Najnovšia októbrová detailná analýza Protimonopolného úradu SR o stave a vývoji slovenskej potravinovej vertikály za obdobie 2021 až 2024 ukázala trpké potvrdenie toho, čo tu už roky kupujeme a ako sa naše potraviny strácajú z pultov. Kto čakal, že brutálna inflácia cien potravín je dielom chamtivých reťazcov, mýlil sa.
V skutočnosti ide o príbeh hlbokého štrukturálneho zlyhania a dlhodobej domácej nečinnosti, ktorá nám teraz vystavuje účet. Áno, externé šoky to odštartovali, ale naše domáce slabiny z nich urobili katastrofu. Analýza hovorí jasne: kumulatívna inflácia cien potravín medzi rokmi 2020 a 2023 atakovala na Slovensku úctyhodných 42 percent.
Kým Európa si priemerne drží podiel výdavkov na potraviny na úrovni 15 percent, naše domácnosti im obetujú takmer 21 percent svojho rozpočtu. Situácia tak poukazuje na potrebu hľadať riešenia na zmiernenie finančného zaťaženia domácností, najmä prostredníctvom zvyšovania reálnych príjmov.
Podľa analýzy sa Slovensko ocitlo v nelichotivej spoločnosti s Bulharskom a Rumunskom, pokiaľ ide o podiel populácie, ktorá si nemôže dovoliť dostatok jedla. V roku 2022 tento ukazovateľ dosiahol viac ako pätinu populácie, čo svedčí o výraznom zhoršení situácie v oblasti potravinovej dostupnosti.
Potravinová chudoba tu už nie je len akademická teória, ale realita pre každú piatu rodinu.
Ceny potravín: Nie reťazce, ale marže a energie
Populistická rétorika rada ukazuje prstom na obchodníkov. No analytik úradu Stančík tvrdí, že vývoj marží v maloobchode s potravinami bol skôr protiinflačný. Kým v rokoch najrýchlejšieho rastu cien dokázali obchodné reťazce marže optimalizovať a do istej miery tlmili dynamiku cien, skutočný nárast ziskovosti nastal v nižších častiach potravinovej vertikály.
V roku 2022 si najviac „prihriali polievočku“ poľnohospodári, ktorých priemerná marža vystrelila na neuveriteľných 12 percent (z dvoch až piatich percent v predpandemickom období). Využili nestabilitu a rast globálnych cien komodít, predávali zásoby do zahraničia.
Potom, v roku 2023, štafetu prebrala výroba potravín (spracovateľský priemysel), kde sa ziskovosť viac ako zdvojnásobila, z dvoch na 4,72 percenta.
Podľa analýzy sa na cenových šokoch potravín nemalou mierou podpísala aj energetická náročnosť výroby. V porovnaní s okolitými krajinami sme totiž energeticky oveľa náročnejší a tento faktor zvyšuje zraniteľnosť slovenských výrobcov voči ponukovým šokom a náhlemu rastu výrobných nákladov.
„Keď sa vonku zdvihne cena plynu, u nás to narobí dvakrát väčšiu škodu. Táto zraniteľnosť obmedzuje našu schopnosť generovať pridanú hodnotu a robí našu produkciu extrémne nekonkurencieschopnou,“ konštatuje Stančík, autor analýzy.
Domáce zlyhanie: Neinvestujeme a neefektívne dotujeme
Z údajov zároveň vyplýva, že externé šoky sú len katalyzátorom nášho potravinárstva. Skutočným dôvodom našej slabosti je nakumulovaný deficit investícií. Domáca produkcia sa stala ešte menej konkurencieschopnou, keďže ceny slovenských potravín prekročili úroveň dovážaných produktov o osem percentuálnych bodov.
To zároveň prispelo k zvýšenému dopytu po dovážaných potravinárskych produktoch. A je to hlavne z dôvodu, že zaostávame v produktivite, čo zvyšuje náklady na prácu a obmedzuje tvorbu marží.
Dôvodom nášho stagnovania je aj nedostatok investícií do modernizácie, automatizácie a digitálnych technológií. Naša produkcia nie je schopná generovať dostatočné zdroje na investície, klesá nám kapitálová intenzita produkcie. To je vážny problém, lebo bez fixného kapitálu nebudú udržateľne rásť mzdy a správnym smerom sa nepohne ani konkurencieschopnosť.
Stančík tiež poukazuje na plytvanie dotáciami do agrosektora. Hoci miera investícií do poľnohospodárstva sa pohybuje na priemere EÚ, ich efektivita je slabá. Analýza tvrdí, že efektivita čerpania vládnych subvencií dlhodobo stagnuje a dosahuje len 60 percent európskeho priemeru.
Až 40 percent dotácií tak nemá žiadny priamy ekonomický prínos v porovnaní s priemerom EÚ. Obrazne povedané, peniaze sa proste hádžu do jamy.
Akoby to nestačilo, dáta naznačujú, že dostatočne nemyslíme na budúcnosť a zabúdame na výskum a vývoj. Jeho financovanie je podľa údajov podpriemerné.
Kým medián EÚ je 6,2 eura na obyvateľa, u nás to v roku 2023 bola sotva štvrtina tejto sumy. Bez inovácií, moderných technológií a vyššej pridanej hodnoty sa pritom nemáme kam posunúť.
Prehlbovanie závislosti a chudoba
Z analýzy vyplýva, že namiesto toho, aby sme produkovali to, čo dokážeme predať za vyššiu cenu, špecializujeme sa na vývoz surových komodít (obilniny) a dovážame všetko ostatné (mäso, ovocie, zelenina). Aj deficit nášho agropotravinárskeho obchodu sa za dekádu od roku 2010 zdvojnásobil.
V roku 2022 už atakoval dovoz týchto produktov k nám hodnotu okolo 2,4 miliardy eur, kým náš vývoz dosahoval úroveň iba približne 750 miliónov eur. Gro nášho vývozu pritom tvorili len obilniny v hodnote až okolo 500 miliónov eur.
Nízka produkčná kapacita tak zvyšuje našu závislosť od importu a robí nás extrémne citlivými na externé cenové šoky. Zahraniční výrobcovia nás valcujú, pretože sú efektívnejší, majú nižšie výrobné náklady a lepšiu špecializáciu.
Analýza Protimonopolného úradu je takpovediac studenou sprchou. Neefektívne vynakladanie subvencií, nízka kapitálová vybavenosť práce, zaostávanie v inováciách a investičný dlh – to sú systémové problémy, ktoré deformujú ceny a obmedzujú našu kúpnu silu.
Ak chceme zvrátiť trend, keď sú slovenské potraviny drahšie než dovážané a takmer pätina populácie si nemôže dovoliť dostatok jedla, musíme začať s radikálnymi reformami: investovať do modernizácie, cielene podporovať inovácie a dramaticky zvýšiť efektívnosť využívania verejných zdrojov.
V opačnom prípade zostane náš sektor zraniteľný a budeme odkázaní na to, čo nám pošlú zvonku – za ich cenu.