Skutočný škandál Borisa Johnsona

Britské médiá sa už niekoľko týždňov venujú škandálu bývalého premiéra Borisa Johnsona. Uniknutá korešpondencia ukazuje, že využíva svoju kanceláriu financovanú zo štátneho rozpočtu na dojednávanie lukratívnych lobystických kontraktov s kýmkoľvek, kto je pripravený zaplatiť.

Na kanceláriu aj štátnu pomoc má ako bývalý premiér právo, ale smie ju využívať len na verejné aktivity, nie na podnikanie. Johnson na otázky novinárov reaguje podráždene a zahmlieva. Očividne bol pristihnutý pri porušení pravidiel, ale ako to už u bývalých lídrov býva, najhoršie škody napáchal, keď konal úplne v súlade s pravidlami.

Bývalí politici speňažujú kariérne kontakty

V západných oligarchiách, ktoré si hovoria liberálna demokracia, je nepísaným pravidlom, že špičkový politik odchádza na politický dôchodok do súkromného biznisu, kde následne speňažuje kontakty, ktoré si za svoju politickú kariéru vytvoril.

Buď si založí svoju vlastnú konzultačnú firmu, alebo sa nechá najať veľkou bankou či korporáciou, kde dostáva na starosť oddelenie vzťahov s vládou či verejným sektorom.

Bývalý portugalský premiér a predseda Európskej komisie Barroso skončil vo všemocnej investičnej banke Goldman Sachs, vplyvný komisár Breton prešiel do Bank of America rovno z komisie, kde mal na starosti vnútorný trh. Keď sa Friedrichovi Merzovi nedarilo v nemeckej politike, pracoval pre Blackrock. Bill Clinton a Tony Blair si zariadili vlastné firmy. Český premiér Topolánek nastúpil k energetickému oligarchovi Křetínskému, vicepremiér Hamáček pracuje pre zbrojára Strnada.

Ničomu z toho sa nikto nečuduje. Keď oligarchia financuje politické strany, čo je čudné na tom, že si najíma individuálnych politikov?

Kedy vypukajú škandály

Škandály vypukajú v troch prípadoch. Tie najmenšie sú spojené s porušovaním existujúcich pravidiel o konfliktoch záujmov. Napríklad keď politik nerešpektuje ochrannú lehotu a do biznisu ide priamo z vlády alebo keď poruší nejaké drobné pravidlo oddeľujúce súkromné ​​a verejné aktivity, ako to urobil Johnson.

O niečo vážnejšie je zistenie, že politik bol na výplatnej listine v čase, keď bol vo funkcii. To je klasická korupcia a trestné paragrafy na ňu pamätajú. Avšak politici obvykle bývajú dosť opatrní. Nenechajú sa takto chytiť. Pokiaľ si to niekto odnesie, sú to ich podriadení.

Napríklad súčasná šéfka Európskej centrálnej banky Lagardová sa zaplietla, keď slúžila ako Sarkozyho ministerka financií, ale na súde to odniesol šéf jej kabinetu. V českej kauze Promopro boli súdení vysokí úradníci, nie ich šéf vicepremiér Vondra, väzenie nehrozilo ani premiérovi Topolánkovi, ale pár rokov si odsedela jeho pravá ruka Marek Dalík.

Najzávažnejší je potom politikov prechod do služieb firiem geopolitických konkurentov Západu. Prechod môže byť úplne legálny, ale euroatlantická oligarchia a jej médiá takéto konanie nemilosrdne lynčujú ako vlastizradu. Zažili to kancelár Schrödern s Gazpromom či rakúska ministerka zahraničia Kneisslová s Rosneftom.

Kauza odkrýva rozsah Johnsonových klientov

V tomto kontexte je Johnsonova kauza búrkou v pohári vody. Hrozí mu len, že príde o ročných 115-tisíc libier a z hanby kabát. Taká strata ho neohrozí a na hanbu je zvyknutý. Ťažko bude väčšia ako keď sa v predvečer nástupu do Downing Street dal do takej hádky so svojou o dvadsaťštyri rokov mladšou nastávajúcou, že susedia volali políciu.

Kauza by mu nanajvýš mohla skomplikovať návrat do politiky, ale nezdá sa, že by o neho konzervatívci vôbec stáli. Zaujímavo však odrýva rozsah jeho klientov: od britského zbrojára, ktorému pomáha s kontaktmi na Ukrajine, cez ropných šejkov až po venezuelského prezidenta Madura, ktorého ako premiér označil za „diktátora na čele zlého režimu“ a podporoval snahy o jeho zvrhnutie.

Zverejnené materiály vedú k podozreniu, že za hodinovú schôdzku so zlým diktátorom si naúčtoval okolo štvrť milióna libier.

Dlh voči Lebedevovcom

Napriek tomu materiály jeden zo skutočných škandálov pripomínajú. Johnson okrem iného pracoval pre lorda Lebedeva, vydavateľa London Evening Standard, ktorému pomáhal kontaktovať Elona Muska so žiadosťou o investíciu do upadajúcich novín.

Škandálom pritom nie je Johnsonova sprostredkovateľská služba, ale samotný lord Lebedev. Bol to premiér Johnson, ktorý z Jevgenija Alexandroviča Lebedeva urobil v roku 2020 lorda a tým aj člena Hornej snemovne. Iste tým urobil radosť jeho otcovi Alexandrovi, dôstojníkovi sovietskej KGB aj ruskej FSB, ktorý sa v deväťdesiatych rokoch stal vplyvným rusko-britským oligarchom a dnes je pre Ukrajinu na kanadskom sankčnom zozname.

Tiež tým splácal určitý dlh: Lebedevovci mediálne podporovali jeho kariéru a pravidelne ho pozývali na večierky s vodkou a kaviárom. To už si kreslo v Hornej snemovni zaslúži. Avšak Johnson tým žiadne pravidlá neporušil.

Notorický klamár nasmeroval Ukrajinu do tragédie

Žiadne pravidlá neporušil ani v apríli 2022, keď v Kyjeve prezidenta Zelenského odradil od ďalších rokovaní s Putinom. Na jednej strane ho upozornil, že Západ dá od akejkoľvek ukrajinskej dohody s Ruskom ruky preč, čo v kyjevských pomeroch znamenalo hrozbu zvrhnutia Zelenského.

Na druhej mu predostrel víziu neobmedzenej vojenskej i ekonomickej podpory Západu, ktorá v spojení s ukrajinskými vojakmi povedie k ruskému kolapsu. Nie je podstatné, či si bol vtedy notorický klamár Johnson vedomý, že klame, alebo bol o svojich slovách presvedčený. Ukrajinu nasmeroval k existujúcej tragédii materiálne zničenej a demograficky zdecimovanej krajiny.

Doteraz bol za svoju vtedajšiu misiu oficiálnymi západnými médiami oslavovaný. Koniec koncov nekonal čisto za seba, ale ako hovorca bidenovských štruktúr, ktoré o vojnu mali veľký záujem.

Keď ukrajinská realita doľahne na Západ v plnej tiaži, príde vhod ako obetný baránok. Možno sa pýtať, či mimoriadna mediálna pozornosť venovaná jeho nijako mimoriadnym kšeftom nezahajuje prípravy na jeho oficiálnu reputačnú popravu.