Euro má problém. Peňazí sa tlačí priveľa

K tomu, aby vlády mohli pumpovať taký veľký objem peňazí do obehu, musia sa najprv zadlžiť, čiže musia odňať disponibilné peniaze buď súčasným subjektom, ktoré ich vytvárajú, alebo ich musia odňať formou budúceho dlhu budúcim subjektom. V oboch prípadoch však ide vo svojej podstate o prerozdelenie.

Je to prerozdelenie peňazí od zdroja, kde vznikajú, do miest, kde sú spotrebované.

Tým, ktorí peniaze vytvárajú (podniky, podnikatelia), tak zostáva stále menej kapitálu na ďalšie vytváranie ďalších hodnôt.

A tieto peniaze sú vyplácané buď v sociálnych dávkach (čo, samozrejme, nie je optimálne, ale ešte to nie je ten najhorší variant, pretože príjemcovia týchto dávok môžu aspoň sami rozhodnúť, na čo tieto peniaze minú), alebo sú akože „investované“ vládou na nejaké granty, dotácie, verejné stavby a podobne. A pretože v tomto druhom prípade nie sú investičné projekty preverené trhom, vznikajú zbytočné hodnoty, za ktoré sa platí viac peňazí a ktoré by väčšinou vôbec nevznikli, keby sa ponechali na súkromný sektor.

V každom prípade ide len o taký presun peňazí, že výsledná vytvorená hodnota pre celú ekonomiku musí byť z logiky veci vždy menšia, než keby sa peniaze ponechali pri zdroji, kde vznikajú.

Toto prerozdeľovanie v žiadnom prípade nemôžeme nazvať záchranou či obnovou ekonomiky, pretože vedie, naopak, k zníženiu jej celkového výkonu. Zvýšené zadlženie EÚ v dôsledku koronakrízy teda podlomilo budúci reálny hospodársky rast a naopak, podporilo štatistický rast na papieri.

Euro je tak dnes menou zóny, ktorá svojím vlastným rozhodnutím znížila dobrovoľne svoju efektivitu, produktivitu, konkurencieschopnosť a hospodársky rast.

Ďalším zásadným dôsledkom tejto hospodárskej politiky je pumpovanie veľkého – historicky bezprecedentného! – objemu peňazí do ekonomiky. A tým sa dostávame k fenoménu takzvaného kvantitatívneho uvoľňovania.

Po finančnej kríze v roku 2008 začali vo vyspelých krajinách rýchlo klesať úrokové sadzby nastavované priamo centrálnymi bankami pre komerčné banky. Centrálne banky svoje úrokové sadzby znižovali preto, aby donútili komerčné banky urobiť to isté s úrokovými sadzbami priamo pre bankových klientov. Tým chceli centrálne banky donútiť komerčné banky, aby viac požičiavali. Väčší objem úverov mal klientov donútiť viac míňať a tým nakopnúť ekonomiku.

Sám pokles úrokových sadzieb však nestačil. Napriek snahe centrálnych bánk prestávali komerčné banky požičiavať. Mnohým sa zdalo, že svet potrebuje viac likvidity, viac voľných peňazí. Zdalo sa im, že to je tým dôvodom, prečo ekonomika nebeží. A tak sa hľadalo, ako dodať do obehu tieto nové peniaze. Vtedy sa vo svete začalo vo väčšej miere hovoriť o takzvanom kvantitatívnom uvoľňovaní.

Kvantitatívne uvoľňovanie môžeme definovať ako menovú politiku centrálnej banky, ktorá vo veľkom vykupuje od komerčných bánk rôzne aktíva, najmä štátne dlhopisy. Na oplátku za to centrálna banka platí komerčným bankám novo vydávanými peniazmi. To všetko preto, aby do ekonomiky napumpovala novú likviditu, a tým podporila hospodársky rast.

Spornou „výhodou“ kvantitatívneho menového uvoľnenia je, že môže nielen pumpovať peniaze do ekonomiky, ale navyše, môže aj znížiť výnosy štátnych dlhopisov pod trhovú úroveň a tým zapnúť v ekonomike akýsi prídavný motor, keď už je vážne zle. Dlhodobé využívanie tejto politiky v Európe preto nemožno chápať ako úspech, ale skôr presne naopak. Totiž ako dôkaz toho, že táto politika nefunguje, inak by sa mohla už dávno skončiť.

Problémom kvantitatívneho uvoľnenia je, že nahráva dlžníkom a je nepriaznivé pre sporiteľov. Nulové či záporné úrokové sadzby sú v rozpore so základnou logikou trhovej ekonomiky. Je to problém pre banky, pre poisťovne aj pre dôchodkové fondy.

Záporné úrokové sadzby sú vlastne, technicky vzaté, pokusom vytvoriť akési ekonomické perpetuum mobile – vytvoriť peniaze bez produkcie hodnôt. A najdlhšia a najhlbšia skúsenosť s týmto historicky bezprecedentným experimentom má eurozóna a je s ním spojené euro.

Text pôvodne vyšiel na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.