Do vojny vstúpili Američania
Zariadenie na obohacovanie uránu vo Fordú je ukryté hlboko pod zemským povrchom, denník TOI preto uviedol, že izraelská vláda sa spoliehala na zapojenie USA. Prezident Donald Trump počas „vojny“ schválil letecký zásah bombardérmi B-2. Podľa Grossiho boli všetky zariadenia „masívne“ poškodené, čo je v rozpore s vyhláseniami Teheránu.
MAAE nemá k zariadeniam ani k zásobám uránu žiadny prístup. Irán totiž po útokoch a po zverejnení izraelských spravodajských dokumentov – ktoré obviňujú Tel Aviv z ovplyvňovania agentúry – prerušil spoluprácu s Grossiho úradom.
Grossi sa spolieha na obnovenie spolupráce, keďže inšpektori MAAE by získali prístup do údajne zničených zariadení iba v prípade „plnej spolupráce s Iránom“. „To sa stane len vtedy, ak to Irán bude považovať za národný záujem,“ povedal.
Od spolupráce s MAAE Irán odstúpil aj v reakcii na opätovné uvalenie medzinárodných sankcií zo strany európskych štátov. Formát E3 v zložení Británia, Francúzsko a Nemecko koncom septembra pristúpil k mechanizmu snapback, ktorý okamžite obnovil platnosť medzinárodných obmedzení.
Teherán po amerických útokoch tvrdil, že zásoby uránu aj jednotlivé zariadenia ako centrifúgy odviezol na bližšie neurčené miesto. Naznačoval tým, že šíitská vláda vedela o plánovanom útoku zo strany USA, zároveň však otvoril otázku, čo sa s uránom stane.
Rovnakú neistotu vyjadril aj Grossi. „Získame prístup k tomuto uránu? A čo sa s ním potom stane? Bude si ho Irán chcieť ponechať, zníži opäť jeho obohatenie, alebo ho presunie do zahraničia?“ spýtal sa. „Existuje mnoho možností.“
Ešte pred americkými útokmi navrhlo Rusko, že by obohatený urán prijalo výmenou za obnovenie platnosti jadrovej dohody z roku 2015, ktorú uzavrel ešte prezident Barack Obama. Námestník ruského ministra zahraničia Sergej Riabkov ponúkol, že by Moskva konvertovala vysoko obohatené jadrové palivo na články do reaktorov, napríklad do elektrárne Búšehr na pobreží Perzského zálivu.
Ktoré kroky 12-dňovej vojny boli hrané?
Dňa 23. júna uskutočnil Irán odvetný útok na americkú leteckú základňu al-Udajd v Katare. Išlo o reakciu na úder bombardérmi B-2. Neskôr sa však ukázalo, že Teherán Američanov vopred informoval o pripravovanom zásahu a použil iba desať balistických rakiet.
Po iránskom útoku na základňu tak ostali minimálne škody a žiadni mŕtvi. Agentúra Reuters následne priniesla tvrdenia iránskych zdrojov, ktoré uviedli na pravú mieru, že Teherán skutočne cez neverejné kanály informoval Washington o „symbolickom“ údere.
Americké spravodajské služby sa tiež dostali k záznamu súkromného telefonátu medzi iránskymi predstaviteľmi, ktorí samotné útoky na Fordú, Natanz a Isfahán zhodnotili ako „menej ničivé, ako sme očakávali“. O tomto prepise informovali štyri zdroje zo spravodajskej komunity denníku Washington Post.
Tieto informácie naznačujú, že americko-iránske prestrelky mohli byť len „divadelným predstavením pre svet“ bez skutočnej vojenskej eskalácie. Spôsob, akým sa bojujúce strany vopred informovali o plánovaných akciách, je však paradoxne upokojujúci – ak sa Washington s Teheránom na vojnu iba hrajú a ich kroky nemajú vážne následky, reálna eskalácia napätia na Blízkom východe zatiaľ nehrozí.
Rovnako s tým súvisí aj fakt, že vojna dvoch potenciálnych „jadrových“ mocností – z ktorých jedna svoj údajný jadrový program tají a druhá ho má oficiálne civilný – sa skončila po dvanástich dňoch. Prestrelky totiž mohli bez problémov eskalovať do rozsiahlych vojenských operácií, pričom by na strane Iránu hrozilo zapojenie Ruska, Číny alebo Severnej Kórey a na strane Izraela Spojených štátov a pravdepodobne aj Británie.
Treba však pripomenúť, že Izrael svoje kroky s nikým nekoordinoval. To je jeden z dôvodov, prečo Trump kritizoval izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, hoci americká kritika Izraela je viac než výnimočná.
Šéf Bieleho domu tento rok pri niekoľkých príležitostiach vyzýval izraelského lídra, aby sa „upokojil“, aj keď v konečnom dôsledku práve USA bombardovali Irán. Bol to tiež Trump, ktorý počas prvého funkčného obdobia nariadil likvidáciu veliteľa iránskych Revolučných gárd Kásema Solejmáního, jeho postoj k islamskej republike tak možno označiť za „jastrabí“.
Zároveň však Trump celý život vystupuje ako ten, ktorý je schopný uzavrieť dohodu s kýmkoľvek. S odstupom času sa tak dá konštatovať, že sa na istých vojenských krokoch dohodol s „úhlavným nepriateľom“ republikánskej elity.
