O dôchodkovom systéme rozhodnú napokon politici, inak to nemôže byť

Vladimír Palko po mnohých rokoch cíti šancu presadiť svoj dlhodobý projekt rodičovského bonusu. V ostatných dvoch týždňoch sme videli krátku prestrelku s Jánom Šebom, ktorý obhajuje alternatívne riešenie rovnakého problému. Kritikov sa nepochybne objaví viac a diskusia sa zrejme bude točiť okolo ekonómie a spravodlivosti.

Problém priebežne financovaných dôchodkových systémov s predlžovaním ľudského života a poklesom pôrodnosti je dnes ekonómom dobre známy. Systém je z princípu nastavený tak, že víťazom je prvá generácia a účet platia tie posledné. V takejto situácii neexistuje dobré riešenie a hľadá sa to najmenej zlé. Lenže odpoveď na to, ktoré to je, nemôže poskytnúť len ekonómia.

Nečakajme od ekonómie vyčerpávajúce zdôvodnenia

Ekonómia je užitočná v odhaľovaní dôsledkov ľudského konania, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. Palko správne využíva ekonómiu rodiny, aby poukázal na to, ako štátne dôchodkové systémy zmenili rozhodovanie o počte detí. Náklady sa zvyšujú s tým, ako rastú obetované príležitosti žien. Výnosy sa znižujú a v prípade dôchodkových systémov kolektivizujú. Možno touto úvahou dospieť k tomu, ako by mal vyzerať dôchodkový systém?

Deti nie sú len zdrojom na financovanie dôchodkov. Všetky výnosy z detí, ak chceme používať tento tvrdý ekonomický slovník, kolektivizovať nemožno. Aký je úžitok ženy, ktorú navštívi jej dcéra či vnúčatá? Aký je úžitok muža, ktorému syn pomôže v záhrade či ho odvezie k lekárovi? Ako tieto výnosy zahrnúť do kalkulácie, keď porovnávame dôchodky rodičov a bezdetných? Je to, samozrejme, nemožné, rovnako, ako nemožno do tejto kalkulácie zahrnúť všetky náklady, ktoré sú spojené s výchovou.

Nad tým všetkým stojí otázka, čo nám ekonómia rodiny môže povedať k dôchodkom súčasných seniorov. Pokiaľ by zámerom akejkoľvek reformy mala byť motivácia k väčšej reprodukcii, mala by sa týkať len ľudí v reprodukčnom veku. Akékoľvek bonusy pre ľudí nad 40 rokov nemôžu mať na ich reprodukčné správanie žiadny vplyv.

A otázkou je, či súčasná hodnota neistých, politicky podmienených budúcich dôchodkov, môže mať nejaký dopad u tých, ktorí sa ešte reprodukovať môžu. Ekonómia rodiny tak nakoniec pôsobí v argumentácii skôr ako nepodstatný prívesok.

Diskusia o dôchodkoch je nevyhnutne politická

Pod hlavičku ekonómie v tejto debate spadnú aj rôzne úvahy o rozpočtovej udržateľnosti. V skutočnosti je to vždy debata o presúvaní zdrojov medzi rôznymi skupinami. Toto je však opäť téma, pri ktorej má ekonómia máločo povedať.

Skutočná diskusia je napokon o tom, čo je spravodlivé – a v tejto otázke nemá zmysel odvolávať sa na ekonómov, akokoľvek prestížnych. Ani najlepšie ekonomické vzdelanie negarantuje v týchto otázkach správne odpovede.

Každý, kto bude do debaty o dôchodkoch vstupovať, by mal vyložiť na stôl karty a ukázať svojej predstavy o spravodlivosti v tejto oblasti. Čo je zmyslom štátneho dôchodkového systému? Zaistiť životné minimum alebo určitý životný štandard? Odmeniť nejaké minulé zásluhy? Ak áno, akým spôsobom majú byť definované? Minulými odvodmi? Počtom detí či príspevkami detí do dôchodkového systému? Službou štátu ako v prípade výsluhových dôchodkov?

Odpovede na tieto otázky nie sú formované ekonomickou teóriou. Sú formované tým, ako jednotlivci vnímajú, čo je spravodlivé. Ekonómia môže byť užitočná v tom, že ukáže dôsledky jednotlivých návrhov, či už budeme diskutovať o dôsledkoch v oblasti chudoby, rovnosti, reprodukčného správania či verejných financií. Posúdenie, či sú také alebo onaké dôsledky žiadúce, však leží mimo ekonómie.

Diskusia o dôchodkoch tak napokon je a musí byť politická. Samozrejme, niektoré argumenty môžu byť z odborného hľadiska chybné. No ani najlepšia ekonomická veda nám nedá odpoveď, ako správne reformovať dôchodkový systém. Pozor na ekonómov, ktorí pod rúškom odbornosti, zaštítení titulmi a publikáciami, presadzujú svoje hodnoty či záujmy.