„Okno do Ázie.“ Kremeľ pevne vládne rozľahlému ruskému územiu

Na prvý pohľad sa Vladivostok, ruská námorná pevnosť a hlavné tichomorské obchodné centrum, vôbec nepodobá na typické ruské mesto.

Základom miestnej kuchyne sú morské mušle. Ulice sa vinú do strmých kopcov, z ktorých sa otvárajú široké výhľady na modré zátoky posiate loďami a majákmi namiesto typických pravoslávnych chrámov. Autá majú takmer výlučne volant na pravej strane, dovezené z neďalekého Japonska. Obchody predávajú kórejské rezance a žuvačky.

Napriek tomu bližší pohľad odhalí, že Vladivostok je hlboko ruský a zdieľa jednu z kľúčových čŕt celého národa. Aj tu, 6 400 kilometrov od Moskvy, na vzdialenom konci najväčšej krajiny sveta sa pozornosť sústreďuje na sídlo moci v Kremli. Moskva diktuje mestu, čomu sa má venovať, aký má mať tón, kultúru a dokonca aj vzhľad.

Dvaja bývalí starostovia Vladivostoku odsúdení za korupciu a umiestnení do trestaneckých kolónií teraz bojujú vo vojne na Ukrajine, aby sa vyhli väzeniu. Spolu s nimi tam slúžia tisíce miestnych obyvateľov, z ktorých mnohí majú ukrajinský pôvod.

Mobilný internet sa tu občas úmyselne spomaľuje zo strachu pred ukrajinskými dronovými útokmi – rovnako ako v iných častiach Ruska. Vládna budova dominuje hlavnému námestiu a v noci sú niektoré jej okná vysvietené do tvaru písmena V, čo je propagandistický symbol vojny.

„Každý tu cíti prítomnosť Moskvy,“ hovorí Gleb A. Akulič, miestny historik a kurátor Centra súčasného umenia Zarya. „Všetci tu majú pocit, že sú riadení zvonka. Nikto sa necíti autonómne.“ Hoci Moskva je vzdialená osem hodín letu, podľa neho „nespí – sleduje všetko, čo sa tu deje“.

Po ruskej invázii na Ukrajinu a následnej izolácii od Európy sa zdalo, že Vladivostok by mohol profitovať z obratu smerom k Ázii. Niektoré náznaky tejto ambície pretrvávajú. Do prístavu prichádza viac lodí z Číny ako pred vojnou a západnými sankciami. Transsibírska magistrála, ktorá sa tu končí, je preplnená kontajnermi.

Napriek tomu sa z Vladivostoku nestalo ruské San Francisco ani ruský Hongkong. Svahy mesta stále lemujú sivé sovietske paneláky a chátrajúce továrne. Mesto zostáva izolovaným uzlom strednej veľkosti s asi 600-tisíc obyvateľmi – čo je menej ako v časoch Sovietskeho zväzu – na samom okraji rozľahlého, riedko osídleného ruského Ďalekého východu.

Počas cárskeho, sovietskeho aj dnešného obdobia mal Kremeľ s Vladivostokom veľké plány. Videl v ňom ruské „okno do Ázie a Tichomoria“, podobne ako Peter Veľký vytvoril Petrohrad ako „okno do Európy“. Vladivostok založený v 19. storočí ako námorná základňa a obchodný prístav leží v bezprostrednej blízkosti Číny, Japonska a Kórey.

Podľa miestneho spisovateľa Vasilija Avčenka snaha urobiť z Vladivostoku významné kultúrne a ekonomické centrum, ktoré by stálo na vlastných nohách, nevyšla v minulosti a pravdepodobne nevyjde ani v budúcnosti. „Naša krajina je príliš centralistická, príliš orientovaná na Moskvu,“ hovorí Avčenko pri pohľade na centrálnu zátoku Zlatý roh. „Možno práve to ju drží pokope, čo je istá výhoda, ale má to aj svoje tienisté stránky.“

Pripomína, že Fesco, ruský logistický gigant, ktorý spravuje miestny prístav, má sídlo v Moskve, nie vo Vladivostoku, a tam aj odvádza dane.

Najväčšie projekty vo Vladivostoku za posledných dvadsať rokov – tri obrovské mosty a rozsiahly univerzitný kampus na niekdajšom vojenskom ostrove – vznikli podľa moskovských predstáv, nie podľa potrieb miestnych obyvateľov. Rovnako aj aktuálne rozbiehané projekty majú pôvod v Moskve či Petrohrade. Buduje sa pobočka Tretiakovskej galérie, ako aj filálky Mariinského divadla a Štátneho inštitútu múzického umenia.

Podľa historika Gleba Akuliča je pre miestnych jedným z hlavných znakov úspechu, keď sa im podarí odísť za štúdiom alebo prácou inam. Bilbordy v meste propagujú rozvojové projekty v Moskve, ktorá je vzdialená sedem časových pásiem.

Návštevníkom zo susedných krajín sa Vladivostok javí skôr ako moskovská základňa než ako brána do Ázie. Podobne ako v európskej časti Ruska, aj tu sú mnohí taxikári migrujúci pracovníci zo Strednej Ázie. Pouliční hudobníci spievajú tie isté popové hity, aké počuť na moskovskom Arbate.

Tay Kim, 23-ročná dokumentaristka, ktorá prišla do Ruska pomôcť otcovi natočiť film o Kórejčanoch žijúcich v krajine, povedala, že sa vo Vladivostoku cítila, „akoby cestovala po Európe“. Mesto pôsobilo tak pokojne, že ona aj jej štáb „nemohli uveriť, že Rusko vedie vojnu proti inej krajine“.

Denis Kokorin, miestny aktivista v oblasti urbanizmu, sníva o tom, že raz bude vo Vladivostoku metro – dokonca si nakreslil vlastnú mapu budúcej siete. Verí, že by to pomohlo mestu vyrásť na úroveň „východnej metropoly Ruska“. No zároveň si uvedomuje, že jeho vízia je vzdialená realite.

Moskva, ktorá len zriedka prenecháva moc regiónom, mala vždy výrazný vplyv na rozvoj Vladivostoku. V minulosti dokonca povzbudzovala ľudí z iných častí krajiny, aby sa sem presťahovali, a investovala obrovské prostriedky, aby sa mesto stalo hlavným centrom ruského Ďalekého východu.

Koncom 50. rokov navštívil mesto sovietsky vodca Nikita Chruščov po návrate zo Spojených štátov. Bol taký ohromený San Franciscom, že sľúbil premeniť Vladivostok na lepšiu verziu tohto amerického prístavu. Vladivostok, ktorý podobne ako San Francisco leží na špičke polostrova, sa následne začal rozširovať smerom na sever. Vybudovali sa nové električkové trate, divadlá, kiná a lanovka.

Chruščovove plány však narazili na obmedzenia. Vladivostok bol sídlom Tichomorskej flotily, a preto tu platil prísny bezpečnostný režim. Mesto bolo uzavreté pre cudzincov a aj sovietski občania potrebovali špeciálne povolenie na vstup. V izolácii tak zostalo až do 90. rokov 20. storočia.

Napriek tomu Vera J. Glazkovová, ktorá sa do Vladivostoku presťahovala v roku 1976 a dnes vedie poprednú galériu súčasného umenia, na tie časy spomína s nostalgiou. „Bolo to mesto presiaknuté prímorskou romantikou,“ hovorí. „A zároveň stálo ako pevnosť Ruska na ďalekom východe.“

Po rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov minulého storočia sa Rusko vrhlo do obchodovania so Západom. Bol to bolestivý prechod, najmä pre Vladivostok, ktorého prirodzená sila spočívala práve v obchode s Áziou, najmä s Čínou.

„Naša krajina sa kedysi úplne obrátila k Európe a úprimne sa snažila s ňou vybudovať pevné vzťahy,“ hovorí Vera Y. Glazkovová. „Ale tu to vnímame inak. Hneď vedľa nás leží obrovská krajina s miliónmi ľudí, zatiaľ čo nás je len hŕstka.“

Keď sa Vladivostok po rokoch izolácie konečne otvoril, namiesto rozkvetu prišiel úpadok, chudoba a chaos. Ľudia prežívali ako pendleri, ktorí dovážali lacný tovar z Číny, alebo zarábali dovozom jazdených áut z Japonska. Kriminalita prudko stúpla a mesto si vyslúžilo povesť „divokého východu“. Počet obyvateľov klesal.

Koncom prvého desaťročia tohto storočia sa Moskva posilnená ropným boomom a rastúcou ekonomikou opäť pokúsila urobiť z Vladivostoku významný uzol Tichomoria. Postavil sa nový letiskový terminál a mosty a zrekonštruovali sa stovky kilometrov ciest. Napriek chronickým sklzom a prekročenému rozpočtu tu vyrástli dva luxusné hotely, operné divadlo a najväčšie akvárium v Rusku.

Viac ako 20 miliárd dolárov, ktoré Kremeľ vynaložil na revitalizáciu mesta, len posilnilo dominantnú ekonomickú, kultúrnu a politickú úlohu Moskvy.

Podľa ruského politológa Michaila Vinogradova „jednotné myslenie elít nevymizlo“. Rozhodnutia o budúcnosti Vladivostoku sa tak nerobia v meste, ale v Moskve.

Ruskí lídri síce prejavujú snahu Vladivostok rozvíjať, no zároveň pochybujú, či je to ekonomicky udržateľné – miestny trh je malý a konkurencia zo strany Číny je silná.

Každý rok sa však na niekoľko dní sústredí pozornosť sveta na Vladivostok, keď sa tu koná ekonomické fórum o obchode Ruska s Áziou. Prezident Vladimir V. Putin zvyčajne prichádza len na zopár hodín.

Stovky vládnych a firemných predstaviteľov priletia z Moskvy spoločnosťou Aeroflot. Bojujúc s časovým posunom stoja v dlhých radoch na kávu v rozsiahlom univerzitnom kampuse obklopenom budovami, ktoré pripomínajú modernú architektúru Soulu. V noci potom smerujú do barov v bývalej čínskej štvrti.

A potom odchádzajú. Vladivostok sa opäť ocitá mimo centra pozornosti – až do ďalšieho roka.