkom nabáda nielen Európska centrálna banka prostredníctvom svojej prezidentky Christine Lagardovej, ale aj iné štáty Európy.

Belgicko, kde sa nachádza väčšina zmrazených aktív (až 185 miliárd eur drží spoločnosť Euroclear), trvá na tom, že predtým, ako s plánom „pôžičky“ bude súhlasiť, bude potrebovať silné záruky EÚ, že v prípade náhleho vrátenia ruských aktív nezostane samo v riešení problémov s Moskvou. Francúzsko a Luxembursko tento názor podporujú.

Z ruských peňazí plánuje EÚ splatiť úver G7, ktorá poskytla Ukrajine pôžičku vo výške 45 miliárd eur, na ktorej sa dohodla minulý rok, a z celého balíka ruských peňazí tak zostane na ďalšie financovanie Ukrajiny približne 140 miliárd eur.

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová uviedla, že finančné riziko z prípadných prehratých právnych sporov sa bude zdieľať kolektívne medzi členskými štátmi EÚ. To znamená, že ak by Rusko vyhralo a EÚ by musela vyplatiť „požičané“ peniaze späť, na celé finančné a právne dobrodružstvo by sa skladali všetci občania Európy.

Okrem medzinárodnoprávneho problému by totiž takýto krok zo strany EÚ vyvolal aj mimoriadne otrasy na medzinárodných trhoch. Krajiny a investori by mohli byť v budúcnosti odradení od využívania európskych finančných inštitúcií zo strachu, že by im mohol byť zabavený vlastný majetok, ak si Únia nájde dostatočnú zámienku.

Tento krok by podkopal silu eura ako medzinárodnej meny pre štátne rezervy a krajiny ako Čína či Saudská Arábia by mohli predať svoje európske dlhopisy.

Ruská federácia už označila európsky návrh za nezákonné zabránenie ruského majetku a varovala pred odvetnými opatreniami za krádež ruských aktív. V tomto smere je zaujímavé poukázať na to, že EÚ chce sankcionovať iba Rusko, hoci podobné porušovanie medzinárodného práva bolo konštatované aj pri Izraeli a konflikte v Palestíne. Žiadne izraelské aktíva ale zmrazené neboli.

Európski predstavitelia nevedia, ako proces zrealizovať

Slovo krádež je v tomto zmysle mimoriadne trefný výraz, pretože nemožno nazvať pôžičkou niečo, čo je nielen sporné z právneho hľadiska, ale kde osoba, ktorá peniaze „požičiava“, s tým otvorene nesúhlasí.

Európska hra na pôžičku má teda mimoriadne vratké nielen právne, ale aj ekonomické základy.

Skutočným paradoxom pritom je, že ani samotní predstavitelia EÚ, ktorí prišli s mimoriadne komplikovaným a sporným plánom na „pôžičku“, nevedia, ako ho vlastne uskutočniť. Na konkrétne otázky v tomto zmysle prišla odpoveď: „Nemáme o tom konečnú predstavu, ako to vyriešiť.“

Tento prístup výstižne charakterizuje celý plán od počiatku a podčiarkuje aj úroveň kompetentnosti osôb na pôde EÚ.

Európski lídri vedia, že peniaze Ukrajine má zaplatiť Rusko, no nevedia ako. Ich návrhy nemajú oporu v práve a aj keby našli potrebné kľučky, extrémnym spôsobom ohrozia ekonomickú stabilitu celého európskeho finančného systému. Zahraniční investori by mu prestali veriť.

Klasické veľkohubé vyhlásenia o ružových zajtrajškoch a o vysporiadaní sa s „temnými silami“ opäť narážajú na realitu a číru neschopnosť európskych úradníkov.

Rusko by malo platiť za škody napáchané na Ukrajine, no nie spôsobom, ktorým sa rozloží celý európsky trh. Šokujúco neefektívne balíky sankcií snáď stačia na potápanie európskej schopnosti konkurovať na svetových trhoch.

Riešenie reparácií by malo byť právne čisté a podkuté rozhodnutiami príslušných súdov. Naopak, nemalo by mať už od začiatku podozrivé právne základy, ktoré spochybňujú odborníci z radov vysoko postavených právnikov a bankárov.

Momentálne ideologické nastavenie o ruskom „absolútnom zle" je možné tolerovať na nižších úrovniach, kde nie sú potrebné odbornosť, precíznosť alebo iné kvality, a postačujú iba emócie. Rozhodne nemožno akceptovať tento prístup na medzinárodnom poli práva, kde tie činy majú aj následky.

Čerešničkou na torte tohto dobrodružstva je, že výstrelky úradníkov zaplatia – ako obyčajne – daňoví poplatníci. Veď zodpovednosť za rozhodnutia jednotlivcov na vrchole európskej pyramídy bude zdieľaná kolektívne.