Americký „brloh špiónov“ v Teheráne. Nová vojna, staré rany

Tak ako mnohí Iránci, aj Dayhimi bol zvyknutý prispôsobovať sa nepredvídateľným zvratom geopolitiky. Pred desiatimi rokmi viedol rozsiahlu nábytkársku fabriku so 700 zamestnancami. Dnes je z nej galéria Dayhim Art Society. Americké sankcie ju totiž priviedli k bankrotu a Dayhimi premenil jej dielne na výstavné priestory s umeleckými dielami a kancelárie poskytol technologickým startupom.

Napriek tomu sa zdá, že najnovší výbuch napätia medzi Spojenými štátmi a Izraelom v čase, keď Irán stráca vplyv v regióne, signalizuje novú, veľmi neistú éru.

„Vieme, že zmena prichádza, ale netušíme, aká bude a ako sa prejaví,“ povedal Dayhimi. „A práve to je najhoršie – tá nepredvídateľnosť.“

Takmer päťdesiat rokov po revolúcii sa Iránci naučili pohybovať v zložitom priestore medzi požiadavkami vlastnej vlády, tlakom zo zahraničia a vlastnými túžbami, identitou a snahou žiť dôstojne.

V luxusných reštauráciách visia nápisy, ktoré ženám prikazujú nosiť hidžáb, no mladé návštevníčky s rozpustenými vlasmi ich veselo ignorujú. Internet je síce cenzurovaný, ale ľudia si pomáhajú VPN sieťami, aby mohli prezerať Instagram a TikTok. Americké sankcie zároveň podporujú prosperujúci čierny trh.

Náboženský život bol nápadne stiahnutý do úzadia. Počas ôsmich júlových dňoch som v uliciach takmer nevidel duchovného a len zriedka som počul tri denné výzvy na modlitbu, hoci Irán je teokratická republika.

Samozrejme, mnohé veci zodpovedali oficiálnemu obrazu Iránu. Mnohé ženy si vlasy zakrývali. Policajti v čiernych uniformách brázdili ulice na terénnych motorkách. Obrovské nástenné maľby zobrazovali štátom oslavovaných hrdinov – prísnych duchovných, padlých generálov a jadrových vedcov – aj určených nepriateľov. Na jednej z nich sa vynímal nápis „SMRŤ USA“ cez americkú vlajku, z ktorej padali kreslené bomby.

Len o niekoľko ulíc ďalej sa na stenách objavovali záblesky krásy a histórie – maľby kvetov a starovekých perzských bojovníkov. A hoci sa počas piatkovej modlitby ozývalo „Smrť Amerike!“, niektorí Iránci sa nám zdôverili, že s tým nesúhlasia, a to ani po tom, ako sa kreslené bomby z americkej vlajky zmenili na skutočné výbuchy.

(V rámci obmedzení, ktorým novinári v Iráne čelia, nám vláda pridelila prekladateľa. Jeho prácu sme si neskôr overili – bola výborná.)

Počas našej cesty pôsobil Teherán zroneným dojmom. Jeho pokoj bol otrasený vojnou, ktorú málokto predvídal a ešte menej ľudí si ju želalo. Obyvatelia priznali, že sú rozrušení a majú obavy z toho, čo môže nasledovať.

„Brloh špiónov“

Na ulici Taleghani stojí dlhá dvojposchodová budova. Kedysi bola stredobodom napätia medzi Iránom a Spojenými štátmi. Dnes slúži ako múzeum.

Nad hlavným vchodom stále visí nápis „Veľvyslanectvo Spojených štátov amerických“ spolu s emblémom letiaceho orla. No vo vstupnej hale dominujú obrazy lebiek, skrížených hnátov a hrôzostrašne vyzerajúca Socha slobody. Z plagátu v rohu miestnosti sa díva najvyšší iránsky vodca ajatolláh Alí Chameneí s jemným, takmer pobaveným úsmevom na perách.

Rukojemnícka kríza z roku 1979, keď iránski študenti prepadli americkú ambasádu a 444 dní zadržiavali 52 Američanov, predstavuje základnú traumu vo vzťahoch medzi iránskymi vládcami a Spojenými štátmi. Odštartovala desaťročia tichého, no pretrvávajúceho nepriateľstva, počas ktorého Američania prerušili diplomatické styky a Iránci sa snažili napísať vlastnú verziu histórie v priestoroch opusteného veľvyslanectva, ktoré je dnes oficiálne známe ako „Múzeum Brlohu špiónov USA“ (U.S. Den of Espionage Museum).

Za vstupenku som zaplatil 1,40 dolára, čo je bežná cena pre cudzincov, a vošiel som cez Rooseveltovu bránu, ako sa kedysi nazývala. Cestička viedla cez zarastenú záhradu, kde sa pod borovicami vyvaľovali pouličné mačky. Na podstavci boli naukladané zuhoľnatené časti vrtuľníkov – trosky z neúspešnej záchrannej misie z roku 1980, keď sa americké vojenské lietadlá zrazili počas piesočnej búrky. Zahynulo osem amerických vojakov. Na nápise stálo: „Piesok v púšti bol vykonávateľom Božej vôle.“

Na poschodí sa nachádzala starostlivo zachovaná kancelária veľvyslanca – kožené kreslá, elegantný pracovný stôl a dokonale vyžehlená americká vlajka. (Iránske továrne každý rok vyrobia tisíce amerických vlajok, ktoré sú zväčša určené na pálenie pri pouličných protestoch.) Na stene visel portrét usmievajúceho sa prezidenta Jimmyho Cartera.

„Carter za to draho zaplatil,“ poznamenal náš sprievodca Amír, 21-ročný vojak základnej služby, čím poukázal na to, ako kríza prispela ku Carterovmu neúspešnému pokusu o znovuzvolenie v roku 1980. Podobne ako mnohí v krajine, kde je autocenzúra hlboko zakorenená, aj on požiadal, aby sme uvádzali len jeho krstné meno.

Na konci chodby sa za oceľovými dverami nachádzala hlavná atrakcia múzea: stanica CIA. Ako výstraha tam boli vystavené staré americké špionážne zariadenia. Návštevníci si mohli v oddelených miestnostiach prezrieť stroje na šifrovanie a dešifrovanie správ, satelitné vysielače, odpočúvacie zariadenia, priemyselné skartovačky a prístroje, ktoré podľa výstavného popisu slúžili na falšovanie pasov a evidenčných čísel.

Vedľa hromady roztrhaných dokumentov sedeli voskové figuríny, znázorňujúce mravčiu prácu iránskych študentov, ktorí sa snažili poskladať a rekonštruovať skartované americké dokumenty nájdené v ambasáde. Tieto dokumenty boli neskôr publikované v niekoľkých knihách.

Iránci s obľubou označovali amerických rukojemníkov za „hostí ajatolláha“ a exponáty v múzeu dôsledne zdôrazňovali, že sa s nimi zaobchádzalo spravodlivo. V hale ambasády viseli portréty, ktoré poskytovali popisy o živote každého rukojemníka vrátane detailov o ich neskoršej kariére. Niektoré texty boli pritom napísané až láskavým tónom. V skutočnosti sa však mnohí rukojemníci neskôr sťažovali na psychické a fyzické týranie, ktoré počas zajatia zažili.

Posolstvo múzea je jasné: zámerom Američanov bolo zasahovať do iránskych záležitostí, nie pomáhať krajine.

Múzeum však má len obmedzenú návštevnosť. Podľa Amíra ho každoročne navštívi približne päťtisíc ľudí, väčšinou turisti z Ruska a Číny. Po júlovom konflikte sa však návštevnosť značne znížila. Počas našej prehliadky bol v múzeu len jeden ďalší návštevník.

Pri odchode mi manažér múzea venoval suvenír: plaketu na pamiatku generálmajora Kásima Sulejmáního, iránskeho veliteľa zabitého pri americkom útoku dronom v Iraku v roku 2020. Potom som si dal prestávku v Boof Cafe, vkusnej malej kaviarni, ktorá sa nedávno otvorila priamo v areáli ambasády.

Steny kaviarne zdobili fotografie Charlieho Chaplina a Marlona Branda. Majiteľ, tichý, asi šesťdesiatročný muž, ma privítal vrúcnym úsmevom, no o politike hovoriť nechcel. „To je záležitosť politikov, nie obyčajných ľudí, ako som ja,“ povedal na margo napätia medzi Iránom a Spojenými štátmi.

Následne mi po stole posunul moju objednávku – ľadové americano. Chutilo fantasticky.

Rušené signály

Mimo múrov starého veľvyslanectva sa otvorene prejavovala americká kultúra. V kaviarni pripomínajúcej Starbucks zneli piesne Pixies, rockovej kapely z Bostonu. V lobby môjho hotela stál veterán Lincoln Continental. Mladí muži sa schádzali v tmavých herných kaviarňach, aby hrali Grand Theft Auto.

Ak múzeum rozpráva o minulosti, väčšina ľudí žije prítomnosťou, najmä každodenným bojom o prežitie, ktorý sa ešte zhoršil po náhlom ochladení vzťahov so Spojenými štátmi.

Siyavash Naeini si zanadával, keď sa snažil prepletať svojím skromným taxíkom cez notoricky chaotickú dopravu. Aplikácia Snapp!, iránska verzia Uberu, podľa neho sotva funguje.

Úrady totiž rušia GPS signály, aby sťažili izraelským a americkým lietadlám lokalizáciu možných cieľov. No zároveň tým znemožňujú zákazníkom objednať si taxík. Od júna mu tržby klesli o 70 percent.

Päťdesiatdeväťročný Naeini si nemôže dovoliť prestať pracovať. Diagnostikovali mu rakovinu – „nevyliečiteľnú“, sucho poznamenal – a peniaze nevyhnutne potrebuje na lieky, ktoré mu predlžujú život. „Odkedy beriem chemoterapiu, už nohami pedále poriadne necítim,“ povedal, keď zastavil na semafore.

Lieky získava za dotované ceny v štátnej lekárni. No občas sa minú a vtedy mu neostáva iné, ako nakupovať na čiernom trhu, kde sú ceny desaťkrát vyššie. To ho úplne zruinovalo. „Manželka predala šperky,“ povedal. „Ja som predal naše koberce.“

Keď sme dorazili do cieľa, vyjadril som úprimnú ľútosť. Mávol rukou. Povedal, že nestojí o súcit. Je to len každodenný boj o prežitie.

Potom sa opäť vydal do ulíc hľadať ďalšieho zákazníka.

Čakanie na Godota

Stáli sme neďaleko britskej ambasády na ulici s názvom „Babbi Sandz Street“.

Bola pomenovaná po Bobbym Sandsovi, členovi Írskej republikánskej armády, ktorý v roku 1981 zomrel počas hladovky vo väzení v Severnom Írsku. Protestoval proti tomu, že ho britské úrady odmietli uznať za politického väzňa. V Británii bol považovaný za nepriateľa, no v Iráne sa stal mučeníkom.

Oslava mučeníkov je v Iráne kľúčovou súčasťou politickej kultúry. Režim nielenže označuje nepriateľov, akými sú Spojené štáty, ale zároveň vyzdvihuje hrdinov, ktorí podľa neho stelesňujú revolučné hodnoty. Niekedy ide aj o spôsob, ako provokovať politických rivalov. Britská ambasáda neskôr presunula svoj hlavný vchod na vedľajšiu ulicu, aby sa vyhla adrese pomenovanej po Írovi, ktorý bojoval proti britskej nadvláde.

Egyptská ambasáda v Teheráne zas donedávna sídlila na ulici pomenovanej po Chalidovi al-Islambulim, extrémistovi, ktorý v roku 1981 zavraždil egyptského prezidenta Anwara as-Sádáta. V znamení zlepšujúcich sa vzťahov medzi Iránom a Egyptom bola ulica v júni premenovaná.

Nadšenie pre Bobbyho Sandsa v Iráne nadobúda nezvyčajné podoby. Krátko pred polnocou som sa zastavil na večeru v „Bobby Sands Burgers“, rýchlom občerstvení na strmej ulici v severnom Teheráne. Pred podnikom sa tiahla dlhá rada zákazníkov, ktorí čakali na burgery a hranolky pri pulte ozdobenom neónovými portrétmi zosnulého írskeho aktivistu.

„Bobby Sands stelesňoval slobodu a odpor,“ povedal mi manažér Kia Garabandi. „Iránci sa s tým vedia stotožniť.“

Hoci by sa mohlo zdať zvláštne pomenovať fast food podnik po človeku, ktorý zomrel, keď dobrovoľne držal hladovku, Garabandi s tým problém nemá. „Bol to veľký človek,“ povedal. „A my robíme výborné burgery.“

Uprostred všetkého chaosu sa však mnohí radšej pozerajú dopredu ako späť do minulosti s nádejou, že budúcnosť prinesie aspoň nejakú úľavu.

Na pietnej ceremónii za veliteľa iránskych Revolučných gárd, ktorý zahynul pri izraelskom útoku, mi jeden smútiaci prezradil, že vojnu víta. Povedal, že urýchli návrat náboženského spasiteľa známeho ako Mahdí, ktorý má prísť na Zem a prinútiť všetkých, aby prijali islam.

„Dokonca aj teba!“ vyhlásil a ukázal mi prstom priamo na hruď.

Nie všetci však čakajú na záchranu z neba.

V centre Teheránu sa študenti stretávajú v umeleckej kaviarni s názvom Café Godot, pomenovanej podľa Beckettovej hry. „Je to existenciálna tragikomédia,“ poznamenal majiteľ kaviarne, známy filmový a divadelný režisér Homajún Ghanízádeh. „Iránci sa v tom vedia nájsť.“

„Presne ako v tej hre,“ povedal Ghanízádeh. „Každý deň príde posol a oznámi: Godot dnes nepríde, ale určite príde zajtra večer. A na druhý deň sa to celé začne odznova.“

„Podľa mňa aj Islamská republika žije v takomto stave očakávania,“ dodal. „Len ich Godot je úplne iný ako ten, na ktorého čakajú obyčajní ľudia.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.