V meste Gaza existujú rodinné klany, ktoré podľa Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR) „hrajú ústrednú – a neraz alternatívnu – úlohu v palestínskej spoločnosti“. Rada vo svojom hodnotení poukázala aj na personálne prepojenie medzi militantnými skupinami na jednej strane a kmeňmi či klanmi na strane druhej.

Jednou z najvýznamnejších klanových jednotiek v meste Gaza je klan Dogmušovcov. Ten historicky pochádza ešte z Osmanskej ríše, čoho dôkazom je samotné meno – Doğmuş.

Práve tento klan sa v pondelok – na pozadí osláv „ukončenia vojny“ v Izraeli – stal terčom násilností zo strany Hamasu. Vládnuci militanti zaútočili na domy Dogmušovcov vo štvrti al-Sabra v meste Gaza, hoci muži z klanu odpovedali paľbou.

Dogmušovci deň predtým popravili člena Hamasu a novinára v jednej osobe menom Sálih al-Dža’afárí. Išlo o reakciu na popravu 25 mužov klanu. Násilnosti medzi Hamasom a Dogmušovcami trvajú dlhodobo, pričom ešte 11. októbra militanti uniesli niekoľkých klanových lídrov.

Prominentné postavenie majú aj beduínske kmene, ku ktorým sa hlási niekoľko tisícov ľudí. Spomedzi nich vystupuje kmeň Tarabín, ktorý okrem Pásma žije na Negevskej púšti v južnom Izraeli a tiež na Sinajskom polostrove.

Jedným z hlavných predstaviteľov Tarabínov je Jásir abú Šabáb, zakladateľ „anti-hamasovských“ Ľudových síl. Túto militantnú skupinu podporuje Izrael, podobne ako v minulosti podporoval Hamas proti hnutiu Fatah. Tieto Ľudové sily (Kuwát aš-Šabíja) však majú údajne podporu aj zo strany Islamského štátu.

Abú Šabáb sa od roku 2024 podieľal na prepadnutí niekoľkých zásielok humanitárnej pomoci, hoci podľa vlastných slov nikdy nekradli jedlo ani veci pre deti. Jeho skupina, ktorá verbuje mužov z kmeňa Tarabín, operuje na východ od miest Rafah a Chán Júnis.

Od leta 2025 však Šabábovi militanti pri niekoľkých príležitostiach strážili konvoje proamerickej Humanitárnej nadácie pre Gazu (GHF). Majú tiež podporu Tel Avivu, podobne ako Protiteroristická zásahová jednotka (CSF), ktorá vznikla tiež pri Chán Júnise v auguste 2025 a vedie ju bývalý bezpečnostný dôstojník Palestínskej samosprávy Hossám al-Astal.

Takmer po roku tichej podpory oznámil izraelský premiér Benjamin Netanjahu, že jeho vláda financuje klanové milície proti Hamasu. Reagoval tak na vyhlásenie poslanca a exministra zahraničia Avigdora Liebermanna, ktorý povedal, že Tel Aviv „posiela zbrane zločincom z Islamského štátu na pokyn premiéra“.

V Pásme Gazy však proti Hamasu operuje aj teroristická skupina Tawhíd al-Džihád, teda „Armáda monoteizmu a džihádu v Palestíne“. Jej zakladatelia už v novembri 2008 prisahali vernosť organizácii al-Káida. Táto skupina sa však javí ako neaktívna, hoci niektoré jej zložky na platforme Telegram zverejnili vyhlásenia skladajúce sľub vernosti Islamskému štátu.

V Sýrii získava na popularite dávny francúzsky plán

Približne pred rokom vyrazili sunnitské milície združené okolo Hnutia za slobodu Veľkej Sýrie (Hajat Tahrír aš-Šám) zo svojich základní v severozápadnej provincii Idlib na ťaženie veľkými mestami krajiny. Príchodom do Damasku 8. decembra a zvrhnutím vlády Bašára Asada tak oficiálne ukončili občiansku vojnu trvajúcu od marca 2011.

Lídrom tejto aliancie džihádistov bol muž dovtedy známy ako Mohammad Džawlání. Ten pôsobil v al-Káide v Sýrii a neskôr vo Fronte an-Nusrá (ktorý však bol stále napojený na štruktúry Usámu bin Ládina). Po zvrhnutí vlády sekulárnej ľavicovej strany Ba’ath (Obroda) vyrukoval s pravým menom Ahmad Husajn Šará.

Takmer okamžite začal on a jeho muži budovať obraz „umiernených džihádistov“, čo viedlo k zrušeniu protisýrskych sankcií EÚ a po poslednom Valnom zhromaždení OSN aj tých amerických. Niektoré svetové médiá ho obratom začali nazývať „prezidentom“.

Napriek mediálnej otočke k umiernenosti sa opäť začali množiť svedectvá o prenasledovaní kresťanov, alavitov a ďalších náboženských skupín v Sýrii. Jedna z týchto skupín však nenecháva nič na náhodu a v jej radoch sa objavujú úvahy o odtrhnutí.

Ide o nábožensko-etnickú skupinu drúzov. Títo obyvatelia juhozápadnej Sýrie, častí Libanonu a Izraela sa v 11. storočí oddelili od šíitských izmailitov v Egypte a migrovali do oblasti Levanty. Hoci sa pôvodne považovali za vetvu islamu a sami seba nazývajú al-Muwáhídún (monoteisti), dnes sa kategorizujú ako samostatné náboženstvo.

Už v roku 2015 žiadali izraelskí drúzovia pomoc Tel Avivu po masakroch, ktoré na ich sýrskych blížnych vykonala práve Nusra. Práve v tomto období bol na čele džihádistov Šará, čo po decembri 2024 opätovne prebudilo obavy z prenasledovania.

Pár dní po Asadovom zvrhnutí učinil Izrael niekoľko husárskych kúskov: zničil takmer 80 percent vojenských skladov, zbombardoval celé loďstvo a „dočasne“ obsadil demilitarizovanú zónu na Golanských výšinách.

Začiatkom júla 2025 sa strhlo niekoľko ozbrojených stretov medzi drúzmi a beduínmi v provincii Suwajdá na juhu Sýrie. Tých druhých pritom podľa nepotvrdených spravodajských informácií podporovala práve Šarova vláda. Najmenej 46 drúzov zabili v rámci „mimosúdnych popráv“, ako ich definovala mimovládna organizácia Amnesty International.

Do prestreliek sa zapojil aj Tel Aviv, ktorý koncom mesiaca vyslal svoje letectvo a okrem bombardovania pozícií militantov symbolicky vystrelil raketu k prezidentskému palácu.

V tom istom čase založil jeden z troch duchovných vodcov drúzov Hikmat al-Hidžrí faktický vládny orgán pre provinciu Suwajdá – Najvyšší právny výbor. Ten sa pripojil k výzvam na federalizáciu Sýrie, ktorú navrhujú najmä Kurdi na severovýchode krajiny.

Jeden z najčastejšie opakovaných návrhov na federalizáciu sa odvoláva na rozdelenie francúzskeho mandátu pre Sýriu z roku 1921. Podľa tejto koncepcie by alawitom na západe, drúzom na juhu a Kurdom na východe pripadli samosprávne riadené časti krajiny, aby sa predišlo ďalším násilnostiam.

Al-Hidžrí 11. októbra vyzval OSN, aby vyvíjala tlak na Šarovu faktickú vládu s cieľom ukončenia blokády provincie Suwajdá. Drúzov totiž sunnitské milície údajne obkľúčili na pohorí Džabal ad-Durúz, kde obmedzujú ich pohyb.

Duchovný vodca „unitaristických monoteistov“ toto pohorie označil termínom Džabal al-Bašán. Ide o významný symbolický posun, v rámci ktorého sa drúzske velenie odvoláva na biblický názov svojho územia.

Naposledy takúto otvorenú výzvu vyslovil izraelský exminister komunikácií Ajjúb Kará. Je členom vládnej strany Likud, no nie je etnický Žid – pochádza práve z izraelských drúzov. V septembrovom prejave vyhlásil, že „dnes v Suwajde vyhlásili drúzsky štát“, a dodal, že predpokladá skorý vznik alawitského štátu.

Po letných násilnostiach sa zdá, že čoraz viac drúzov stráca trpezlivosť so sunnitským vedením. Rovnako tak kmene v Pásme Gazy čoraz silnejšie odmietajú vládu Hamasu, Blízky východ ako celok sa tak čoraz častejšie obracia na „nového“ hegemóna – Izrael.