Tieto čísla samy osebe však nehovoria o podstate problému – tá nie je len sociálna, ale duchovná.
Integrácia prostredníctvom viery
Po neefektívnych obmedzeniach migračných vĺn a prázdnych rečiach politikov si musia kresťania položiť otázku: môže evanjelizácia migrantov prispieť k spoločenskému zmiereniu?
Slovo evanjelizácia v sebe nenesie agresívny podtón, ako ho niekedy mylne interpretujú sekulárni komentátori či progresívni politici. Evanjelizácia nie je mocenský akt ani kultúrny export. Je to poslanie, ktoré dal Kristus Cirkvi, keď povedal: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
V praxi to znamená, že kresťanské spoločenstvá majú ponúknuť duchovný domov tým, ktorí ho hľadajú. Štúdia austrálskej autorky Gemmy Tuludovej Cruzovej s názvom Christianity Across Borders (Kresťanstvo naprieč hranicami) ukazuje, že kresťanstvo ponúka migrantom jasný etický rámec, komunitnú oporu a univerzálne hodnoty.
Skúsenosti z praxe následne naznačujú, že konverzia na kresťanstvo u migrantov skutočne prispieva k sociálnej integrácii a znižovaniu násilníckych sklonov.
Kresťanstvo je v tomto zmysle mierotvorné, pretože mení človeka zvnútra. Keď sa mení srdce, mení sa aj spoločnosť. Preto možno povedať, že konverzia migrantov na kresťanstvo sa ukazuje ako jedno z riešení, ktorým by sa napätie medzi komunitami zmenilo na spolužitie v pravde.
Konverzia prináša ovocie
V Európe už dnes existujú cirkevné iniciatívy, ktoré dokazujú, že evanjelizácia migrantov prináša ovocie pokoja. V Nemecku a Rakúsku vznikajú medzinárodné farnosti, kde sa spoločenstvá miestnych veriacich spájajú s migrantmi pri spoločnej liturgii, katechéze či sociálnej pomoci. Tieto farnosti nie sú laboratóriami multikulturalizmu, ale živými spoločenstvami viery.
Podobný princíp uplatňujú francúzske iniciatívy ako Service jésuite des réfugiés a Secours Catholique, ktoré spájajú praktickú pomoc s duchovným sprevádzaním. Mnohí migranti, ktorí prišli pôvodne len po chlieb a ošatenie, odchádzajú s kresťanskou vierou.
K podobným projektom sa pripája aj sieť M4 Intercultural Europe, ktorá spája cirkvi naprieč Európou a pomáha so zakladaním „intercultural churches“ – cirkví, kde sa stretávajú veriaci z rôznych národov.
V týchto komunitách sa ukazuje, že jednotu nemožno vybudovať len politickými deklaráciami, ale najmä spoločnou vierou.
Má religiozita vplyv na kriminalitu?
Viacero medzinárodných štúdií ukazuje, že viera a náboženská angažovanosť majú na správanie jednotlivca omnoho hlbší vplyv.
Analýza Crime and Religion: An International Comparison among Thirteen Countries (Kriminalita a náboženstvo: medzinárodné porovnanie trinástich krajín) preukázala, že krajiny s vyššou mierou náboženskej aktivity a účasťou na živote cirkví vykazujú nižšiu mieru násilnej aj majetkovej kriminality. Náboženské prostredie podľa autorov posilňuje sociálne väzby a zodpovednosť voči komunite.
Podobne publikácia Religion, Crime, and Criminal Justice (Náboženstvo, kriminalita a trestné právo) zhŕňa desiatky výskumov, ktoré dokazujú, že praktizovaná viera vedie k nižšej delikvencii a recidíve – nie pre strach z trestu, ale vďaka vnútornej premene človeka.
Naopak, štúdia Declines in Religiosity Predict Increases in Violent Crime (Pokles náboženskej viery predznamenáva nárast násilnej kriminality) upozorňuje, že pokles religiozity v západných spoločnostiach často sprevádza nárast násilných trestných činov.
Iba kresťanská Európa môže prežiť
Európa stojí na rázcestí. Na jednej strane sa topí v mori sekularizmu, kultúrneho relativizmu a rozdelenej identity, na druhej strane má ešte stále v sebe iskru viery, ktorá kedysi formovala jej dušu, zákony aj civilizáciu.
Evanjelizácia migrantov preto nie je politickým projektom ani misiou moci, je to posledná možná obrana kresťanskej civilizácie, ktorá sa buď obnoví vo viere, alebo zanikne.
História je v tomto neúprosná: civilizácie nezanikajú, keď sú porazené zvonka, ale keď zhnijú zvnútra.
Rímska ríša sa nezrútila pre nájazdy barbarov, ale preto, že stratila vieru a odklonila sa od morálnych zásad, zanikla úcta k životu, k manželstvu, k rodine.
V 20. storočí Európa dvakrát zažila, čo sa stane, keď sa človek postaví na miesto Boha. Totality nacizmu a komunizmu ukázali, že spoločnosť, ktorá popiera Stvoriteľa, napokon poprie aj človeka.
„Európa bude kresťanská, alebo nebude,“ tak znie výrok pripisovaný svätému Jánovi Pavlovi II. a je aj dnes dôkazom, že iba živá viera v Krista dokáže dať Európe nový dych.
