Dokáže si Európa vybudovať aj hrádzu proti vlastným dlhom?

Vojna na Ukrajine pretvorila obraz moderného boja. Ikony minulého storočia – drahé tanky, nadzvukové stíhačky či obrie lietadlové lode – stratili časť svojho lesku. Na scénu nastúpil lacný, rýchlo vyrábaný dron, schopný paralyzovať zásobovacie trasy, oslepiť senzory alebo ohroziť infraštruktúru za zlomok ceny jediného bojového lietadla.

Nejde len o taktický posun, ale o strategickú zmenu: konflikt sa mení na preteky produkcie a následné protiopatrenia, na súťaž medzi improvizáciou a obranou. Kľúčovou otázkou sa tak stáva obrana – či už v podobe rušičiek, senzorov alebo zbraní proti dronom.

Vybudovanie dronového múru nie je len technický a strategický problém, čo a ako chrániť, ale predovšetkým ekonomický. Kto ho zaplatí a ako uhradí následnú prevádzku novej obrannej línie?

Intuitívna, ale nejasná vízia

Myšlienka dronového múru je intuitívna a ľahko pochopiteľná. Ide o vytvorenie systému detekcie, sledovania a neutralizácie dronov na východných hraniciach EÚ – od Baltského mora po Čierne more, čo predstavuje vzdialenosť zhruba 3 800 kilometrov.

Iniciatíva vzišla od pobaltských štátov (Litva, Lotyšsko, Estónsko), Fínska, Poľska, Rumunska a Bulharska, ktoré reagujú na ruskú hrozbu. Znie to lákavo, ale ozývajú sa aj námietky. Kritici tvrdia, že dronový múr by mal primárne chrániť európske letiská, ktoré sú dronmi najviac ohrozené.

Ďalšie pochybnosti sa týkajú účinnosti múru. Na Ukrajinu stále prichádza veľké množstvo ruských dronov napriek intenzívnemu úsiliu o posilnenie protidronovej obrany. Táto skúsenosť ukazuje, že aj vrstvená obrana prepustí až 30 percent dronov, čo zvyšuje náklady na údržbu.

Základným problémom je neurčitosť projektu. Keď sa pýtame, koľko bude stáť, narážame na otázku, čo presne by mal zahŕňať. Politická zhoda na potrebe obrany proti dronom existuje, ale konkrétna podoba zostáva nejasná. Nie div, že okolo tohto vágne definovaného zadania panujú pochybnosti o úspechu celého projektu.

Finančný otáznik: koľko by to malo stáť

Keď sa zbavíme neistôt v oblasti projektu a zameriame sa na financie, zistíme, že stanoviť konečnú cenu je zatiaľ nemožné. Odhady hovoria o sumách rádovo v miliardách eur, ale ide o veľmi hrubé predpoklady.

Predstaviteľov EÚ to však neodrádza. Hoci nevedia, čo presne dronový múr zahŕňa ani koľko bude stáť, majú na tento projekt prostriedky. Aspoň na papieri.

V marci 2025 bol predstavený ReArm Europe Plan, ktorý má potenciál mobilizovať až 800 miliárd eur na obranu. Jeho súčasťou je nástroj Security Action for Europe (SAFE), ktorého cieľom je zvýšiť obranné schopnosti Európy ako celku.

Na túto iniciatívu je vyčlenených až 150 miliárd eur, z ktorých by sa mal financovať aj dronový múr. Taká veľká suma by mohla pokryť aj ďalšie obranné projekty. Podľa Ursuly von der Leyenovej sú prostriedky pripravené – členské štáty musia iba vypracovať konkrétne národné obranné plány, aby mohli peniaze čerpať.

Európsky dlh rastie

Program SAFE vychádza z modelu NextGenerationEU, ktorý bol zameraný na obnovu po pandémii COVID-19. Tento program, do ktorého sa nalialo 807 miliárd eur, nám pomáha pochopiť, ako bude SAFE fungovať.

Únia si v rámci NextGenerationEU požičala prostriedky vydaním spoločných dlhopisov (eurobondov), ktoré sa delia na granty (407,5 miliardy eur, ktoré štáty nemusia vracať) a pôžičky (386,4 miliardy eur, ktoré splácajú jednotlivé krajiny).

Tieto dlhopisy sa majú splácať od roku 2028 až do roku 2058 predovšetkým prostredníctvom nových vlastných zdrojov EÚ, ako sú digitálna daň či emisné kvóty. Už počas pandémie tento plán budil odpor. Kritici namietali, že spoločné zadlžovanie vedie k „nenápadnej federalizácii EÚ“, keď sa záväzky musia platiť bez ohľadu na vôľu národných štátov. Menej zadlžené krajiny, ako napríklad Dánsko, varovali, že spoločný dlh poškodzuje ich ekonomiky.

Ďalšia námietka sa týkala využitia prostriedkov. Napríklad Taliansko použilo najväčšiu sumu na obnovu železníc, čo nebolo kľúčovou prioritou boja s pandémiou. Podobné riziko hrozí aj pri SAFE: prostriedky sa môžu vynakladať na rôzne projekty a dronový múr tak nemusí byť skutočnou prioritou.

Navyše NextGenerationEU mal byť niečím mimoriadnym, ale päť rokov po ňom prichádza SAFE – ďalší masívny projekt spoločného zadlžovania. Namiesto riešenia národných dlhov sa EÚ plánuje zadlžovať ďalej. Hlavným argumentom pre eurobondy je, že Únia ako celok má dobrý rating, vďaka čomu si požičiava za nižšie úroky ako zadlžené štáty, ku ktorým patria napríklad Francúzsko či Taliansko.

Spor o pôžičky verzus granty

Mechanizmus Security Action for Europe je veľmi podobný programu NextGenerationEU, hoci jeho detaily neprijímajú jednoznačne všetky členské krajiny. Francúzsko a pobaltské štáty napríklad presadzujú, aby prostriedky zo SAFE neboli iba pôžičky, ale aj granty, ktoré by štáty nemuseli vracať. To by uľahčilo financovanie projektov, ako je dronový múr, najmä menším ekonomikám.

Naopak, Nemecko tlačí na to, aby peniaze smerovali predovšetkým do národných obranných projektov, čo by skomplikovalo spoločnú iniciatívu, ako je práve spomínaný múr. Spory o financovanie a nastavenie programu SAFE odvádzajú pozornosť od kľúčovej otázky: dokáže dronový múr odradiť Rusko? Bude jeho technická úroveň dostatočná, aby zabezpečila ochranu obyvateľom Európy?

Aj napriek týmto sporom je dobrou správou, že EÚ má dostatočný kredit, aby si požičala 150 miliárd eur. Technické riešenie dronového múru však zostáva výzvou. Zlou správou je, že dlhy sú len odloženými daňami.

Budúca generácia Európanov tak bude čeliť nielen splácaniu národných dlhov, ale aj bremenu spoločných európskych záväzkov. Starý kontinent možno dokáže postaviť múr proti dronom, ale ťažko si vybuduje hrádzu proti vlastným dlhom.